Po niekoľkých rokoch Slovenské divadlo Vertigo prinieslo pre svojich divákov jedno staré predstavenie v nových šatách.

Stále aktuálny príbeh Alexandra Geľmana, v réžii Andrása Déra si mohli záujemcovia slovenského divadla pozrieť 21. decembra v kinematografickom centre DocuArt.

Keby lavičky v parku vedeli rozprávať! Rozmýšľali ste už nad tým, koľko rôznych ľudí sa obráti v rušnom mestskom parku za deň? Koľko z nich si len skočí na kávu a sadne si tam na chvíľku, či si dohodne stretnutie s najlepším či dávno nevideným priateľom? Alebo rande? Podobné myšlienky asi vírili aj v hlave Alexandra Geľmana, keď dal na papier príbeh Lavičky.

Jedna žena, jeden muž, a jedna lavička. V prvom momente si divák myslí, že je svedkom náhodného stretnutia dvoch cudzích, osamelých ľudí, no za pomerne krátky čas vyjde najavo, že až takí cudzí jeden druhému nie sú – počas hry sa ale objasní aj to, že ich duše sú o to osamelejšie. Sledujeme pingpongovú hru, jeden podáva, druhý prijíma, set raz vyhrá on, potom ona – ale má zápas svojho víťaza?

O žene, ktorú na scéne stvárňuje Denisa Dérová, nevieme s istotou konštatovať, či je v skutočnosti prefíkaná, skúsená, naivná alebo jednoducho hlúpa bytosť, lebo tak rýchlo strieda svoje masky. Muž, v podaní Andrása Nagya, sa zdá na prvý dojem pokojný, stabilný a sebaistý, no žena ho dokáže svojimi taktikami vyviesť z rovnováhy, obraz sa zrúti a na ruinách stojí „obnažený“, neistý, bezbranný muž, túžiaci po láske, pochopení a starostlivosti.

Príbeh je situovaný do Ruska osemdesiatych rokov, a pravdepodobne by sa v dnešnej dobe smartfónov a internetu vyvíjal inak, ale na konci, keď sa telefóny vypnú, keď internet zlyhá, musíme sa aj my postaviť oproti sebe a vysloviť pravdu.

(kan)

Foto: András Dér