Milovaný manžel, starostlivý otec dvoch detí a starý otec, dobrosrdečný a prívetivý priateľ, pedagóg, básnik, slovom vzácny človek.

Narodil sa 17. januára 1939 v Slovenskom Komlóši v roľníckej rodine. Otca mal Slováka a matku Maďarku. Mama sa mu čoskoro naučí po slovensky a on ako 7- ročný už vie aj po maďarsky. Základnú školu začne v Komlóši po slovensky a dokončí ju v Békešskej Čabe taktiež v slovenskej škole. Tu získa aj stredoškolské vzdelanie na gymnáziu s vyučovacím jazykom slovenským a r.1958 maturuje. V nasledujúcom roku začne študovať na Vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne a získa učiteľský diplom slovenského jazyka a dejepisu.

Po tom všetkom bolo preňho veľkým sklamaním, že sa mu neušlo miesto, kde by bol mohol svoje slovenské znalosti využiť. Vyučuje síce v Békešskej župe, ale v maďarských osadách (Sarkad, Biharugra, Békéssámson), a teda všade len po maďarsky. Až od 1. februára 2005 sa mu pošťastilo vyučovať slovenský jazyk v Základnej škole v Pitvaroši.

V 90. rokoch začne aktívnejšie písať aj básne – dvojjazyčne. Začne teda písať, narábať so slovenským slovom ako s prostriedkom, matériou umenia vo svojom zrelom mužskom veku. Uverejňuje v miestnych novinách  Komlósi Hírmondó - Komlóšsky hlásnik, v Čabäne, Čabianskom kalendári, v Ľudových novinách, v Našom kalendári, v župnom denníku Békés Megyei Hírlap... Milo prekvapil svojich bývalých spolužiakov z čabianskeho gymnázia, aj všetkých svojich známych, keď v roku 2005 sa z Ľudových novín dozvedeli, že Miškovi Divičanovi vyšla samostatná zbierka básní Kde sa chmeľ divo rodí... - Ahol a komló vadon terem... (Pozn.: chmeľ = komló; Komlós = Chmeľov, Chmeľnice). Je autorom impresií, meditatívnych básní… Je zarážajúce čítať dnes úryvok z jeho titulnej básne Kde sa chmeľ divo rodí, ktorú napísal doma r. 1994:

Narodil som sa tam,

kde sa chmeľ divo rodí.

Drahá mi je rodná zem,

umretý v nej budem, viem.

On s tým počítal, ale asi nie tak skoro. 6. augusta 2011, my, niekdajší čabianski gymnazisti, sme mali maturitné stretnutie v mestečku Kunszentmárton. 5. augusta večer o 20.48 h. na obrazovke počítača sa mi objavil Miškov mail: „Milý môj priateľ Gregor! Zdravím Ťa s rodinou. Dnes po obede som prišiel domov z Orosházu, z nemocnice. … Málo mám červených a bielych krviniek. Som oslabnutý, na takú dlhú cestu sa ani nesmiem pustiť. To som povedal i sesternici Aničke, keď mi zavolala. Aj Maco nám volal… Ináč, duševne som a budem s vami. A na budúci rok chcem byť s vami spolu. Chcem, aby si to takto tlmočil spolužiačkam a spolužiakom. Ďakujem. Miško Divičan.“

Bolo nás jedenásť - vtedy ešte – z pôvodne trinástich. Ibaže Miško nám chýbal, a preto sme mu aspoň zatelefonovali. Povedal, že sa cíti dobre, všetkých nás pekne pozdravil a tlmočil svoju nádej, že o rok príde aj on. 23. augusta prišla bolestná správa z Komlóša, že Miško zomrel. Na to sa vraví, že „Človek mieni – Pán Boh mení.” Nevieme, kedy ktorého z nás k sebe povolá. Tých dobrých berie k sebe. A Miško taký bol. Taký žije a bude žiť v našich spomienkach.