Podľa cirkevného kalendára fašiangové obdobie trvá od Troch kráľov do Popolcovej stredy. V obciach obývaných Slovákmi sa fašiangové zvyky a oslavy obmedzili na posledné tri dni.
Podľa Moniky Beréniyovej Lamiovejdetská hra zbieranie slaniny bola populárna napr. v Jači, Ďurke a Čuvári. V tomto zvyku pokračovali mladí muži oblečení do maškary a z takto pozbieraného jedla si pripravili večeru, o ktorú sa podelili aj s muzikantmi. Tieto tri dni si užívali všetci dedinčania. Na slovenských fašiangových tanečných zábavách sa jedli typické jedlá ako „studenia“, pampušky alebo herovke.
Charakteristickou ozdobou fašiangového oblečenia bol rozmarín. Muži ho nosili na klobúku, pripevnený červenou, modrou alebo zlatou stužkou, ženy im ho pripli na hruď spolu s kúskom zlatého papiera. V období fašiangov si mládenci volili medzi sebou richtára, ktorého úlohou bolo organizovanie bálov a ich finančné zabezpečenie v aktuálnom roku. Okrem toho mal rôzne ďalšie povinnosti: rozhodoval pri nesvároch medzi mužmi. Richtár svojim voličom zaplatil oldomáš, takže do tejto funkcie volili vždy niekoho z bohatších. Trojdňová, hudobno-tanečná zábava bola zároveň časom lúčenia so zimou a privítania jari. Posledný deň, hodinu pred polnocou, muzikanti zahrali poslednú pochodovú hudbu a prišiel moment pochovania zimy.
Mládenca, ktorý zahral fašiangy, položili do koryta alebo na iný, dočasný katafalk a nad ním plakali dievčatá a ženy. Ďalší mládenec, držiac v rukách kosu, symbolizujúcu smrť, dozeral na rozlúčkový rituál, ktorý celebroval farár. Pred koncom rituálu mládenec v podobe fašiangov vyskočil z koryta a dal sa do behu. Utiekol pred smrťou, aby sa mohol vrátiť aj na budúci rok a potešiť obyvateľov dediny chvostom fašiangov, to znamená trojdňovou veselou slávnosťou.
Podľa ľudových tradícií fašiangy sú nielen obdobím čakania na jar, ale aj výberu páru. Do fašiangov si už zvyčajne všetci našli svoju druhú polovicu a paródia pochovania fašiangov sa vlastne spájala s rozlúčkou mladúch.
V Pilíšskej Čabe sa chystali na chvost fašiangov s veľkým vzrušením. Vo veselej nálade oživili hru pochovania fašiangov, ktorú predchádzalo viacero spoločných skúšok vo veľkej sále Spolku cechov. S nadšením sa chystali na premiéru, ktorá sa uskutočnila 12. februára. Piesne, ktoré zaznievajú počas pochovania fašiangov nám pomôžu zabudnúť na svet moderných hudobných klubov, keďže každé oživenie ľudových tradícií píše históriu. Hoci väčšina členov slovenského klubu patrí do staršej generácie, nemyslíme si, žeby tento zvyk neposkytoval mladým príležitosť dobre sa zabaviť. Jedným z cieľov klubu je zapájanie mladých so slovenskými koreňmi do života klubu, aby spoznali, zachovali a odovzdali ďalej nasledujúcim generáciám zvyky a tradície.
Predstavenie sa uskutočnilo podľa slovenských zvykov v Pilíšskej Čabe, ktoré priebežne tlmočil divákom Anton Drevenka st. Vedúca spolku teta Anna v podobe smrti, oblečená v bielom, vkročila do miestnosti najprv trocha váhavo, a potom so svojou kosou hľadala medzi divákmi vybraného. Našla ho za krátky čas a bolo márne orodovať, vybraného dali položiť na katafalk. Prikryli ho bielym závojom a plačúce ženy sa postavili okolo neho. Pri príchode farára popri modlitbách mu vyčítali aj všetky jeho viny dovtedy, kým sa mu to nezunovalo a nevyskočil z improvizovaného katafalku a pustil sa do behu. Ostatní namiesto naháňania spievali a mohla sa začať veselá zábava so spevom, hudbou a tancom. Stoly sa naplnili fašiangovými jedlami, koláčmi a nápojmi. Medzičasom sa našli aj utečené fašiangy a spolu sa zabávali do polnoci. A teraz môže prísť jar.
Erika Szenteová/kan
Foto: autorka