Slovenské osídlenie z Novohradu prechádza plynule do Peštianskej župy. Jača bola osídlená koncom 17. storočia na podnet Koháryovcov. Prví Slováci tam prišli z Hontianskej a Zvolenskej stolice. V ďalšej etape sťahovania sa rodiny Cicková, Čížiková, Dudášová, Jašková, Kolárová, Košútová, Mikušíková, Petríková, Polichnajová a Samporová presťahovali do Kovačice v Banáte.

V roku 1880 bolo v Jači 641 Slovákov z 1041 obyvateľov (61,5 %). Pôsobili tam významní slovenskí farári a učitelia. Súkromne a v pokoji tam roku 1771 dožil svoju starobu farár a superintendent Michal Pohl. O rok neskôr bol zvolený za farára neskorší superintendent Krištof Lyci. V období rokov 1795 – 1802 bol farárom spisovateľ a zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia Bohuslav Tablic. Svoju rozlúčkovú kázeň z Jače vydal roku 1802 tlačou. Rodák z Bodoňa Ondrej Vengerický bol v Jači vychovávateľom u baróna Kolomana Prónaya (rodový pôvod Slovenské Pravno). V nepokojných rokoch 1840 – 50 bol učiteľom Jozef Alexa, prenasledovaný pre slovenčinu, odberateľ slovenských novín a časopisov. V novinách sa ho zastal pitvarošský farár Ján Kutlík.

V roku 2001 sa v Jači k slovenskej národnosti prihlásilo 27 obyvateľov.

Na ceste do Asódu leží aj Ďurka, predtým aj Slovenská Ďurka a Horná Ďurka, ktorá podľa súpisu z roku 1715 mala 18 slovenských a 11 maďarských priezvisk. Počas sťahovania Slovákov nižšie na Dolnú zem sa rodiny Babincová, Mikušová a Hajková presťahovali tiež do Kovačice. Evanjelická cirkev v Ďurke už existovala pred rokom 1727, lebo v tom roku tam za farára nastúpil kaplán z Modry, púchovský rodák Samuel Tešedík (1710 – 1749), odtiaľ odišiel do Alberti a r. 1744 do Békešskej Čaby. Roku 1785 sa tam narodil autor dvoch učebníc Samuel Bencúr, neskôr farár v Lučenci, Banke a Níreďháze. Podľa Jána Kollára mala tamojšia cirkev v roku 1838 ešte 635 slovenských členov. Niektoré údaje z roku 1900 uvádzajú v Ďurke 32 % Slovákov. Nad obcou dominuje kostol, pred ktorým je pamätník venovaný zakladateľom – zemepánom Vayovcom a Benickým, ktorý tam pozvali slovenských usadlíkov. Pri kostole je aj pamätník padlým v 1. svetovej vojne na ktorom čítam priezviská Adami, Beňo, Daniš, Kumik, Laluška, Nemec, Pančuška, Strihovanec, Šteuko, Štrbák, Slivka, Srňa.

V roku 2001 sa v Ďurke k slovenskej národnosti prihlásilo 158 obyvateľov.

Aj keď obec Iklad (predmestie Asódu) bola osídlená Nemcami a nie Slovákmi, mlynárom tam bol Slovák Ondrej Brezník a tam sa narodil roku 1815 jeho syn Ján Brezník, historik a učiteľ. Študoval v Asóde, na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave, na univerzite v Jene (1839 – 40) a v Halle (1840 – 41). Krátko bol vychovávateľom, potom profesorom v Békešskej Čabe a v rokoch 1858 – 93 v Banskej Štiavnici. Zomrel roku 1897 v Banskej Štiavnici.

Z Ikladu je len na skok, cez železničnú trať do Domoňa. Príchod prvých Slovákov sa tam predpokladá až na začiatku 18. storočia. Podľa súpisu utečených z Novohradskej stolice z roku 1720 tam z Lešti ušli Michal Katrenin, Ondrej Lehocký, Ján Košík, Ján Martin a Ondrej Urban. Priezviská zapísané v urbárskych tabuľkách (1770 – 71) svedčia o pôvode zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice a slovenské priezviská jednoznačne prevažujú. Roku 1880 úradná štatistika udáva v Domoni 58,7 % Slovákov (721 z 1228). V roku 1742 tam bol slovenským učiteľom Juraj Kadašfi a v roku 1758 farárom Adam Polerecký. Dlhoročný asódsky farár Daniel Baráni, rodák z liptovskej Paludze, tam zomrel v roku 1802. Priznávam, že čo ma najviac priťahovalo bola skutočnosť, že v roku 1805 sa v Domoni narodil profesor a dolnozemský národný buditeľ Štefan Koreň. Aj keď môj čas v tomto regióne bol limitovaný, nedalo mi, aby som sa v jeho rodisku nezastavil a nesnažil sa dozvedieť, či tu ešte nájdem stopy po Slovákoch. Povzbudzoval ma fakt, že v roku 1880 sa tam údajne prihlásilo za Slováka takmer 60 % obyvateľov. Zaparkoval som pri vynovenom evanjelickom kostole a snažím sa prihovoriť mladému mäsiarovi v naproti obývanom rodinnom dome. Ja neovládam maďarčinu a on zase slovenčinu. Pochopil, že niečo chcem a hneď mi aj rukami naznačil, že v tejto úhľadne vybudovanej dedine sú podľa neho všetci „tóti“. Na pomoc preto zavolal najstaršiu ženu z domu. Predstavila sa ako Paulová. Tá trochu porozumela mojej zvedavosti, vyslovila aj pár slovenských slov, ale to bolo všetko. Išlo mi však o Štefana Koreňa, a to domáci porozumeli a poradili mi, že mám ísť na faru a ukázali mi budovu školy, kde je tabuľa s nápisom v maďarčine Základná škola Štefana Koreňa. Nakoniec ma ochotní Paulovci zaviedli aj na faru, ale pán farár práve odchádzal s rodinou na školské podujatie. Bez problémov a s porozumením odovzdal kľúče susede, aby mi umožnila prehliadku kostola. Odfotografoval som si jeho vnútro i neďalekú tabuľu na škole. Pred kostolom na pomníku padlých v 2. svetovej vojne sú priezviská Bojták, Drážovský, Hicka, Kamenický, Kuzma, Tomiš, Botík, Kmeť, Jonáš, Gyarmati, Tót a Valentíni. Na ďalšej tabuli padlých v 1. svetovej vojne okrem uvedených ešte Babinec, Benkovič, Cígler, Darida, Fuferenda, Katona, Klenovský, Kondor, Lipták, Škubal, Básik, Bojtár, Čerešnei, Desk, Horošík, Kiš, Kusý, Lovásik, Paulo, Slovák, Michalica... niekoľko nečitateľných. Ďakujem pani Paulovej za ochotné sprevádzanie so sľubom, že sa v Domoni ešte zastavím a budem s jej pomocou hľadať, čo iba jedného „tóta“, ktorý prehovorí po slovensky. Verím, že sa tak čoskoro stane.

Ján Jančovic

Foto: autor