Tradičný tábor Slovenského divadla Vertigo sa v tomto roku presťahoval na nové miesto, do dedinky Bystrá v Nízkych Tatrách.
Hotel Biela medvedica, v ktorom sa konal, ponúkol tejto aktivite naozaj optimálne podmienky, predovšetkým, čo je snáď najdôležitejšie, veľké miestnosti vhodné na skúšanie. K tomu sa pridal milý a ochotný personál, o peknom prostredí ani nehovoriac, nuž ale ktorý kút Nízkych Tatier nie je pekný… Žiaľ, o počasí sa už v superlatívoch nedá hovoriť, to nám trošku zamiešalo karty. Hovorí sa však, že vždy môže byť aj horšie… a teda bol aj dážď, aj zima, ale aj slniečko a teplo… Predovšetkým však chuť tvoriť a vytvoriť predstavenia, veď to je úloha a cieľ dramatických táborov…
Žiaci, ktorí v tomto roku pricestovali do tábora zo základných škôl v Budapešti, Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, Sarvaši, Nadlaku a Segedíne, sa, ako je to v tomto tábore zvykom, rozdelili do dvoch skupín. Pani Elena Bakošová, ktorú našim čitateľom nemusíme predstavovať, veď so Slovákmi v Maďarsku spolupracuje na poli detského divadla už temer 20 rokov, zdramatizovala pre účely tábora rozprávku Hansa Christiana Andersena Pastierka a kominárik a nazvala ju Náš priateľ Andersen. Hudbu k tomuto predstaveniu skomponoval a texty piesní napísal nám takisto dobre známy pán profesor Belo Felix. Dojímavý príbeh o skrini, ktorá skrýva figúrky roprávkových postavičiek, si zachoval atmosféru Andersenových rozprávok, jeho posolstvo, že dobré zvíťazí nad zlým a že láska zvíťazí vôbec nad všetkým. Bol ďalším z rady nezabudnuteľných predstavení, ktoré pre tábor pripravili a s deťmi ho zrealizovali E. Bakošová a B. Felix. Pri skúšaní im boli nápomocní učiteľka Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša, ako aj Mária Mravíková a Anikó Podanivá zo Sarvaša.
Druhá skupina pracovala pod vedením vedúceho divadelného súboru Ochotníček z Púchova Petra Hudáka, ktorý sa k nášmu detskému divadelnému dianiu pripojil po prvý raz minulý rok. Predstavenie Nechceme rezance P. Hudák napísal na motívy rozprávky Kristy Bendovej Rezancová princezná. Vtipný príbeh o princeznej, ktorá sa nenaučila variť nič iné než rezance (ktoré potom museli variť všetci poddaní), až sa napokon ľud vzbúril a vyžadoval si klobásu a kričal heslá Preč s vládou jednej stravy, si podmanil ako jeho aktérov, teda malých hercov, tak aj divákov, pretože bol nielen vtipný, ale aj výtvarne pestrý a nápaditý. Zaslúžili sa o to učiteľky Miroslava Kovácsová z budapeštianskej slovenskej školy a Anika Laurineczová zo slovenskej školy v Békešskej Čabe, ktoré okrem toho, že sledovali skúšky a pomáhali deťom, čarovali papierové kvety, kráľovské koruny, tabule, čelenky, hrniec, zrkadlá a pod. Peter Hudák sprevádzal príbeh na gitare. Nechýbala lambada, ani rap, tanec či spev. Na deti dohliadal aj pán učiteľ z Nadlaku Michal Babinský.
Samozrejme, divadelný tábor nie je len o skúšaní a práci. Okrem hodín odpočinku a hier mali deti i dospelí zážitok z návštevy manželov Katky Aulitisovej – Ľubomíra Piktora, teda pezinského Divadla PIKI, ktoré sa v hoteli Biela medvedica zastavilo na ceste do Košíc. Pricestovalo sem výlučne kvôli našim deťom, ktorým sa predstavilo bábkovo-činohernou rozprávkou ROZKRÁVKA, pojednávajúcou o dôležitosti pitia mlieka a jedenia mliečnych výrobkov… Predstavenie, ako napokon každé predstavenie Divadla PIKI, pobavilo malých a veľkých.
Ďalším programom navyše bola návšteva v Habakukoch, vo svete Dobšinského rozprávok na Donovaloch, kde si deti mohli pozrieť jednak rozprávkovú “architektúru”, postavičky zo známych rozprávok, ale aj samotné rozprávky. Zaujali ich ľudoví remeselníci a nakúpili si drobné darčeky – za špeciálne “habakukské” toliare.
A tak dni ubiehali v práci a zábave, až nadišiel predposledný deň v tábore, keď sa už všetci chystali na PREMIÉRY. Býva to najnapínavejšia, ale aj najkrajšia chvíľa, veď deti predvedú, čo sa za necelý týždeň naučili. Odmenou je potlesk kamarátov a “dospelákov”, za ktorým nasleduje slávnostné ukončenie tábora a večerná diskotéka, kedy je hodina odpočinku trošku posunutá…
Nuž, a ako inak, veď čas neobrátime späť, nastal posledný deň, cesta domov. Krátka “povinná“ zastávka v Tescu (tentokrát zvolenskom), a potom už len ubiehali kilometre a my sme sa vzďaľovali od miesta, kde sme strávili týždeň v náručí Tatier, rozprávok a sveta, do ktorého všetci radi utekáme. Pomyslene sme zakývali princeznej Krupičke, kráľovi Haluškovi, kráľovnej Knedličke, princovi Makarónovi, tanečnici, pastierikovi, húskam, Kozinohovi, vojakom, poddaným a všetkým, ktorí zostali skrytí v tatranskom lese a takisto svorne nášmu autobusu zamávali.
(do)