Slovenská Budapešť – slovom a obrazom
„Ak si zaujatý, či nezaujatý človek zaumieni, že vyhľadá v maďarských turistických alebo nebodaj odborných príručkách o Budapešti výlučne slovenské pomenovania, bude prekvapený, lebo nájde jedine jedno nepopierateľne slovenské pomenovanie cesty v XVI. obvode: Szlovák út/Slovenská cesta,” týmito slovami začal prezentáciu najnovšej publikácie Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) a Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Karol Wlachovský. Pod dvojjazyčnú publikáciu s názvom Slovenská Budapešť sa autorsky podpísal dlhoročný riaditeľ slovenskej školy, v súčasnosti poslanec SSB a predseda terezínskej slovenskej samosprávy Ladislav Petro.
Knihu, ktorá môže byť vhodným sprievodcom po slovenských pamätihodnostiach, resp. pamätných tabuliach slávnym Slovákom v hlavnom meste, predstavili začiatkom januára v priestoroch osvetového strediska Eötvös 10. Medzi početnými záujemcami bol aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Rastislav Káčer a aj ako členka hostiteľskej obvodnej samosprávy predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková.
„Privatizácia kultúrneho dedičstva minulosti neúprosne formuje súčasné povedomie človeka. V tomto procese síce nedochádza k zmene vlastníctva, ale mení sa postoj, na jednej strane sa stráca alebo prinajmenšom oslabuje a na druhej strane sa stáva výlučným, inému nedostupným vzťah k osvojenému dedičstvu materiálnych a duchovných hodnôt. A práve v týchto súvislostiach treba vidieť význam a zmysel vydanej publikácie, lebo jasne a čitateľne hovorí o tom, čo sa pozvoľna vytráca z duchového, ale aj materiálneho dedičstva Budína a Pešti ako metropoly Uhorska a Budapešti ako metropoly Maďarska, ktorý počas stáročí doňho vložil element slovenského ducha, umu a rúk,“ povedal K. Wlachovský a my môžeme len dodať, že publikácia zachraňuje a dokumentuje to najlepšie, čo tu predkovia súčasných Slovákov nechali. Núka sa tu výpoveď vedúceho tlačiarne, v ktorej Slovenská Budapešť vyšla. Ferenc Ibos na otázku Ľudových novín prezradil, že jeho prastarý otec bol pomocníkom stolára na Rákócziho triede a od neho dostal výučný list. Pre neho práve preto Rákócziho trieda a pohľad na ňu vždy pripomína Slováka – stolára, resp. Slovákov, vďaka ktorým sa maďarská metropola mohla stať takýmto multikultúrnym mestom. Podobne sa vyjadril aj jazykový redaktor maďarskej časti István Kollár, ktorý sa priznal, že mnoho vecí sa dozvedel aj on sám priamo z tejto publikácie. „Je to veľmi bohatá tradícia, ktorú Slováci zo Slovenska a predkovia súčasných Slovákov v Maďarsku dali tomuto mestu. Niekedy som mal pocit, keby tu oni neboli, Budapešť by bola celkom iná, ako keby ani nemohla byť taká bohatá, hlavne čo sa týka kultúrnych a architektonických pamiatok,“ prezradil na našu otázky bývalý redaktor Maďarského rozhlasu. „O tejto téme by mali vedieť obyvatelia Budapešti v oveľa širšom okruhu,“ povedal a dodal, že aj sám autor naznačil, že je iba akýmsi východiskom, ktoré je možné hocikedy doplniť a rozšíriť.
„Autor sa vlastne prechádza jednotlivými obvodmi súčasnej Budapešti, berie na seba úlohu sprievodcu čitateľa, pritom selektuje a referuje najviac o tom, čo dokumentuje obrazom, rozpráva o tom, čo o danom mieste (budove, soche) hodno vedieť. V texte sa potom strieda referenčný a naratívny spôsob podávania informácií. (Vo výklade základných historických faktov sa opiera o výskum a publikované štúdie mladších vedeckých pracovníkov a historikov, ktorí venujú pozornosť dejinám Slovákov na území Maďarska, predovšetkým Anny Kováčovej a Ivana Halásza.) Kniha ako celok nanovo sprístupňuje a pripomína skutočné minimum vnímateľného aj latentného zdedeného slovenského ducha Budapešti (Pešť-Budína), ktoré by nemalo chýbať v povedomí alebo kútiku vedomia každého milovníka Budapešti. V tomto zmysle dominuje v knihe obrazová časť, čo akiste ovplyvnila autorova detailná znalosť architektonického a staviteľského diela Jána Nepomuka Bobulu,” povedal Karol Wlachovský.
Práve pri spracovaní činnosti Jána Nepomuka Bobulu sa zrodila v hlave Ladislava Petra myšlienka spracovať slovenské reálie v hlavnom meste. Aspoň tak sa pamätá autor, ktorého zámerom bolo zachytiť prítomnosť Slovákov v Budapešti od začiatku až do súčasnosti. Potom, ako sa rozhliadol, zistil, že napr. Nemci spracovali svoje pamiatky tiež, ale ako štúdie. Protikladom toho je pražská mapa, na ktorej predstavujú tamojšie slovenské pamiatky. Napokon L. Petro si vybral strednú cestu. Vo svojej knihe uvádza aj topografické údaje, resp. adresy jednotlivých pamiatok, ale pripomenie aspoň stručne základné údaje o nich.
Podľa K. Wlachovského „slovný sprievod je zavše až priveľmi skúpy. Spomenúť možno nedopovedané alebo nevypovedané pasáže, ktoré súvisia s novodobými slovenskými (československými) dejinami. Iba dva relevantné príklady: koncom 20. rokov 20. storočia súčasné sídlo Veľvyslanectva Českej republiky kúpil do vlastníctva Československej republiky vyslanec Vavrušek, starý otec Václava Havla (tam mal pracovňu aj kultúrny atašé Anton Straka) a budovu Slovenského veľvyslanectva zase kúpil do majetku Slovenského štátu vyslanec Ján Spišiak za veľmi zaujímavých okolností ešte pred letom 1939 atď. Pravda, každý rozhľadený záujemca by vedel nazbierať pripomienok za celú knihu. Záleží len na tom, kto s akým povedomím a zámerom vezme knihu do rúk.“
O budúcnosti, resp. o význame knihy sa pre náš týždenník vyjadrila aj jazyková redaktorka slovenskej časti Vlasta Zsákaiová Držíková, podľa ktorej bude mať prínos aj pre Slovákov na Slovensku, resp. hocikde na svete, lebo „určite len málokto si uvedomuje, že sú tu takéto slovenské hodnoty.“ V tejto súvislosti spomenula aj pltníkov, architektov a iných činiteľov, ktorí pracovali na vybudovaní Budapešti.
„Táto kniha chýbala v hlavnom meste, i keď – ako to povedal aj autor – nie je dokončená. Očakávame rovnako od seba, ako aj od jednotlivých obvodných slovenských samospráv, aby doplnili poznatky o predkoch súčasných Slovákov v hlavnom meste. Bolo našou povinnosťou vydať túto knihu a to nielen preto, lebo Ladislav Petro je poslancom SSB. Musím dodať, že sme iba prispeli, lebo veľmi peknú podporu na vydanie sme získali od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,“ povedala predsedníčka regionálnej slovenskej samosprávy v hlavnom meste Edita Hortiová. A práve preto, že vyšla s podporou, nie je možné publikáciu predávať, iba darovať napríklad školám, resp. záujemcovia o ňu sa môžu prihlásiť v sídle SSB.
Eva Fábiánová
Foto: autorka