Je nedeľný večer. Včera sa vo Veľkom Bánhedeši konal Deň Slovákov. A ja bilancujem. Svoje dvojročné pôsobenie na slovenskej škole v Békešskej Čabe, svoje dni strávené na Dolnej zemi.
Pred dvoma rokmi som sem prišla s veľkým nadšením, lebo som sa dostala do kraja mojich predkov. Môj otec mal v občianskom preukaze miesto narodenia – Naďbánhedeš. Áno, v takejto slovenskej podobe.
„Spoznám niečo, o čom mi môj otec nestihol porozprávať.“ Aj som spoznala. Cez rozprávanie mamovky Žilákovej som sa dostala do mládeneckých rokov môjho otca Ferka, ktorá o ňom hovorila ako o tichom a skromnom mládencovi. Vraj nerád chodil na tancovačky, na rozdiel od svojho brata Jana. „On bol veľmi učenlivý“, ako to komentovala. Na nás, deti, teda tri dievčatá, bol veľmi prísny, ale aj spravodlivý. Môj brat sa už na neho nepamätá, mal štyri roky, keď otec zomrel. Ale jeho „vzdelanie je jediný kapitál, ktorý vám nikto nevezme“ ostáva pre mňa navždy zachované. S tetou Žilákovou sme spravili video, ktoré bude svedectvom aj pre ďalších potomkov našej rodiny.
Prostredníctvom rôznych projektov, na ktorých som pracovala so svojimi študentmi, som spoznala históriu, národopis, aj geografiu, ba dokonca životné osudy ľudí, ktorí tu žili a žijú. Veľmi ma zaujal príbeh Marky Hajtmanovej a bola som veľmi rada, keď som ju osobne spoznala. V dedinách Vlčany, Neded, Žihárec žili naši starí rodičia, ktorí sa v roku 1947 presídlili na Slovensko, vtedy do Československa. Ako to oni vnímali, to sa už dnes nedozviem, ja len neustále spomínam na prázdniny u nich. Určite by boli také isté aj tu, na Dolnej zemi. Lebo všade, u všetkých starých rodičov, sú prázdniny rovnaké. Oni dovolia svojim vnúčatám viac ako rodičia, majú pri nich viac voľnosti.
Včera som osobne spoznala veľa zaujímavých ľudí. Veľa „celebrít“ slovenského života v Maďarsku. Nálada pod dáždnikmi bola veľmi veselá. „Dnes sa stolička otriasa pod každým...“, pod týmto heslom sa niesli vtipy a rôzne slogany. Aj heslo "je dôležité, aby sme boli spolu, keď sme už takto rozdelení“ prinieslo veľký úspech.
Aha, ale prečo má článok titulok „slovenčina ako cudzí jazyk“? Zdalo by sa, že nemá vôbec opodstatnenie. Včera som predsa počula všade znieť slovenčinu. Či dokonalú alebo menej dokonalú, každý okolo mňa sa snažil ju používať. No už predtým som si všimla veľmi zvláštnu vec. Upozornila som na to aj vo svojom diskusnom príspevku na pedagogickej rade, ešte stále v mojej škole, 30. 6.: čoraz častejšie sa tu začína používať tento pojem – „vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka“, „slovenčina je pre nás už cudzím jazykom“ a keď ju ovládam, poznám ďalší cudzí jazyk, okrem nemčiny, angličtiny... Je potom opodstatnená otázka pána predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Milana Vetráka, „ako rozprávate doma, v slovenskej rodine?“ Ako odpoviete podľa svojho svedomia? Možno niekto sa ohradí, že on áno, po slovensky. Ale je to jedna lastovička? „Jedna lastovička leto nerobí“, hovorí jedno porekadlo. Lebo podľa rozprávania pána Vetráka, v zahraničí žijúci Slováci, napríklad v Írsku, hovoria doma po slovensky a domáhajú sa stále častejšie, aby mohli slovenčinu učiť svoje deti aj v školských podmienkach. A ako je to tu, v Maďarsku? Slovenské školy sa zatvárajú, nielen preto, že demografický vývoj si to vyžaduje. Ale hlavne preto, že slovenčina sa vyučovala ako cudzí jazyk. Aj s takými hodinovými dotáciami. A dotáciami od štátu. A príspevkami zo Slovenska. „Veď kto sa bude učiť slovenčinu ako cudzí jazyk? Radšej sa budem učiť angličtinu...“
Je treba biť na poplach? Možno mi niekto povie: „Hlúpa Anča, čo to tu vyprávaš ?“
Nuž ale priznajme si sami, vieme rozlíšiť, čo je to „materinský jazyk“, čo je to „štátny – úradný jazyk“ a čo je to „cudzí jazyk?“ A aký jazyk používajú doma slovenské rodiny v Maďarsku? Maďarský. A aký jazyk používajú doma maďarské rodiny na Slovensku? Maďarský.
Priznám sa, aj ja sa chcem v mojom ďalšom vzdelávaní naučiť po maďarsky. Je to môj cieľ, lebo ako môj otec povedal, „to, čo vieš, ti nikto nevezme“. A naučiť sa maďarčinu je pre človeka, ktorý má iný jazykový charakter, pomerne zložitá vec. Takže držte mi palce. A ja držím palce Slovákom žijúcim v Maďarsku. Veď môj otec bol jedným z nich.
PaedDr. Anna Petrovičová,
bývalá hosťujúca učiteľka na slovenskej škole v Békešskej Čabe