Na základe pracovného plánu Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti na druhý polrok roku 2026 sa jeho členovia 13. augusta vybrali prenajatým autobusom na výlet do Soltvadkertu.
Takmer 50 rokov tam žila a pracovala naša členka Zuzana Krebsová, rod. Tusková.
Na Pedagogickej vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne vyštudovala odbor slovenčina a výtvarná výchova a získala aj vysokoškolskú kvalifikáciu učiteľky výtvarnej výchovy na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Po ukončení štúdia prišla Zuzana Tusková do Soltvadkertu, kde učila žiakov nielen tajomstvá remesla – točenie na hrnčiarskom kruhu, tvarovanie a vypaľovanie, ale svojimi znalosťami, ľudským prístupom a tábormi, ktoré organizovala vo svojom vlastnom dome v Pirtó (neďaleko Kiskunhalasu), významne prispela aj k formovaniu osobnosti svojich zverencov. Vynikajúcou odbornou prácou rozvíjala kreativitu detí, pričom rešpektovala ich individualitu a poskytovala priestor na rozvoj ich talentu. Pôsobila aj ako krajská odborná poradkyňa pre výtvarnú výchovu a neustále sa vzdelávala a zdokonaľovala. Vďaka jej oddanému úsiliu sa mnohí jej žiaci rozhodli pre umeleckú dráhu alebo kariéru učiteľa výtvarnej výchovy.
Zuzana Tusková sa narodila v Slovenskom Komlósi, jej materinským jazykom je slovenčina, a tak už v detstve do seba vstrebávala slovenskú kultúru. Vyrastala medzi tradičným ľudovým nábytkom a výšivkami a keď opustila rodnú zem, vzala so sebou nenahraditeľné originálne ľudové predmety, ako napríklad posteľ s baldachýnom či kolísku na nožičkách. Aj jej deti používali farebné, maľované predmety a nábytok, ktoré sú súčasťou výstavy.
Budova Kultúrneho centra Gyöngy Ház s miestnou historickou zbierkou Istvána Nagy-Pála, poskytla priestor aj Zuzaniným keramickým dielam, ktoré pri sťahovaní darovala mestu. V tejto budove majú svoje miesto aj Zoznam kultúrneho dedičstva Soltvadkertu a Motor Múzeum, ktoré je súkromnou zbierkou.
Keramické diela Zuzany Tuskovej sú prevažne dekoratívne predmety. Inšpiráciou pri ich vzniku boli predovšetkým prírodné tvary, ako tekvica, motýľ, púčiky, peľ, ale aj čiarové kódy z nakúpených predmetov. Svoje diela väčšinou vytvárala na hrnčiarskom kruhu, ale používala aj techniku nanášania, pričom ich zvyčajne vypaľovala oxidačnou technológiou.
Priaznivci výtvarného umenia mohli obdivovať jej diela na výstavách v mnohých mestách Maďarska, ale so svojimi charakteristickými keramickými dielami sa predstavila aj v Gente v Belgicku a v nemeckom partnerskom meste Bodelshausen.
Ako ocenenie svojej tvorby získala v roku 2006 Bronzový kríž za zásluhy Maďarskej republiky, v roku 2007 cenu Eleka Bernátha, ktorá je najprestížnejším ocenením v oblasti umeleckého a pedagogického povolania. V roku 2011 bola poctená aj cenou „Za mesto Soltvadkert“.
Touto cestou ešte raz blahoželáme Zuzane Krebsovej Tuskovej k oceneniam a ďakujeme jej za nezabudnuteľný zážitok, ktorý svojimi keramickými dielami poskytla členom klubu.
Po prehliadke keramickej výstavy sme si pozreli aj ďalšie expozície Miestneho historického múzea. Konkrétne výstavu, ktorá predstavuje predmety dennej potreby a remeslá z obdobia pred rokom 1945, napr. lekársku ordináciu, funkčné 120-ročné zubárske kreslo, holičstvo, krajčírstvo, pomôcky potrebné na výrobu obuvi, rôzne nástroje na spracovanie dreva, ale aj dobové kachle a kuchynské vybavenie.
V miestnosti s názvom „Miestna pokladnica“ sú vystavené retro predmety, staré rádiá, písacie stroje, televízor, 50-ročný funkčný filmový projektor pochádzajúci z Československa, priečinok na filmové kotúče. Okrem toho sa v tomto výstavnom priestore plánuje aj inštalácia nálezov z hrobov a pamiatok z avarského obdobia, ktoré boli odkryté v okolí Soltvadkertu.
Na dvore pod krytou strechou vytvorili spoločenský priestor, kde je možné vidieť aj „Csettegő“, nazývaný aj „sedliacky kabriolet“. Meno dostal podľa typického zvuku dvojtaktného motora. Prvý „Csettegő“ vyrobil strojník Ferenc Lehoczki okolo roku 1964, keďže na malých hospodárstvach chovali málo koní, a poľnohospodári nemali možnosť zakúpiť si pracovné stroje. Dobre sa pohyboval aj po piesku a dosahoval rýchlosť 25–30 km/h. Dá sa povedať, že ide o skutočnú kuriozitu.
V suteréne budovy sa nachádza Múzeum motorov. Motory vystavené tromi majiteľmi a zberateľmi boli kedysi vyrobené v Csepeli. Dvojkolesové vozidlá si s potešením prezerali aj tí návštevníci, ktorí sa zvyčajne nezaujímajú o techniku.
Ďalším bodom programu Klubu dôchodcov po prehliadke Miestnej historickej zbierky bola degustácia vína, počas ktorej sme dostali aj ochutnávku každodenného života vinárov a ich súčasných ťažkostí.
Posledným „dôležitým“ bodom programu bola návšteva cukrárne Szent Korona. Priznám sa, že pri takom množstve koláčikov a zmrzliny som mala problém s výberom. Chcela som ochutnať toto aj tamto, ale všetko sa predsa nedá. Napokon som si dala koláčik aj zmrzlinu a môžem povedať, že to bolo naozaj vynikajúce. Každému vrelo odporúčam.
Po nabitom programe sme sa vrátili domov príjemne unavení.
Ďakujeme organizátorom za nezabudnuteľný výlet i za podporu slovenských národnostných samospráv 14. a 15. obvodu Budapešti.
Beáta Tamásová
členka klubu
Foto: autorka