Po viac ako päť rokov trvajúcich renovačných prácach 28. marca otvorila svoje brány nádherne obnovená budapeštianska Citadela. Na Svetový deň pamiatok, 17. apríla, sa konala tematická prehliadka vojenskej pevnosti, ktorá z hľadiska uhorskej histórie nepatrí medzi najznámejšie. Mala som veľké šťastie, že som sa prihlásila včas, a tak som sa mohla zúčastniť na prechádzke okolo tejto ikonickej stavby so sprievodcom architektom Dánielom Taraczkým.
Gellértov vrch, pôvodne Kelenov vrch, tvorí skalný masív z dolomitu. Vždy zohrával strategickú úlohu v živote krajiny. Kto vlastnil tento vrch, ten vládol nad krajinou. V rímskych časoch tu stál chrám Jupitera a v období osmanskej poroby na jeho vrchole postavili palisádovú pevnosť. V neskorších obdobiach ju vystriedali habsburská pevnosť a pamätník sovietskych osloboditeľov.
Dnešný názov získal vrch po biskupovi Gellértovi (Gerhardovi), vychovávateľovi Imricha, syna kráľa Štefana, ktorého z neho počas pohanského povstania roku 1046 vrhli do Dunaja.
Pevnosť postavili po potlačení boja za slobodu rokov 1848 – 1849 habsburgovci ako odstrašujúci prostriedok revolucionárov a opevnenie susedného hradného vrchu. Vybudovať ju nechal Julius Jacob von Haynau, veliteľ rakúsko-uhorskej armády a projekt pripravili Emmanuel Zitta a Ferenc Kasselik. Umiestnili v ňom okolo 60 kanónov namierených na mesto. V čase rakúsko-uhorského vyrovnania žiadala uhorská strana zbúranie pevnosti, čo sa však nestalo. V roku 1894, počas pohrebu Lajosa Kossutha, armáda stiahla kryty z diel, aby mohla okamžite potlačiť prípadné nepokoje. Smútok mohli prejaviť len občania, Uhorsko ako štát však nie, keďže cisár František Jozef zakázal štátnym úradníkom, a teda aj členom uhorskej vlády, aby sa zúčastnili na trúchliacich zhromaždeniach. Armáda opustila pevnosť roku 1897. O dva roky neskôr vlastníctvo objektu prevzalo mesto Budapešť.
Pri terajšej generálnej rekonštrukcii zachovali na múroch stopy po bojoch, ktoré sa tu udiali v priebehu histórie. Možno tu objaviť pôvodné tehly, diery, stopy po vysekaní kameňov a streľbe. Odborníci odstránili nečistoty z kameňov pochádzajúcich z vápencových baní v Šóškúte a Süttő, ako aj mramorových platní z Tardoša. Na niektorých miestach museli zbúrať časti múrov a nahradiť ich novými z autentických materiálov. Zachovali sa aj tie časti, ktoré začali v roku 1899, po odchode rakúskych vojsk, búrať obyvatelia Pešti, ale z finančných dôvodov demoláciu nedokončili.
Počas renovácie odstránili uzavreté hradby, čím objekt stratil ráz pevnosti a stal sa priechodným z troch smerov. Prepojili obe strany vrchu a uvoľnili doteraz uzavreté oblasti. Vysoké bočné steny nových priechodov dostali biely obklad, ktorý dobre zapadá a zároveň sa viditeľne líši od pôvodných historických kameňov. Okolo strohých kamenných múrov vytvorili trávniky, vysadili kvety, kríky a stromy.
Jeden z nových vchodov je situovaný zo strany Sochy slobody, odkiaľ sa po schodisku medzi približne 5 metrov vysokými bielymi betónovými stenami dostaneme do vnútorného dvora voňajúceho pestrofarebnými kvetmi. Na 36 metrov vysokom stožiari je vyvesená štátna vlajka o veľkosti 72 m², väčšia ako je vlajka pred Parlamentom. Tu, na mieste, kde kedysi stála hvezdáreň, sa nachádza nulový bod maďarskej kartografie.
V rámci rekonštrukcie vyznačili bronzovým pásom líniu, kde sa stretáva východné a západné Maďarsko.
Symbol slobody
Sochu slobody pôvodne postavili na pamiatku oslobodenia sovietskou armádou, dnes sa stala symbolom Budapešti. Na objednávku maršala Vorošilova ju vytvoril Zsigmond Kisfaludi Stróbl a odhalili ju 4. apríla 1947. Socha je vysoká 14 metrov, zrekonštruovaná bola jej vnútorná kovová konštrukcia aj vonkajší povrch. Na podstavec hlavnej sochy namiesto ozbrojeného sovietskeho vojaka držiaceho vlajku umiestnili kríž, ktorý symbolizuje 1100-ročné uhorské/maďarské štátnictvo, západné kresťanstvo a európsku kultúru. Obnovili aj dve bočné sochy.
Vo vnútri niekdajšej veže, na jej chodbách a v kazematách zriadili výstavu s názvom „Bašta slobody“, ktorá oživuje 1100-ročnú históriu uhorského a maďarského národa.
Do výstavného priestoru sa dostaneme cez vstupnú halu, ktorá má sklenenú konštrukciu, čiže aj nosná konštrukcia je zo skla. 8 kusov trojvrstvových sklenených nosníkov vyrobili v Nemecku, každý je 2,5 m široký a 14 m vysoký. Na nádvorí rondely vytvorili umelé jazero, v strede ktorého večný oheň pripomína a symbolicky vzdáva hold hrdinom bojujúcim za slobodu.
Bývalá vojenská pevnosť sa dnes premenila na upravený, otvorený verejný priestor, z ktorého nesála atmosféra moci, vojenského násilia a útlaku. Z moderných vyhliadkových miest sa pred nami otvára malebná panoráma na hlavné mesto.
Beáta Tamásová
Foto: autorka