Festival Volt vlani prekročil prah dospelosti, tohoročný bol teda už devätnásty, a opäť výborný.
Za tie roky sa festival poriadne rozrástol, veď v roku 1993 na svojom dodnes nezmenenom dejisku v severozápadnej časti Maďarska, v meste Šopron začínal iba s piatimi kapelami a osemsto návštevníkmi. V posledných rokoch sa ale jeho návštevnosť prehupla už cez číslo 70 tisíc ľudí. Skvelá strategická poloha festivalu, najmä blízkosť hlavných miest (Viedeň
19. ročník festivalu počas štyroch dní (od 29. júna do 2. júla) ponúkal na 15 pódiách viac ako 200 koncertov, Dj-ov, divadelných predstavení a rozličných vystúpení. Počas týchto dní sa v úlohe hlavných ťahákov predstavili mená ako: My Chemical Romance (USA), SUM 41 (CAN), Moby (USA), Thirty Second To Mars (USA), Paul Kalkbrenner live (GER), The Ting Tings (UK), Pendulum (AUS), Asian Dub Foundation (UK), House of Pain (USA), Emir Kusturica & The No Smoking Orchestra (SRB), Dub FX (AUS), Crookers (I), Joris Voorn (NL), Scratch Perverts & Mc Dynamite (UK) a mnohí ďalší zahraniční, ako aj celý rad domácich účinkujúcich.
Síce celý štvordňový program bol vraj fantastický, osobne som mohol navštíviť, bohužiaľ, iba posledný deň festivalu. Keď okolo štvrtej popoludní som vystúpil z vlaku so svojimi kamarátmi, čakala na nás najťažšia úloha: dostať sa vôbec na dejisko. Mimoriadne festivalové autobusy boli vždy plné, taxíkov bolo málo. Na naše veľké šťastie stretli sme sa s kamarátom, ktorý bol motorizovaný a vo svojom aute mal dokonca aj voľné miesta. Keď sme už boli konečne v Kempingu Lővér, teda na mieste festivalu, zostala nám už iba hodina na to, aby sme sa trochu poobzerali. Mne sa najviac páčil Kemping Európa - usporiadatelia festivalu sem pozvali stovky mladých amatérskych hudobníkov z celého starého kontinentu, ktorí po celodennej tzv. workshopovej práci každý večer predviedli svoje performansy či koncerty, aby aj takýmto spôsobom priblížili publiku charakteristické znaky svojej krajiny, pričom práve v deň našej návštevy, akože na rozlúčku, sa predstavili v rámci spoločného galaprogramu.
Prvý koncert, ktorý ma zaujal, prezentovala maďarská formácia Irie Maffia, ktorá sa dala opäť dokopy po polročnej prestávke (akoby práve na potešenie publika šopronského festivalu). Zahrala nielen dobre známe hity v štýle reggae či dancehall (Jah Watching, Hand in the Air, Bomboklaat), ale aj rock&rollové ťaháky zo svojho nového albumu. Zaujímavé bolo aj vystúpenie rakúskeho DJ, zakladateľa štýlu electro-swing Parova Stelara, ktorý svojou experimentálnou muzikou zožal obrovský úspech. Nesmierny dav ľudí pred hlavným pódiom akoby aj uveril, že dobytie Marsu by ľudstvu naozaj trvalo iba pol minúty, keby sa každý riadil emocionálnou úprimnosťou rockovej hudby. Útok či atak progresívnej rockovej kapely 30 Seconds to Mars bol spočiatku - zrejme z taktických dôvodov - jemnejší, ale po skladbe This Is War nasledoval kozmický výbuch, a stalo sa to, čo sa stáva iba málokedy: spevák Jared Leto pozval divákov na javisko a značná skupina nadšencov mohla zúriť spolu so svojou obľúbenou kapelou.
Pre mňa ale hlavnou atrakciou festivalu bolo vystúpenie Paula Kalkbrennera, teda v poradí posledná produkcia na Hlavnom pódiu. Nemecký DJ síce veľa meškal, ale oplatilo sa naňho trpezlivo čakať, lebo napokon každého z nás zadosťučinil svojím skvelým výkonom. Majster minimal techna svoju hudbu začal budovať s inžinierskou precíznosťou, hneď po prvých taktoch sme sa s uvoľnením oddali hudbe, zabudli sme na všetko, myšlienky potlačilo pulzovanie techno-muziky najvyššej kvality. Na konci dvojhodinového koncertu zaznel kultový hit Paula Kalkbrennera Aaron, ktorý bol nielen jeho zlatým klincom, ale zároveň i adekvátnym zakončením tohoročného vydareného festivalu. Volt bol teda zase naozaj výborný.
Daniel Fuhl