Dávno nevidení priatelia a známi sa v sobotu 15. októbra zišli v predpoludňajších hodinách v Klube Františka Rákócziho II. Týmto stretnutím sa začal celodenný program, ktorý pripravili Oroslánska slovenská národnostná samospráva a evanjelický zbor pri príležitosti 315. výročia znovuosídlenia Orosláňu slovenskými rodinami.

Na dvore vo veľkom kotle už vrel bravčový guláš a osemdesiat ľudí sa medzi sebou rozprávalo, objímalo a oživovalo svoje staré spomienky. Spomínali na svojich predkov. S veľkým záujmom si ľudia prezerali staré fotografie na stojanoch, hľadali na nich svojich blízkych i samých seba. V tento pamätný deň sem prišli ľudia z Nitry, Nových Zámkov, Dvorov nad Žitavou, Budapešti a aj z okolitých obcí – boli to tí, ktorí sa odsťahovali, ale aj ich potomkovia.

Bolo počuť tak slovenské, ako aj maďarské slová, nielen v klube, ale aj pred evanjelickým kostolom. Po zaspievaní hymny Slovákov v Maďarsku v evanjelickom kostole Oroslánska slovenská národnostná samospráva podpísala zmluvu o spolupráci na ďalších päť rokov so zástupcami miest Šaľa, Myjava a obce Kozárovce. Zo Šale zmluvu podpísal primátor mesta Jozef Belický, z Myjavy ju podpísala prednostka mestského úradu Jarmila Sluková a za Kozárovce prišiel zástupca starostu obce Milan Záhorský. Za Oroslánsku slovenskú národnostnú samosprávu zmluvy podpísala jej predsedníčka Alžbeta Szabová, ktorá po výmene podpísaných zmlúv poďakovala všetkým za účasť na akte podpisu. Zdôraznila, že si uvedomuje vážnosť tejto spolupráce a vyslovila presvedčenie, že tak, ako doposiaľ, i v nastávajúcich rokoch sa všetci budú snažiť o plodnú spoluprácu. Mesto Orosláň zastupovali primátor Zoltán Lazók a prednostka úradu Beáta File.

Po odchode z kostola položili vence k pamätníku našich slovenských predkov pri Topoľovej studni.

Popoludní, ešte za slnečného počasia, sa účastníci osláv znovu stretli na starom evanjelickom cintoríne na ulici Haraszthegy. Po krátkych prejavoch primátora mesta a predsedníčky Oroslánskej slovenskej národnostnej samosprávy prestrihli národné stuhy na novom kríži zhotovenom z tardošského červeného mramoru a potom sa slova ujali miestny evanjelický spevácky zbor a evanjelické farárky, miestna farárka Etelka Farkašová a Oroslánčanmi veľmi obľúbená farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková. Každá vo svojom materinskom jazyku posvätili nový kríž a pomodlili sa.

Na podstavci kríža je dvojjazyčne napísané:

Pri príležitosti 315. výročia znovuosídlenia Orosláňu slovenskými rodinami dala postaviť Oroslánska mestská samospráva v roku 2016.
Česť ich pamiatke
1701-2016.

Ďalším miestom diania bola budova mestského kultúrneho domu na Námestí svätej Barbory. V aule kultúrneho domu Oroslánska slovenská národnostná samospráva pre všetkých návštevníkov pripravila výstavu už 21-ročnej činnosti v prospech Slovákov žijúcich v Orosláni. Výstavu otvorila riaditeľka kultúrneho domu Timea Takácsová, ktorá vo svojom prejave s úctou a vďakou hovorila o aktivitách, podujatiach, o spolupráci slovenskej samosprávy s vedením mesta, kultúrnymi inštitúciami, občianskymi organizáciami, ale aj o tom, ako sa stará národnostná samospráva o svoje kultúrne telesá – mládežnícku dychovú skupinu Krídlovka, detský tanečný súbor Bránička a občiansku organizáciu Slovenský klub. Návštevníci si mali možnosť prezrieť výstavu fotografií, ručných prác, figurín, bábik v slovenskom národnostnom oblečení a vo vitrínach ocenenia, vyznamenania, darčeky, získané za vykonanú prácu.

V divadelnej sále sa obecenstvu prihovoril podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Tomáš Nagy, ktorý vyzdvihol usilovnosť predkov, a hlavne to, že doposiaľ prežil a vydržal slovenský jazyk v Orosláni. Tiež vyzdvihol, ako si váži miestna slovenská komunita pamiatky po svojich predkoch a súdržnosť s väčšinovým obyvateľstvom. Na záver svojho prejavu povedal: „Krásny to príklad spolupatričnosti“.

Na troch miestach celodenného programu zazneli básne Pavla Kopála, básnika z Kozároviec, ktorý ich na prianie Oroslánčanov napísal práve k tomuto sviatku našich predkov. V Klube Fr. Rákócziho II. zaznela báseň Snili si svoj sen, v kostole Orosláň, a v divadelnej sále Ódu spievam.

Konferencierky na javisku, každá vo svojom jazyku, Anna Kisová po maďarsky a predsedníčka Oroslánskej slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabová po slovensky, sa pred všetkými poďakovali sponzorom za nezištnú pomoc pri zostavovaní programu. Bez nich by sa nemohla uskutočniť oslava predkov v takomto rozsahu.

Mládežnícka dychová skupina Krídlovka spestrila celodenný program známymi ľudovými piesňami.

Na záverečnom galakoncerte v divadelnej sále kultúrneho domu sa zúčastnili aj Slováci z okolitých slovenských dedín a miest. Boli tu aktivisti z Tatabánye – Bánhidy, zo Síleša, z Tardoša. Vďaka predstaviteľom spriatelených miest a obce mohli na javisku potešiť prítomných svojím vystúpením chýrne folklórne skupiny. Z Myjavy to bol Detský folklórny súbor Kopaničiarik pod vedením Alžbety Drškovej, z Kozároviec už vlani oslavujúci päťdesiat rokov kultúrnej činnosti Folklórny súbor Praslica pod vedením Miloša Ďuroviča a zo Šale v Maďarsku už dobre známy spevák moderných piesní Peter Šrámek.

Javiskom sa ozývalo hlasité „hurá“, potlesk pre všetkých vystupujúcich.

A už len na koniec, zo slov Alžbety Szabóovej: „... keď nám Pán Boh dá, tak sa stretneme aj o päť rokov na 320. výročí.“

Podujatie podporili: Spriatelené mestá Myjava, Šaľa a obec Kozárovce, básnik Pavol Kopál,

Mestský úrad v Orosláni, Mestský kultúrny dom, Slovenská samospráva Komárňansko – ostrihomskej župy, Varikont s.r.o., mestskí poslanci, Katarína Vargová Vojnárová a Peter Papp.

A. Sz.

Foto: autorka

Pavel Kopál
Snili si svoj sen

Bolo to dávno a možno to bolelo,
keď predkovia Slováci na samom dne
balia batôžtek a veľmi nesmelo,
mávajú k rozlúčke v ružovkastom sne.

Zem chudobná nedala poživeň,
čas zas práchnivel na svojej holote,
žalostil nad sebou, že zničí sa kmeň,
kmeň Slovákov už visel na plote.

Cudzina mávala chudobe oproti,
poď sem na svetlo zo súmraku dní,
vykroč z tej biednej hrochoti,
tu život tvoj nebude daromný.

V Maďarsku pole, ako na dlani,
tu si postav svoj vlastný šiator,
v Oroszlányi opustenom Osmanmi,
kde hrá sa v Puste samopaš vietor.

Chudobným lemešom rozryli si zem,
sami sebe siali tu v cudzote,
aj, keď v troche blenu snili si svoj sen,
sen skutočný, čo voňal po kvete.

Dnes smelo vypínaš sa hrdosťou,
že život ti prial, no spočiatku málo,
ty si sa pozviechal z tmy nad priepasťou,
ďakuješ Bohu, že žiť za to stálo.

Sen sa ti premenil no v inú zem,
ktorá ťa prijala ako za svojho.
Splnil sa doslova tvoj vlastný sen?
Možno áno.
Život nepredám, tak lacno nedám ho.

Koľkože rokov od púti prešlo?
tri storočia a pätnásť rokov,
čo naši predkovia zaťali tešlou,
do stromu poznania mozoľnou rukou.

Ruka už plodí životu poživeň
i keď už inde stavia si domov,
na rodnú hrudu vždy vrhá živý tieň,
už iba tieň, svojich junákov synov.

Oroszlány

Opustená zem, holá ako dlaň,
Osmani ju dávno opustili,
smutne hľadí i kraj Oroszlány,
možno tamto, možno v slabej chvíli,

Esterházy gróf hútal čo má riecť,
možno pozvať pracovitú Slovač,
budú robiť, budú verne drieť,
v horných Uhroch mrie chudobný oráč.

Tri storočia pätnásť rokov nazad,
opustili Trenčín, Nitru, Myjavu,
tamto švagor, strýc a možno i brat,
doma čujú k výzve grófsku správu.

Znejú bubny smútočného maršu,
znejú si dnes a zneli i včera,
zahrajte nám tú smútočnú našu,
že sa Slovač do cudziny zberá.

Veruže tak, už opúšťa rodinu,
smutne hľadí do vlastného dvora,
nech si obraz tento, zrie krajinu inú,
nech, len zmizne z duše nočná mora.

V Oroszlányi klčujú si zem,
v grófskom panstve stavajú si domy,
možnože to bude ich posledný sen,
tušili tak trocha v podvedomí,

že to bude navždy, zriecť sa vlasti,
inak sa už nedá, chudoby je veľa,
možno tam sa zbaví Slovač strastí
a utrie si ubolenie z čela.

Oroszlány slávi svoju históriu,
nezabúda ctiť si svojich predkov,
devy pyšne svoje vence vijú,
v inej zemi plnej lúčnych kvietkov.