Odysea či Brutalista?
Ktorý umelecký sloh je vám najbližší a prečo?
Ešte v minulom storočí na hodinách výtvarnej výchovy som si v učebnici túžobne obzerala obrázky antických chrámov a gotických katedrál, pripadali mi ako rozprávky z iného sveta. Vtedy bolo u nás, v komunistickom bloku, nesplniteľným snom vidieť ich na vlastné oči.
Minulý týždeň som ten sen konečne mala možnosť zažiť na ostrove Rodos v Grécku – kolíske kultúry. Stála som na lindoskej akropole medzi dórskymi stĺpmi s výhľadom na more, prechádzala sa v meste Rodos po stredovekej Rytierskej ulici, vstúpila do gotického Paláca veľmajstra, zastala pri zrúcaninách kostola Panny Márie Burghskej, vystúpila na Hodinovú vežu Roloi, prešla hradnou priekopou a stála pred Sulejmanovou a Sindrivanovou mešitou. Samozrejme, nevynechala som ani Hippokratovo námestie a prístav Mandraki, kde kedysi stál Rodský kolos. Viac slohov a štýlov na jednom mieste – antika, gotika, osmanské obdobie, kresťanstvo aj islam. Romantické zámky alebo moderné budovy na ostrovoch nie sú, je to miesto antickej dokonalosti, gotickej spirituality a orientálnej strohosti. Ak by ste mali záujem aj o iné kultúrne pamätihodnosti, hľadajte iné destinácie.
A musím sa priznať – aj keď ma antika a gotika očarili, srdcom som bola vždy fascinovaná aj modernou architektúrou. Už som spomenula, že v našej malej obci Šóškút sa pred pár rokmi natáčal oscarový film Brutalista, a vtedy som si uvedomila, akú silu majú strohé betónové línie a industriálna estetika. Je v nich niečo surové, úprimné, odvážne. Možno preto ma moderna oslovuje rovnako ako tisícročné pamiatky – každá doba má svoj vlastný jazyk, ktorým hovorí o ľuďoch a ich snoch.
Dnes už je celý svet otvorenou knihou „výtvarnej výchovy“, každý môže voľne cestovať po pamätihodnostiach, preto sme sa spýtali aj našich čitateľov, ktorý umelecký sloh je im najbližší a prečo? Čo ich oslovuje – antická dokonalosť, gotická spiritualita, renesančná harmónia, baroková vášeň, alebo moderná odvaha? Prinášame ich odpovede.
Ivett Körtvélyesi
Katarína Janovszká, Santov:
– Nemám obľúbený vyslovene jeden umelecký sloh, ale zaujíma ma všetko zo všetkých druhov výtvarného umenia. Veľmi mám rada kaštiele, zo školských výletov si pamätám napríklad kaštieľ Esterházyovcov vo Fertőde, alebo kaštieľ Forgáchovcov v meste Szécsény. Máme jeden menší priateľský kruh a pochodili sme už veľkú časť Maďarska, nedávno sme navštívili napríklad barokový kaštieľ v Edelényi. S kamarátkou máme takú kartu, s ktorou máme zľavu do väčšiny kaštieľov v krajine. Nedávno sme objavili aj mesto Segedín, ktoré som nepoznala, ale tiež som si ho obľúbila. Mojím najobľúbenejším mestom je však jednoznačne Pätikostolie (Pécs), v ktorom možno nájsť všetky umelecké slohy, chodím tam každý rok, ak môžem. V centre ešte vidieť múry stredovekého mesta, ich súčasťou je vstupná obranná pevnosť Barbakan v gotickom slohu, ale napríklad aj impozantný dóm má základy z raného stredoveku. Viackrát ho prestavali, koncom 19. storočia v neorománskom slohu. Potom sú tam viaceré turecké džámije, alebo synagóga v romantickom slohu. Svetoznáma je tzv. štvrť Zsolnayho, kde prevláda secesia, pri každej jej návšteve tam objavím niečo nové. Tiež rada navštevujem múzeum Victora Vasarelyho, kde sú vystavené jeho konštruktívne diela. Obdivujem jedinečné maľby Csontváryho, ktorý má v meste tiež svoje múzeum. Zaujímavosťou Pätikostolia je, že sa tam nachádza najvyššia budova v Maďarsku, je to televízna veža (197 metrov), ktorú odovzdali do prevádzky práve v roku, keď som sa narodila (1973). Už desiaty rok usporadúvajú v meste tzv. Festival svetla, ktorý má každý rok danú tému, a počas festivalu sú centrum a charakteristické budovy mesta vyzdobené na túto tému svetelnými a zvukovými efektmi. Tieto monumentálne „svetelné hry“ ma vždy napĺňajú novou energiou...
Veronika Lalusková, Ďurk:
– Nepovedala by som, že uprednostňujem iba jeden umelecký sloh, snáď sa mi najviac páčia gotika a romantizmus. Barok nemám rada, maľby z tohto obdobia sú pre mňa príliš vznešené, patetické. Viac sa mi páčia také diela, ktoré sú bližšie k realite, napríklad nizozemské maliarstvo s výrazným realistickým zobrazením detailov. Keď som uvažovala o tejto otázke, prišla som na to, že môj prístup k umeniu, môj vkus je v podstate extrémny. Možno v mojom prípade je to aj vekom, v mladších rokoch som bola typom, ktorý si vyžaduje, aby mu niekto povedal, aký je svet. V súčasnosti sa mi už páčia aj impresionistické, ba aj surrealistické maľby, napríklad diela Daliho, ktoré ma inšpirujú rozmýšľať a uvažovať a sama odhaľovať „tajomstvá“ sveta umelca. Občas je ťažké striktne vymedziť, v akom slohu bol daný obraz vytvorený. Expresionizmus mi určite nie je blízky, podľa mňa je príliš krikľavý, zúrivý. Z architektúry mám rada monumentálne stavby, ale nie funkcionalistické, pretože sa mi viac páčia budovy, ktoré sú ozdobené rôznymi motívmi. Možno preto je jedna z mojich obľúbených budova maďarského parlamentu. A preto je aj mojím snom vidieť katedrálu Notre-Dame v Paríži, baziliku Sagrada Familia v Barcelone, alebo dom umenia Hundertwasser vo Viedni. Obdivujem aj niekdajších majstrov, remeselníkov, ktorí mali snahu, čas a trpezlivosť vytvoriť niečo krásne, čo je ozdobené do najmenších detailov. Veľmi túžim mať napríklad nejaký nábytok s intarziou. V hudbe sa tiež prejavuje moja extrémnosť: dokáže ma ukľudniť rovnako klasická hudba, ako aj rock a heavy metal a rada počúvam aj maďarské alternatívne skupiny. No a čo sa týka môjho odboru – študovala som literatúru –, v tom sa tiež objavuje určitá krajnosť. Mám rada renesančné diela s mytologickými motívmi, ale v poslednom čase čítam napríklad fantasy literatúru. Uprednostňujem skôr prózu a vždy sa mi najviac páči kniha, ktorú práve čítam.
Alžbeta Hornoková Uhrinová, Békešská Čaba:
– Na túto otázku neviem odpovedať jednoznačne, pretože mám rada všetky umelecké obdobia. Vďačím za to svojej stredoškolskej profesorke na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe Helene Hankovej. Ona nás učila dejiny umenia. Mala som veľmi rada jej hodiny. Cestovali sme s ňou v predstavách po celom svete, spoznali sme vznik a vývoj umenia. Vtedy (pred viac ako päťdesiatimi rokmi) ešte existoval takýto predmet. Som veľmi vďačná, že vďaka tomu a vynikajúcej pedagogičke som dostala základné vzdelanie z umenia. Ak by som si predsa len mala vybrať, zvolila by som si antiku a renesanciu. Ich základné hodnoty mali a stále majú na mňa obrovský vplyv. Pri antike je to harmónia, krása, rozum, rovnováha a hlboká úcta k človeku. Pri renesancii – ako obdobiu obrodenia antiky – ma fascinuje humanizmus, ktorý do centra pozornosti staval človeka, jeho schopnosti, vzdelanie, tvorivosť a pozemský život. Mala som šťastie vidieť najvýznamnejšie antické pamiatky: monumentálny chrám Parthenón na aténskej Akropole, ako aj symboly a srdce antického Ríma – Koloseum a Forum Romanum. Očarili ma. Rovnako som mohla obdivovať svetové ikony renesancie: Baziliku svätého Petra vo Vatikáne, diela Leonarda da Vinciho, Monu Lisu v parížskom Louvri a Poslednú večeru v Miláne, alebo úchvatné Michelangelove fresky na strope Sixtínskej kaplnky. Keďže som študovala literatúru a filozofiu, prečítala som mnohé kľúčové diela. Z antiky to boli napríklad Homérove eposy Ilias a Odysea, Sofoklova tragédia Antigona, Vergiliov Aeneis, či filozofické spisy Platóna a Aristotela. Z obdobia renesancie ma sprevádzali Boccacciov Dekameron, Danteho Božská komédia, Petrarcove sonety a Shakespearove drámy, ako Hamlet, Rómeo a Júlia, či Othello. Oslovili ma aj pamiatky antiky a renesancie v Maďarsku a na Slovensku. Medzi ne patria napríklad ruiny rímskeho mesta Aquincum v Budapešti, rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne, Kráľovský palác vo Vyšehrade, renesančná radnica v Bardejove, či radnica a renesančná zvonica v Levoči. Vďaka cestovaniu a literatúre sa mi otvoril svet, získala som vedomosti a nezabudnuteľné zážitky. Dnes sa mi vďaka tomu jednoduchšie orientuje v bludiskách života, ľahšie prijímam inakosť a lepšie rozumiem iným ľuďom i sebe samej. Dúfam, že budem mať príležitosť spoznať ešte mnoho ďalších pamiatok rôznych umeleckých slohov.
(ahu, la-)
Foto: autor, ik
