Dňa 2. októbra oslávil deväť krížikov učiteľ, novinár, prozaik a aktivista Slovákov v Maďarsku Michal Hrivnák.
Pri príležitosti tohto krásneho jubilea usporiadala Slovenská národnostná samospráva XII. obvodu Budapešti oslavu s tortou, blahoprianiami a všetkým, čo k tomu patrí. Ako povedal poslanec András Noszlopy: „Michal Hrivnák, literát a významná osobnosť našej slovenskej komunity, bol nielen prítomný pri vzniku slovenských samospráv, ale bol aj jedným z iniciátorov ich založenia. Bol zakladateľom prvej slovenskej samosprávy v XII. obvode Budapešti a patril aj medzi prvých poslancov slovenskej samosprávy hlavného mesta.“ Dokonca dlhé roky viedol zbor vo svojom obvode. Pred dvomi rokmi znovuzvolená obvodná samospráva vzdala poctu jubilantovi aj prezentáciou monografie literárneho vedca Patrika Šenkára. Autor sa podujal predstaviť svoje dielo Prozaik Michal Hrivnák, vydané vlani Vydavateľstvom Ivana Krasku v Nadlaku. Predstavenie knihy bolo súčasťou oslavy 30. výročia založenia Slovenskej samosprávy Budapešti 23. septembra.
Prozaik a jeho posolstvo
Monografia Patrika Šenkára je venovaná životu, literárnej tvorbe a reflexii Slovákov v Maďarsku so zreteľom na prozaické práce Michala Hrivnáka. Ako autor v Budapešti povedal, v diele sa venoval slovenskej próze v Maďarsku, otázkam človeka, jeho identity, pamäti, času, pričom si za podklad zobral prvú prózu M. Hrivnáka s názvom V prúde času až po jeho dosiaľ posledné dielo Akt. Patrik Šenkár nastoľuje otázky, ktoré sú pre Slovákov v Maďarsku veľmi dôležité, ako jazyk, vzdelávanie, identita, kultúra a literatúra. Poukázal na to, že hoci bol M. Hrivnák pôvodne učiteľom, kultúrnym pracovníkom, redaktorom Ľudových novín, jeho prvé literárne dielo, prozaická práca, vyšla v roku 1974 v Ľudových novinách. V tvorbe Michala Hrivnáka zohrávali dôležitú úlohu identita Slováka v Maďarsku a jazyk. Slovenská minorita žijúca v maďarskom prostredí, dvojitá kultúrna skúsenosť, slovenský jazyk ako prostriedok kultúrnej kontinuity alebo kontakt slovenského a maďarského prostredia speje k otázke, ako zostať súčasťou vlastnej kultúry v meniacom sa prostredí a postmodernom svete. P. Šenkár konštatoval, že tvorba jubilanta spája individuálny osud, spoločenský kontext, historickú pamäť a v národnostných podmienkach mimoriadne dôležitú slovenskú identitu.
... a zo spravodajstva vznikla novela
Na otázku „Kto je Michal Hrivnák?“ je odpoveď na obale publikácie Áchim a Slováci v črte vedca Józsefa Demmela, ktorý prostredníctvom životopisného príbehu Michala Hrivnáka rozvetvuje dosah i význam jeho novinárskych aktivít i spisovateľských ambícií. Michal Hrivnák patrí medzi tvorcov a organizátorov literárneho života Slovákov v Maďarsku. V roku 1978 bol redaktorom prvej literárnej antológie Výhonky, zostavenej z pôvodnej tvorby domácich slovenských autorov, a v 80. rokoch zakladajúcim členom a dlhoročným predsedom Združenia slovenských spisovateľov i umelcov v Maďarsku. Sám sa predstavil v antológiách Výhonky a Pramene (1981), neskôr sa prihlásil samostatnými zbierkami V prúde času (1981), Tulipány (1986) a Nadišiel čas (1988). Jeho dvojjazyčný zväzok László Sziklay: Skutočnosť a legenda z roku 2000 obsahuje literárne spracované osobné spomienky.
Aký je však Michal Hrivnák dnes, ako premýšľa, na čo je hrdý, čo ho prípadne mrzí, vyplynie z nášho čerstvého rozhovoru.
– Pán Hrivnák, z rôznych zdrojov, či už z Ľudových novín, či z obalov vašich zbierok a Našich kalendárov sa ktokoľvek môže dozvedieť, že ste sa narodili v Slovenskom Komlóši. Pôvodne ste sa stali pedagógom, odkiaľ vaša životná dráha v roku 1971 pokračovala do Demokratického uväzu Slovákov v Maďarsku a o šesť rokov neskôr ste presedlali na žurnalistiku. V Ľudových novinách ste pôsobili do konca 90. rokov. Boli ste pedagóg, verejný činiteľ a novinár, organizátor, spisovateľ, po desaťročia kľúčová postava kultúrneho života budapeštianskych Slovákov. Vedeli ste oddeliť v sebe novinára a spisovateľa?
– Myslím, že som bol najmä človek, ktorý má názor. Vďaka tomu, že som svoje názory vyjadril, dostával som sa do konfliktov a polemík. Nazvali ma rebelom, ba aj polofašistom, podobne ako aj ostatných signatárov článku Zamlčaný protipól, ktorý som ja ani nepodpísal, lebo som sa domnieval, že na ňom ešte treba popracovať. Polemika prebiehala v časopise Élet és Irodalom. Boli to búrlivé časy. Vrátiac sa však k mojim literárnym prejavom, to má svoju históriu. Začínal som svoju prácu ako pedagóg v Novom Meste pod Šiatrom. Bol tam čulý život pionierskej organizácie. S deťmi, pioniermi, sme robili všelijaké podujatia, organizovali sme letné tábory a ja som posielal spravodajstvo pre Ľudové noviny o tom, čo sa u nás dialo. Redaktori periodika toho času často navštevovali Nové Mesto, aj mňa. Novinárka Hana Molnárová, keď som písal o našich aktivitách, sa ma vypytovala, prečo nepíšem prózu, veď podľa nej boli moje spravodajstvá už takmer hotové novely. Nabádala ma, aby som písal beletriu. Pritom ja som len popísal naše dobrodružstvá, ktoré sme s deťmi prežívali. Tam a vtedy sa to začalo, lenže ja som to nikdy nemyslel vážne. Až kým som sa nedostal do Budapešti do Zväzu (Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku – pozn. redaktora) a stretol som sa so Šaňom Kormošom. On písal básne. A tiež ma podnecoval písať. Pri príležitosti 25. výročia založenia Zväzu sme vypísali literárnu súťaž. Tiež som sa zapojil aj ako tvorca svojou prvou poviedkou a získal som tretiu cenu. Bola to poviedka Metamorfóza. Uverejnená bola najprv v Ľudových novinách a potom v zbierke V prúde času.
– Na konci predchádzajúceho storočia, a vlastne aj tisícročia, ste odišli do dôchodku. Po roku 2000 ste sa venovali činnosti v samospráve a skúmaniu dráhy Ondreja Áchima L. Odvtedy už uplynulo ďalšie štvrťstoročie, aké máte plány do ďalšieho obdobia?
– To sa ma pýtate ako deväťdesiatročného?
– Pravdaže, veď musíte mať motiváciu, kvôli čomu ráno vstanete z postele.
– Ale nie! Predovšetkým by som sa chcel venovať rodine, viete? Najmä mojej jedinej vnučke, ktorá má trojročného synčeka, zlatého chrobáčika. Keď mám zlú náladu a chcem pookriať, tak sa vyberiem k nim do Malej Tarče a ten malý ma dá duševne do poriadku. Hoci ma trápia kolená a je mi čoraz ťažšie cestovať, keď môžem, idem. V deväťdesiatke sa ťažko vymýšľajú plány, veď chtiac-nechtiac premýšľate nad tým, koľko máte ešte času. Či prácu stihnete dokončiť. V téme Ondreja Áchima L. sme spolupracovali s Eszterou Molnárovou od roku 2001. Na jej prosbu chcem pokračovať v tejto práci. Ide mi to čoraz ťažšie, ale nezriekol som sa snahy. Pokúšam sa, neviem však, kam to dotiahnem. Má to byť literatúra faktu zahŕňajúca aktivity obdobia po roku 2001 do 2020. K takejto systematickej práci je však potrebná aj správna nálada. Čím ďalej, tým ťažšie sa prinútim sadnúť si a dať sa do toho. Vytrvalosť mi už chýba. Áno, to je môj problém, všeličo som napísal, niekoľko stoviek strán mám v zásuvke, ale prišiel som na to, že je v nich veľa zbytočných myšlienok a viet. Treba to očistiť. Aj to je práca, vyzdvihnúť podstatu a sformulovať veci presne. Štefan Lami mi za oných čias, keď som ho navštívil v Pišpeku, pripomínal: „Mišo, keď máš niečo, čo by si napísal, vytras to zo seba, lebo po šesťdesiatke to bude ťažšie.“ Musím priznať, že mal pravdu. Hoci nie hneď po šesťdesiatke sa mi písalo ťažšie. Teraz sa ťažšie sústredím. Niekedy sedím nad jednou vetou a všimnem si, že uplynula hodina. Mám v zásuvke veci, ktoré by som mal dotiahnuť. Ale aj na to, poviem krátko, som lenivý.
– A úprimný. Ďakujem za rozhovor. V mene čitateľov Ľudových novín vám prajem všetko najlepšie k narodeninám, aby ste našli sily a chuť opäť sa pustiť do písania!
Erika Trenková
Foto: autorka