Pedagóg, zástupca riaditeľa Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe, predseda Čabianskej organizácie Slovákov, Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby a Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM)... - áno, ide o Michala Lásika. Nášho čerstvého šesťdesiatnika, ktorý v prvú júnovú sobotu bol pozvaný na nie príliš lákavé dobrovoľno-povinné pracovné rokovanie.
Nič netušiaci jubilant sa však čoskoro ocitol v kruhu svojich priateľov a známych, ktorí sa zišli v Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu na Garayho ulici v Békešskej Čabe práve na oslavu jeho šesťdesiatin.
Po prvom prekvapení hneď nasledovalo ďalšie. Náš Miško, pán profesor, trojnásobný predseda (komu ako sa páči) si musel uvedomiť, že už aj oficiálne sa stal významným Slovákom v zahraničí. Pri príležitosti svojich 60. narodenín si totiž prevzal „za výrazné celoživotné výchovné a tvorivé aktivity v oblasti osvety, školstva, miestnej a regionálnej kultúry Slovákov v Maďarsku“, z poverenia predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Jána Varša, z rúk predchádzajúceho predsedu ÚSŽZ, súčasného generálneho konzula v Békešskej Čabe Igora Furdíka diplom a pamätnú medailu ÚSŽZ za zásluhy o upevňovanie národného povedomia, slovenskej vzdelanosti a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí.
Neoficiálne poďakovanie v mene bývalých žiakov a najvyššieho voleného zboru našej Slovače, ako aj oficiálnu laudáciu oceneného oslávenca predniesla predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková:
- Michal Lásik sa narodil v slovenskej rodine v Slovenskom Komlóši 28. mája 1956. Maturoval na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Po skončení univerzitného štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave - odbor dejepis - filozofia - sa vrátil na svoju obľúbenú Dolnú zem a 1. septembra 1979 začal vyučovať na čabianskom slovenskom gymnáziu. Svoje bohaté poznatky zužitkoval aj pri písaní, prekladaní a posudzovaní učebníc pre slovenské národnostné školy v Maďarsku. Vypracoval rámcový program vyučovania slovenskej vzdelanosti a systém maturitných požiadaviek. Zapojil sa aj do prípravy slovenských pedagógov: od 1. septembra 1988 do 31. júla 1992 pracoval na Vysokej škole pedagogickej v Békešskej Čabe. V roku 1992 sa stal zástupcom riaditeľa čabianskeho slovenského gymnázia, túto funkciu zastáva dodnes.
Jeho pedagogickú prácu uznávajú aj za hranicami, čo dokazuje jeho členstvo v Školskej komisii ÚSŽZ. Popri pedagogickej činnosti sa aktívne zapája aj do verejného života slovenskej komunity. Už dvadsať rokov je predsedom najpočetnejšieho a najinovatívnejšieho miestneho slovenského spolku v Maďarsku: Čabianskej organizácie Slovákov. Organizácia pod jeho vedením sa okrem aktivít v domácom prostredí - ako účastníčka spolupráce dolnozemských Slovákov - zapája aj do spoločných projektov Slovákov z Rumunska a Srbska. M. Lásik od roku 2014 stojí na čele Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba. Od roku 2007 je členom Valného zhromaždenia CSSM a predsedom jeho Výchovno-vzdelávacieho výboru.
Jeho odbornosť, výborné komunikačné a rétorické schopnosti a oddanosť slovenskej národnosti prispievajú k tomu, že sa stal uznávanou osobnosťou nášho slovenského verejného života. V roku 2014 mu Valné zhromaždenie CSSM udelilo vyznamenanie Za našu národnosť. S láskou naňho spomínajú a hrdo sa k nemu hlásia aj jeho bývalí študenti - desiatky slovenských intelektuálov-odborníkov pôsobiacich na slovenskom poli a v iných sférach spoločenského a ekonomického života.
Na začiatku dlhého radu obdivovateľov M. Lásika, ktorý mu prišli zagratulovať, stála konateľka Čabianskej organizácie Slovákov Hajnalka Krajcsovicsová a dvaja kolegovia - priatelia, ktorí (nielen ako príležitostní kuchári) sa asi najviac pričinili o úspech „prekvapko“- party: Pavol Žibrita a Ján Šutinský. Nechýbala ani klobásová torta, kotlíkový perkelt, živá muzika, no a najmä vynikajúca nálada.
Ocenený oslávenec M. Lásik sa prítomným poďakoval aj takto: „Roky letia, čas beží, ale tým vlastne život rastie, stáva sa bohatším. Mojím životným krédom bolo, že vždy som zostal Slovákom, tak som sa narodil, taký som aj v šesťdesiatke a taký už aj zostanem až do konca svojho života. Za to som vďačný svojim rodičom, starým rodičom, sestre a celej rodine. Som vďačný zato, že v našom rodinnom dome po maďarsky sa rozprávať nás ani nenapadne. Dve veci som si v živote veľmi obľúbil, ktoré by som mohol nazvať aj svojimi milenkami. Jednak inú dráhu ako učiteľstvo si pre seba ani neviem predstaviť a rovnako milujem svoju rodnú zem, veľmi rád pracujem na poli, obrábam pôdu. Týmto zostanem vždy verný.“
(-hl)
Foto: Imrich Fuhl
Fotogaléria: