Hradná pevnosť Ďarmoty patriaca šľachtickej rodine Balašovcov počas osmanských vojen spustla a bola niekoľkokrát znovu osídlená. Po definitívnom vypudení Turkov z Novohradu na spustnutú a neobrobenú zem prichádzajú do Balašských Ďarmôt od polovice 17. storočia prví poddaní z dedín modrokamenského (balašovského) a divínskeho (zičiovského) panstva na obrábanie polí a viníc.
Turecké nebezpečenstvo tu stále pretrvávalo a preto v Novohrade bola moc Habsburgovcov oslabená, čo využívali prívrženci reformácie. Aj v dôsledku toho severný Novohrad bol už prevažne evanjelický a tak prichádzajúci noví osadníci, Slováci prevažne evanjelického vyznania, osídľujú južnú časť Novohradu. Pohraničnú pevnosť Balašské Ďarmoty (Balassagyarmat), neskôr sídlo župy, osídlili po tureckých vojnách Slováci pochádzajúci väčšinou zo severného Novohradu. Dialo sa tak koncom 17. storočia a z ich radov bol už roku 1696 richtárom tohto poľného mestečka Peter Litavský. Podľa súpisu utečených poddaných z roku 1720 tam utiekli Andrej Petro roku 1690 z Brusníka, Michal Števák r. 1694 z Dolného Tisovníka, Mikuláš Červenák r. 1695, Juraj Šuľan r. 1695, Ján Salaj r. 1696, Martin Hrubík r. 1697, Matej Krivý r. 1700 všetci zo Šule, Ján Barden r. 1700 z Horného Tisovníka, Ján Varga r. 1704, Andrej Havaj r. 1710, Krištof Šándorovič r. 1710, Ján Šebian r. 1711, Juraj Furišov r. 1719, všetci z Lešti, Martin Náton r. 1704 z Nedelišťa Ján Frečka (Frčka) so synom Jánom r. 1712 z Dolných Strhár. Roku 1711 už mali zriadený evanjelický cirkevný zbor a postavený kostol. Tento im katolíci roku 1717 obsadili a farára Jána Hojčiho vyhnali. Z toho dôvodu viacerí evanjelickí Slováci utiekli do iných osád a miest na Dolnej zemi. Uvádza sa, že sa z nich roku 1747 v Báčskom Petrovci usadili Andrej, Ján a Martin Čapeľa, Matej Dudáš, Lukáč Gašparovič, Matej Ďurkovič, Pavol Chlebnický, Martin Kokavský, Samuel Moťovský, Matej Rimaj, Ján a Juraj Spevák, Ján Lauko, Jakub a Ján Lekár, Pavol a Martin Lipták. Menný zoznam obyvateľov z celokrajinských súpisov z rokov 1715, 1716, 1720 prezrádza, že v tomto poľnom mestečku žili v uvedených rokoch výlučne Slováci. Roku 1715 to bolo 49 hláv rodín a richtárom bol Mikuláš Selecký, rok na to 71 rodín s richtárom Jánom Oravcom a roku 1720 už len 55 rodín s richtárom Jurajom Stránskym. Počas urbárskej regulácie tam prevládala slovenská väčšina, lebo urbár bol v máji 1770 spísaný po slovensky. Richtárom bol Michal Černák a prísažní Juraj Baran, Michal Slezák, Michal Naď, Ján Krakovský a Jakub Valent starší. Evanjelici tu mali už roku 1742 slovenského farára.
Plnohodnotný slovenský evanjelický cirkevný život nastal až po roku 1785. Čoskoro sa však národnostné pomery začali meniť. Už po roku 1790, kedy sa Ďarmoty stali definitívnym sídlom župy. O sto rokov neskôr štatistika zaznamenáva, že v meste žilo už iba 700 Slovákov, čo je iba necelých 11 % obyvateľov mesta. Roku 1895 tam pôsobil farár, biskup, náboženský spisovateľ Bedrich Baltík. Roku 1837 mala matkocirkev 1816 členov, prevažne Slovákov. Ján Kollár ju označil ako slovensko – maďarsko – nemeckú cirkev. V roku 1848 bolo v meste 2500 katolíkov, 2150 evanjelikov (rozumej Slovákov), 1900 Židov, 70 pravoslávnych a 13 kalvínov. Od roku 1851 mesto viackrát navštívila česká spisovateľka Božena Němcová, ktorej manžela ako úradníka stolice sem preložili z Miškovca. Zo svojho pozorovania a poznámok umelecky stvárnila život v meste v národopisnom diele, ktoré vydala v roku 1858 v časopise Musea království Českého s názvom Uherské město Ďarmoty. Počas svojho pobytu v meste na Ipli chodila aj na návštevy slovenských spisovateľov na strednom Slovensku. Aj z týchto návštev a stretnutí s nimi vzniklo jej dielo „Z Ďarmot do Sliače a zpět“. Božena Němcová počas pobytu v Ďarmotách mala možnosť stretávať sa aj so štúrovským básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam v tom čase pôsobil ako stoličný pisár. V meste sa narodili a pôsobili významné slovenské a české osobnosti. Roku 1748 sa tam narodil Michal Pokorný, ktorý bol učiteľom v Dobrej Nive a Veľkom Krtíši, r. 1753 český filológ, historik a zakladateľ slavistiky v Česku Josef Dobrovský, 1854 advokát, priekopník modernej slovenskej politiky toho obdobia Miloš Vladimír Štefanovič, a jeho otec tam bol stoličným úradníkom. V rokoch 1849 – 1854 v Ďarmotách pôsobil básnik Janko Kráľ, a krátko aj sklabinský rodák Kálmán Mikszáth. V roku 1890 tam prišiel z Liptovského Mikuláša evanjelický farár, oddaný Slovák, člen Matice slovenskej a obranca slovenských gymnázií Bedrich Baltík. Počas pôsobenia v Balašských Ďarmotách bol zvolený za prvého a aj posledného biskupa Preddunajského dištriktu a pôsobil tam v zložitom období, v ktorom neodolal silnejúcim maďarizačným tlakom a praktikám v cirkvi.
Ján Jančovic
Foto: archív autora