Samuel Vrbovský a Ján Botík ocenení

Cena Ondreja Štefanka sa od roku 2009 udeľuje každoročne dvom žijúcim osobnostiam slovenského zahraničného sveta, respektíve občanom Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Slávnostné odovzdávanie ceny býva vždy v marci, spravidla najbližší víkend k 18. marcu (literát a spolkový činiteľ O. Štefanko sa narodil 18. marca 1949 v Temešvári). Cenu udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) a Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ). Za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete cenu za rok 2016 získali renomovaný etnológ, pedagóg, spisovateľ a publicista Ján Botík zo Slovenska a za spolkovú a organizačnú činnosť Cenu udelili biskupovi Slovenskej evanjelickej cirkvi v Srbsku Samuelovi Vrbovskému.

Na podujatí sa zúčastnili aj veľvyslanec SR v Bukurešti Ján Gábor, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) Adrián Miroslav Merka, predseda parlamentného Výboru národností žijúcich v Maďarsku Ján Fuzik, podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Peter Prochácka, predseda SZSZ Vladimír Skalský, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Igor Furdík, predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a ďalší vrcholní zástupcovia z reprezentatívnych organizácií slovenských národnostných menšín z krajín Dolnej zeme vrátane predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej a predsedníčky Matice slovenskej v Srbsku Kataríny Melegovej-Melichovej.

V slávnostnom úvode podujatia si za predsednícky stôl udeľovania Ceny Ondreja Štefanka 2016 zasadli jej kľúčoví štatutárni predstavitelia: okrem už vyššie spomenutých K. Melegovej-Melichovej, A. Hollerovej Račkovej a V. Skalského za hlavného organizátora a vyhlasovateľa, KVSIK v Nadlaku, populárny nadlacký básnik a publicista Ivan Miroslav Ambruš a podpredseda DZSČR Pavel Hlásnik. Moderátorka Bianca Uncová vo svojom príhovore upriamila pozornosť na kultúrno-historický a duchovný prínos oboch nových laureátov ceny. V prípade Jána Botíka v kontexte vedecko-bádateľského a literárno-výskumného života dolnozemských Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí vo všeobecnosti, čím prispieva k dôležitej komunikácii Slovákov na Dolnej zemi s ich materskou krajinou. U Samuela Vrbovského, ktorý si zo zdravotných dôvodov, žiaľ, nemohol v Nadlaku cenu osobne prevziať, akcentovala jeho význam v rozvíjaní slovenskosti v duchovnom rozmere, už tradične v dolnozemských prostrediach vrátane vojvodinskej, opierajúc sa o dedičný mravný, hodnotovo-etický a kultúrno-estetický kánon evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Do posledného miesta zaplnená zasadacia sála DZSČR odmenila dvojicu ocenených laureátov zaslúženým a úprimným potleskom.

Divadelné múzy na Dolnej zemi

Po slávnostnom akte sa v rámci dvojdňového programu uskutočnila prínosná a všeobecne inšpirujúca medzinárodná konferencia Divadelné múzy na Dolnej zemi. Ako predoslal v pozvánke predseda Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku, spisovateľ, básnik a publicista Ivan Miroslav Ambruš, cieľom konferencie bolo podať komplexný pohľad na vznik, vývoj, formy, spoločenské súvislosti, kultúrny a umelecký kontext, najmä však historický význam ochotníckeho divadelníctva v priestranstvách slovenskej Dolnej zeme a jeho priamy vplyv na rozvíjanie slovenskej reči, kultivovanie národného povedomia a zveľaďovanie kultúrnej identity Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku.

Na konferencii sa aj tohto roku zúčastnili početní odborníci, znalci, ochotníci, kultúrni pracovníci, divadelníci z Dolnej zeme a zo Slovenska. Hostia podujatia vo svojich pozdravoch v úvode medzinárodnej konferencie akcentovali o. i. posolstvo Ondreja Štefanka, ktoré aj vďaka neodmysliteľnej súčasti „jarného nadlackého slovensko-slovenského dialógu“ nadobúda trvácnu a rozvíjania schopnú hodnotu. Napokon, najrukolapnejším potvrdením životaschopného a pulzujúceho dolnozemského sebauvedomovania sa aj cez divadelné, kultúrne a iné umelecké počiny od konca 19. storočia po súčasnosť, ako aj ich žiadostivé predĺženia vo výzvach na nové prejavenie sa od Iloku cez Pivnicu či Báčsky Petrovec, cez Nadlak až po Slovenský Komlóš, sa stal program, obsah a podnetné referáty s dôvetkami, ktoré prezentovalo počas dvoch dní v Nadlaku viac ako 40 odborníkov zo slovenskej Dolnej zeme a samotného Slovenska.

Jednou z účastníčok nadlackej konferencie bola aj riaditeľka Slovenského divadla Vertigo (SDV) Daniela Onodiová. „Pozvanie na konferenciu v Nadlaku ma veľmi potešilo. Doteraz som sa na ňu nedostala, o to väčšia bola moja radosť, keď som videla tému tohtoročného stretnutia, ktorá je mi, samozrejme, veľmi blízka. Navyše, v Nadlaku sa cítim vždy veľmi dobre, ale veď kto by sa tu necítil dobre, však? Hostí z Maďarska bolo na konferencii viac – predovšetkým z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša, v rámci príhovorov vystúpili Mária Žiláková (Jazykové špecifiká dolnozemských divadelných hier), Anna Divičanová (Kolektívna kultúrna komunikácia a ochotnícke divadlo), Anna Molnárová (Slovenské ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši) a ja. Poviem úprimne, že som o téme dlho rozmýšľala a napokon som si povedala, že sa nebudem vracať do minulosti, ale že skúsim trošku nazrieť do budúcnosti slovenského divadelníctva v Maďarsku. Uvádzala som skôr fakty a okolnosti, za ktorých slovenské divadlo v tejto krajine pretrvá – či to tak bude, ukáže čas.

Výsledkom účasti kulturológov, jazykovedcov, pedagógov, divadelníkov a etnografov – predstaviteľov univerzít, kultúrnych a iných školských inštitúcií, ako aj občianskych združení na konferencii bola rôznorodosť príspevkov od komplexnejších pohľadov na ochotnícke divadlo a jeho význam – a konkrétne jeho význam v živote národností –, až po prezentáciu divadelného života v tej-ktorej obci, obzretie sa do istých časových úsekov a ich spojenie s divadlom, až po predstavenie významných osobností divadelného života v jednotlivých krajinách. Veľmi zaujímavé bolo zamyslenie sa nad tým, nakoľko je (bolo) divadlo umením a nakoľko národným (alebo aj politickým) programom, akú úlohu hralo ľudové divadlo v živote dolnozemských Slovákov, zaujal ma príspevok o divadle ako kultúrnom potenciáli dolnozemských Slovákov, ale napr. aj referát o tom, v akej miere je divadlo zastúpené vo folklóre. Niektoré príspevky sa viazali ku konkrétnym divadelným hrám a ich nadväznosti na Dolnú zem. Dokonca sme sa dozvedeli aj o tom, aké zastúpenie má bábka ako element na krajanskej scéne.

Ako vidieť, „ponuka” bola naozaj pestrá a naozaj veľmi zaujímavá. Zaujať musela aj človeka, ktorý sa na divadlo – a špeciálne národnostné divadlo – pozerá len „okrajovo”, nehovoriac o účastníkoch, pre ktorých je divadlo súčasťou všedných dní. Mne osobne prítomnosť na konferencii dala veľmi veľa. Stretnutie so zaujímavými ľuďmi – hoci aj len prostredníctvom ich prednášok –, množstvo údajov, informácií a poznatkov, o ktorých som nemala vedomosti, v neposlednom rade však odovzdanosť prednášajúcich danej téme, ich erudovanosť, nadšenie, empatia. Možno by som bola prijala prítomnosť viacerých divadelníkov, ktorí sa zúčastňujú na divadelnom živote priamo, ale uvedomujem si, že ide o vedeckú konferenciu, ktorej cieľom je zisťovať, analyzovať a konštatovať.

V súvislosti s prehliadkami Deti deťom alebo Spolu na javisku, ktorých organizátorom je SDV, zvyknem hovorievať, že jednou z ich úloh je inšpirovať aktérov k ďalšej práci, činnosti. Nuž, mňa konferencia v Nadlaku presvedčila o tom, že slovenské divadlo na Dolnej zemi (a v rámci toho v Maďarsku) aktívne žilo, žije a dúfam, že aj bude žiť – a, pejoratívne povedané, „nakopla ma” k ďalšej práci na tomto poli…“

Organizátori podujatia, ktorí prezentovali na pôde DZSČR zborník referátov a príhovorov z vlaňajšej konferencie (V tvorivej symbióze medzi Dolnou zemou a Slovenskom) hneď po rozlúčke s účastníkmi už pripravujú vydanie súborného knižného svedectva tohtoročnej konferencie. Takmer unisono ju tí, ktorí do Nadlaku zavítali, označili za výnimočne zaujímavú, potrebnú a užitočnú. A tak nielen preto sa sem vyberú určite mnohí z nich aj o rok.

*

Samuel Vrbovský sa narodil v roku 1946 v Báčskom Petrovci v roľníckej rodine rodičom Jánovi a Márii, rod. Tordaiovej. Základnú školu a gymnázium zakončil v rodisku. V rokoch 1967-1972 študoval teológiu v Bratislave. Za farára bol ordinovaný v Petrovci roku 1972 biskupom Jurajom Struhárikom. V tom istom roku vstúpil do stavu manželského s Annou Chlpkovou. Ich manželstvo je požehnané dvoma deťmi, Rastislavom a Vlastou. V rokoch 1972-1979 pracoval ako zborový farár po boku farára Pavla Škantíka v Petrovci a od roku 1979 už ako riadne zvolený farár tohto zboru. V CZ v Petrovci pôsobil do roku 2008, kedy prevzal funkciu biskupa. V roku 2014 bol opätovne zvolený do funkcie najvyššieho hodnostára SEAVC v Srbsku.

Národopisný bádateľ, múzejník, publicista a univerzitný profesor Ján Botík sa narodil v roku 1938 v bulharskej Gornej Mitropoliji, vtedy najväčšom sídle Slovákov v Bulharsku, kde prežil prvých 9 rokov svojho života. Začínal ako asistent na Katedre národopisu Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1963-1967). Najdlhšie pôsobil ako vedecký pracovník Národopisného ústavu SAV (1968-1988). V rokoch 1989-1990 bol riaditeľom Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine. Odtiaľ prešiel do Historického múzea SNM v Bratislave, kde pôsobil ako vedúci Dokumentačného centra chorvátskej kultúry a kustód pre úsek zahraničných Slovákov (1991-2005). Od roku 2001 je profesorom na Katedre etnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Prednáša k problémom etnicity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Oblasťami jeho odborného záujmu sú tradičná rodina, ľudová architektúra a bývanie, teória etnicity, etnické minority na Slovensku a zahraniční Slováci. Ťažiskom jeho bádateľskej činnosti bol výskum tradičnej kultúry a spôsobu života v autentickom prostredí Slovenska. Absolvoval aj dlhodobé študijné pobyty v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, Argentíne, Spojených štátoch amerických a v Kanade. Za svoju odbornú a pedagogickú činnosť získal viaceré ocenenia, o. i. je čestným členom Maďarskej národopisnej spoločnosti.

Za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete Cenu Ondreja Štefanka doteraz získali: Víťazoslav Hronec zo Srbska (2009), Ivan Miroslav Ambruš z Rumunska (2010), Viera Benková zo Srbska (2011), Juraj Antal Dolnozemský z Maďarska (2012), Peter Andruška zo Slovenska, Michal Harpáň zo Srbska (2013), Michal Babiak, kulpínsky rodák v súčasnosti pôsobiaci na Slovensku (2014) a Samuel Boldocký zo Srbska (2015).

Za spolkovú a organizačnú činnosť v predchádzajúcich rokoch boli odmenení Anna Ištvánová z Maďarska (2009), Mária Katarína Hrkľová zo Slovenska (2010), Etela Rybová z Maďarska (2011), Imrich Kružliak z Nemecka (2012), Pavel Hlásnik z Rumunska (2013), Katarína Melegová-Melichová zo Srbska, Nina Holá zo Spojených štátov (2014) a Anna Divičanová z Maďarska (2015).

(kulpin.net, uszz.sk – zp, do)

Foto: kulpin.net, Ľudo Pomichal – uszz.sk