Osady v pohorí Matra obývali v 18. storočí prevažne sklári slovenského, českého a nemeckého pôvodu. Časom sa národnostné zloženie osád menilo a najdlhšie si svoje ľudové tradície a kultúru zachovali Slováci.
Ani oni však nedokázali odolávať silnej asimilácii. V súčasnosti si slovenský ráz v Matre zachovala len obec Alkár (Mátraszentimre). Len tu pôsobí miestna slovenská samospráva a iba tu prebieha v Základnej škole L. Zakupszkého výučba slovenského jazyka, i keď je pravda, že ju navštevujú aj deti z okolitých osád. V týchto dňoch škola oslavuje 60. výročie zavedenia výučby slovenčiny.
Alkár leží v centre Matry. Administratívne k nemu patria obce Galyatető, Mátraszentlászló (Fiškalitášhuta), Mátraszentistván (Horná Huta), Bagolyirtás, Fallóskút a Ágasvár.
O pôvode hornomatranských obcí kolujú rozličné názory. Niektorí tvrdia, že tu pôvodne žili Nemci, podľa iných Slováci. (Ich potomkovia sú rodiny Gubolákovcov, Stullerovcov, Szabadovcov a Randliszekovcov.) Pravda bude niekde uprostred. Slovenskí usadlíci sem prišli zo západo- a stredoslovenskej jazykovej oblasti, Česi a Nemci z Moravy a zo Sudet, ale usadili sa tu aj Maďari. Pôvodní obyvatelia sa živili fúkaním skla, lesným hospodárstvom, poľnohospodárstvom a baníctvom. Mnohí pracovali ako drevorubači, výrobcovia železničných podvalov, paliči dreveného uhlia, sezónni poľnohospodári. Prevažnú väčšinu chotára obce vlastnilo jágerské arcibiskupstvo. Horná Matra bola dlhé roky neznáma širokej verejnosti. Zmena nastala v roku 1938, keď si v Maďarsku pripomenuli 900. výročie úmrtia kráľa sv. Štefana. V rámci osláv premenovali obce Ötházhuta (Mátraszentimre-Alkár), Fiskalitáshuta (Mátraszentistván-Horná Huta) a Óhuta (Mátraszentlászló-Fiškalitášhuta). Od roku 1944 je Alkár samostatným administratívnym celkom. Po druhej svetovej vojne v rámci výmeny obyvateľstva sa aj z Hornej Matry vysťahovalo veľa Slovákov. Na sklonku 40. rokov sa obec stala jedným z najvyhľadávanejších rekreačných centier v Maďarsku. Vybudovali tu viacero rekreačných objektov a časť obyvateľov dodnes prenajíma svoje domy rekreantom. Turistický ruch narušil slovenský ráz obce, komunikácia v slovenskom jazyku sa obmedzuje len na príslušníkov najstaršej generácie napriek tomu, že v miestnej materskej a základnej škole sa vyučuje slovenský jazyk. Podľa sčítania ľudu z roku 2001 z 557 obyvateľov je 48 slovenskej národnosti, slovenský jazyk uviedlo za svoju materčinu 84 osôb, k slovenskej kultúre a tradíciám sa viaže 100 obyvateľov a slovenský jazyk používa v rodinnom a priateľskom kruhu 101 ľudí. V záujme zachovania slovenských zvykov pred niekoľkými rokmi začali raz ročne usporadúvať gastronomické a obecné dni a každé dva roky národnostné stretnutia.
Slovenský jazyk vyučujú v miestnej Základnej škole Lászlóa Zakupszkého od roku 1951. Prvá škola v tomto kraji vznikla v roku milénia (1896) vo Fiškalitášhute (Mátraszentlászló), kam chodili aj deti z Alkáru a Hornej Huty. Kvôli vysokému počtu žiakov v roku 1901 otvorili školu aj v Hornej Hute a v roku 1926 v Alkári. Keďže Alkár bol najväčšou osadou, tamojšia škola sa stala regionálnym centrom výučby, ktorá prebiehala formou jednotriedok. Od roku 1933 vyučoval v základnej škole v Alkári pedagóg, etnograf László Zakupszky, ktorý mal veľké zásluhy na tom, aby v inštitúcii prebiehala aj bohatá osvetová činnosť. Prelom v živote škôl priniesol rok 1947, keď v dôsledku výmeny obyvateľstva klesol počet detí vo Fiškalitášhute a Hornej Hute. V oboch obciach zrušili výučbu na vyššom stupni, tamojší žiaci chodili do školy v Alkári, kde mohli využiť ubytovanie v internáte. Budovu v roku 1958 rozšírili. V škole pôsobil tanečný krúžok, spevácky zbor, vlastivedný krúžok a v tej dobe začali organizovať úspešné národnostné podujatia. V prvej polovici sedemdesiatych rokov dovtedy osemtriednu základnú školu integrovali do Základnej školy v Mátrafürede. Žiaci vyššieho stupňa boli nútení bývať v tamojšom internáte, tí, ktorí dochádzali, cestovali denne tri hodiny. Zmena nastala až koncom osemdesiatych rokoch. V roku 1990 Základná škola L. Zakupszkého v Alkári zase obnovila piatu triedu a postupne zaviedla výučbu na vyššom stupni.
Riaditeľkou školy je v súčasnosti Kristína Jakabová. V tomto roku majú tridsaťdva školákov, z toho dvoch prváčikov. Keďže majú málo detí, triedy sú spojené. V škole pôsobia rôzne záujmové krúžky, ako napríklad hudobný, národopisný, remeselnícky a spevácky. V zimnej sezóne bývalý žiak školy, dnes podnikateľ, zabezpečuje deťom bezplatné používanie lyžiarskeho vleku, dvakrát týždenne chodia žiaci plávať do Galyatető, za čo platí samospráva obce len symbolickú sumu. Tunajšie deti sú zdravé, lebo sú veľa na čerstvom vzduchu. Sú také rodiny, ktoré sa sem presťahovali len preto, lebo ich deti mali respiračné choroby. V súčasnosti sa všetci žiaci učia slovenčinu, a to týždenne štyrikrát v rámci rozvrhu hodín. Po absolvovaní školy ovládajú jazyk na základnej úrovni. Napriek tomu sa zriedkakedy zapíše niekto na slovenské gymnázium. Pravdepodobne z obáv, že by ťažko zvládol štúdium v slovenskom jazyku, ale asi aj kvôli veľkej vzdialenosti.
Jednou z učiteliek je slovenčinárka Judita Kasalová Szabadová, miestna rodáčka. Jej otec bol murárom, mama mu pomáhala najmä v sezónnych prácach. Pani Judita nemá súrodencov. Základnú školu dokončila v rodnej obci, gymnázium v Gyöngyösi a Vysokú školu pedagogickú v Segedíne. Stala sa učiteľkou slovenčiny a vrátila sa do rodnej obce. Odvtedy uplynulo 38 rokov. Pani Judita vyučuje okrem slovenčiny aj maďarčinu a matematiku. - Keď som bola malá, vždy som chcela byť učiteľkou. Nevedela som akou, len učiteľkou. Moja túžba sa splnila. Koncom osemdesiatych rokov vybudovali v obci novú školu. Časom budovu predali a my sme sa presťahovali do bývalého kultúrneho domu. Vtedy sme si mysleli, že len dočasne, na niekoľko rokov, ale odvtedy sme tu. Dom postupne prerábali, aby vyhovoval základným požiadavkám výučby. Na prízemí dostali priestory žiaci nižšieho a na prvom poschodí vyššieho stupňa. Do jednej triedy chodí 4-5 žiakov, najpočetnejšia je piata a šiesta trieda. V pedagogickom zbore je osem učiteľov, - povedala.
Judita Kasalová Szabadová sa teda vrátila do rodnej obce po absolvovaní vysokej školy. Krátko na to sa na zábave zoznámila s budúcim manželom, ktorý, žiaľ, pred poldruha rokom zomrel. Mali pekný život. Spoločnými silami si postavili rodinný dom, do ktorého zanedlho prišli aj deti, jeden synček a jedna dcérka. Syn vyštudoval informatiku na strednej škole, ale momentálne pracuje ako bagrista. Dcéra dokončila lesnícku univerzitu v Soprone, stala sa lesnou inžinierkou. Popri zamestnaní vyučuje lesníkov. Obaja bývajú s matkou, odtiaľ dochádzajú do práce.
Pani Judita bola istý čas riaditeľkou školy v Alkári. Bolo to pre ňu ťažké obdobie. Deti chodili vtedy do strednej školy a ona mala veľmi veľa práce, preto sa vzdala funkcie. Jej dnešný bežný deň sa začína o pol ôsmej v škole, kde vyučuje do pol druhej, keď vedie krúžky, tak aj dlhšie. Domov prichádza prvá, v zime musí najskôr zakúriť, potom ju čakajú bežné práce v domácnosti. Večer si sadne k počítaču a pripravuje sa na nasledujúci deň.
Judita Kasalová Szabadová je v druhom volebnom cykle predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy. - Odvtedy, ako zomrel bývalý slovenčinár a slovenský aktivista Juraj Blaško, som sa intenzívnejšie zapojila do slovenského života. V Alkári sa vlani zapísalo na zoznam 96 slovenských voličov, hlasovať prišlo 80. Ja som dostala 75 hlasov a tento prejav dôvery ma zaväzuje. Členkami zboru sú administrátorka školy, podpredsedníčka Franciška Ládiová Štullerová, zamestnankyňa školy Mária Štullerová a pracovníčka obecnej kuchyne Nikoleta Husárová Buzášová. Ročne máme najmenej štyri zasadnutia. Teraz sa pripravujeme na Turíce, keď oslavujeme aj Vinárske dni. Ženy uvaria typické slovenské jedlá - krumplovník, lokšu (placky), strapačky s tvarohom alebo bryndzou. Každý druhý rok usporadúvame národnostný deň, ktorý sme minulý rok v auguste spojili s obecným dňom. Nám to lepšie vyhovuje, lebo predtým sme ho organizovali v októbri, keď už bolo počasie nevyspytateľné. Pravidelne sa zúčastňujeme na Haluškovom festivale vo Veňarci a na všetkých miestnych podujatiach. Slovenská samospráva podporuje starších občanov, pri príležitosti Dňa dôchodcov ich pozývame na kultúrny program, v ktorom vystupujú škôlkari a žiaci školy a pripravíme pre nich darčeky. Okrem toho každý rok organizujeme ako odmenu pre ženy, ktoré nám pomáhajú pri realizovaní našich akcií, jednodňové výlety na Slovensko. Takto už navštívili folklórne slávnosti v Detve, Banskú Štiavnicu a Košice. Pred niekoľkými rokmi sme vstúpili do Združenia a regionálneho kultúrneho strediska novohradsko-hevešských Slovákov, máme výborné styky s Malou Nánou, Veňarcom, Lucinou a Nížou, s ktorými si navzájom pomáhame, - povedala pani predsedníčka. Slovenská samospráva v Alkári podporuje aj miestnych žiakov, ktorí sa pravidelne zapájajú do súťaží Zväzu Slovákov v Maďarsku. Zvyčajne dosahujú vynikajúce výsledky, za čo ich odmenia táborením na Slovensku. Okrem toho škola a slovenský volený zbor každý druhý rok usporadúvajú školu v prírode na Slovensku pre žiakov vyšších ročníkov. Tábory sú v obci Predajná v okrese Brezno, v ktorej má Alkár už tretí rok družobnú školu. Deti počas týždňového pobytu chodia do tamojšej školy, majú spoločné športové programy a výlety. Samospráva Alkáru im bezplatne poskytuje vlastný autobus a tak môžu chodiť na výlety po celom Slovensku. Boli už na Orave, v Nízkych a Vysokých Tatrách, na Betliari, v Levicicach, Terchovej atď. Napriek vynikajúcim výsledkom Alkár zápasí aj s problémami. Najväčším je nízky počet detí. S touto otázkou sa zaoberá aj vedenie obce, ktoré sa sem snaží prilákať nových obyvateľov z väčších miest. Ako nám pani Kasalová Szabadová prezradila, prácu a byt by rodinám zabezpečili, ale aj tak sa len málokto zaujíma o túto možnosť. Dúfame, že v budúcnosti sa situácia zmení, rodiny, ktoré chcú žiť na čistom vzduchu, sa presťahujú do Alkáru a slovenčina tam bude naďalej žiť aj prostredníctvom ich detí.
Andrea Szabová Mataiszová