Keďže nebolo elektriny, nebolo ani rozhlasové či televízne vysielanie. Ľudia však boli družnejší vo svojich starostiach i radostiach. To mohlo inšpirovať členov Slovenskej samosprávy v obci Novohrad, aby spolu s miestnym folklórnym súborom Srdce Novohradu obnovili starodávne zvyky.
Kedysi muži v zime po večeroch navštevovali susedov, alebo sa len tak na skok zastavili v krčme prepláchnuť si hrdlo v spoločnosti priateľov. Ženy trávievali večery tiež tak po svojom, so susedkami a kmotrami pretriasaním dedinských vecí. Hoci ony vedeli spojiť príjemné s užitočným. Napríklad keď sa stretli na páračkách. Podvečer sa zišli dievky a ženy z viacerých domov u jednej gazdinej. Na páračky nič nenosili, párali husacie perie domácej pani. Doprostred izby postavili veľký stôl, okolo neho lavice, na ktoré si posadali. Dostali nejakú nádobu, dali si ju do lona a do nej zbierali napárané perie. Veď dievke bolo treba pripraviť duchny do vena.
V obci Novohrad mala dostať nevesta dve duchny a osem vankúšov, dozvedeli sme sa od našej informátorky Zuzany Molnárovej rodenej Andrášikovej. Predtým, ako nám vyrozpráva podrobnosti okolo páračiek v Novohrade, priblížme si túto malebnú dedinku na východnom úpätí pohoria Börzsöny. Obec Novohrad leží v údolí obklopenom vrchmi. Kedysi bola prvým sídelným mestom župy, podľa ktorého dostala pomenovanie celá župa. Za strategicky dôležité miesto bola považovaná už pred príchodom Maďarov. Tunajší hrad stál už v období sťahovania národov. Slovanské kmene neskôr obnovili pevnosť a nazvali ju Novigrad. Vojenský význam hradu pozdĺž cesty vedúcej na Horné Uhorsko bol v dejinách známy. V stredoveku bola obec obkľúčená hradbami, ich pozostatky sa zachovali dodnes. Pozoruhodnosťou obce je katolícky kostol z roku 1757. Po odchode tureckých vojsk sa osada vyľudnila, časom ju osídlili Slováci z Horného Uhorska. Oni zásadne určili ďalší osud jej života. Dedina je dodnes pomerne uzavretá a má okolo 1500 obyvateľov.
V roku 2009 sa spojili mladí oduševnení Novohradčania a s cieľom zachovať miestne tradície vytvorili nový súbor. Dosiahli veľmi pekné výsledky. Z ich iniciatívy zaviedli v miestnej materskej škole výučbu slovenského jazyka a neskôr plánujú obnoviť výučbu slovenčiny aj v základnej škole. Ich oduševnenosť však bola natoľko silná, že sa rozhodli mať aj svoje politické zastúpenie. Slovenskú samosprávu v Novohrade zvolilo 65 percent slovenských voličov. Za jednu z prvých úloh si stanovili zachovanie koledovania na Štedrý deň. Členovia súboru Srdce Novohradu si obliekli najkrajšie vianočné kroje a nainscenovali návštevy dedinčanov. Nahrávku tohto zvyku zverejnili na internete, čím prispeli k zachovaniu starodávnych zvykov a vzdali hold svojim predkom.
S podobným úmyslom usporiadali aj páračky, a to na základe spomienok Z. Molnárovej. „Hoci páračky boli ženskou prácou, zapojili sa do nich aj muži. Nie, oni nepárali, skôr postávali okolo domu, kde pracovali ženy, a čakali na svoje nevesty, čo sa nezaobišlo bez žartovania,“ hovorí pani Molnárová. Prvú ženu pochválili za jej friškosť, poslednej sa spýtali, či sa im zastavili doma hodiny alebo či si pospala pred páračkami. Po príchode do domu si ženy položili vrchné šatky na posteľ, vraj aby sa pomiešali zvieratká. „Keď sme boli deti, nevedeli sme po maďarsky, naučili sme sa až v škole. Keď si rodičia chceli niečo povedať tak, aby sme im nerozumeli, hovorili po maďarsky. Dnes keď chceme, aby nám nerozumeli, hovoríme po slovensky,“ vysvetľuje nám pani Zuzana zmenu v používaní jazyka v každodennom živote. Ale páračky sa dodnes nemôžu zaobísť bez slovenčiny. Musia na nich odznieť aspoň slovenské piesne. Na tohoročné páračky prišli ženičky v kroji: dali si aj čepce, aby sa im lietajúce perie nezachytilo do vlasov. Ženy si sadli na jeden koniec a dievčatá na druhý aby mali spoločné témy.
Na stôl vysypali perie, z ktorého si brali a párali ho. Stonky dávali na kôpku a páperie do nádob, ktoré držali v lone. Priebeh páračiek dotváralo rozprávanie hrôzostrašných príbehov, povestí a klebiet. Okolo žien sa často motali aj malé deti. Na peci sa neraz triasli od strachu, keď počúvali hrôzy o strigách, ktoré na krížnych cestách chytajú pocestných, aby ich vytancovali do úmoru, alebo o umrlcoch v bielych plachtách, ktorí sa prechádzajú v noci po cintoríne.
Domáci pán mal tiež veľa práce: pred páračkami nanosil z najlepšieho prameňa vodu, z ktorej nalieval ženám, ale keď si niektorá pýtala naliať druhýkrát, tak poznamenal, že musela mať dobrú večeru. Domáci pán mal na starosti aj kúrenie a ak ženám bolo teplo, otvoril okno, na čo už čakali mládenci, ktorí pustili do izby vrabca. Ten potom vyľakaný rozvíril perie po miestnosti.
Páperie vložili ženy do vankúša z hustej tkaniny, ktorý nazývali angín a pomaličky sa zbierali domov. Páračky trvali do 23. hodiny, potom nasledovalo osvieženie. Každé páračky sa končili „homolou,“ ktorú vystrojila gazdiná ako poďakovanie za vykonanú prácu. V Novohrade to boli varená kukurica s makom a pagáče.
Terajšie páračky v Novohrade netrvali do neskorých nočných hodín, ale ich účastníci sa cítili výborne a hlavne položili základy obnovenia tradície, ktorá bude slúžiť na zbližovanie sa obyvateľov. Podobné ciele sledujú aj s ostatnými programami. „Chceme pracovať predovšetkým v prospech Novohradčanov,“ povedala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Tünde Debreceniová Králiková, ktorá prezradila, že pripravujú krátky program na väčšie cirkevné sviatky. Nielen finančne podporujú škôlku a školu (ktoré sú spoločnou výchovno-vzdelávacou inštitúciou), ale členovia folklórneho súboru Srdce Novohradu vedú raz týždenne slovenské zamestnanie, v rámci ktorého učia ľudový tanec, slovenské zvyky a tradície. Medzi ich perspektívnymi cieľmi figuruje aj spoločné spravovanie pamiatkového domu.
(ef)