Vo Veľkom Bánhedeši sa počas prvého júnového víkendu, 2. – 4. júna, zišli v miestnom kultúrnom dome obyvatelia, odborníci a iní záujemcovia, aby si pripomenuli udalosti spred 70 rokov, aby vyjadrili súcit a smútok nad bolesťou, ktorú obyvateľom obce spôsobila vtedy veľká politika.
Aj tým, ktorých agitátori presvedčili, že v Československu sú aj ploty z klobás, aj tým, ktorým dali bielu kartu v Československu, ktorí si mali pobaliť svoj hnuteľný majetok a opustiť svoj dom, zem, domovinu.
Vo Veľkom Bánhedeši sa prihlásilo na „volanie domoviny“ takmer 80 percent vtedajšieho slovenského obyvateľstva. Na ich miesto prisťahovali do Veľkého Bánhedeša československých občanov maďarskej národnosti s bielou kartou, ktorí odchádzali nasilu, na základe tzv. Benešových dekrétov z obcí Vlčany, Neded, Dolné Saliby a Mikula-Želiezovce. 2029 Slovákov tam, 1151 Maďarov sem. Zmenilo sa etnické i konfesionálne zloženie obce.
Aké stopy zanechali udalosti spred 70 rokov na dedine i jej občanoch - o tom sa hovorilo v Bánhedeši počas troch dní spomienok. V piatok popoludní v malej sále kultúrneho domu premietli dokumentárny film Felvidék – Horná zem. Na sobotu pripravil spomienkový výbor Deň spoločného spomínania. Rokovanie otvoril starosta Veľkého Bánhedeša Sándor Farkaš. Člen spomienkového výboru, celému dňu predsedajúci Ferenc Czanik informoval účastníkov o faktoch, ktoré sa podarilo zozbierať o udalostiach spred 70 rokov. Zároveň upozornil prítomných na to, že v priestoroch sály i vstupnej haly sa nachádza výstava, ktorá prezentuje dobové fotografie o dedinách, ktorých sa presídlenie týkalo, o divadelných a školských skupinách a krúžkoch, o vojakoch, ktorých odvliekli do zajatia bez ohľadu na národnú príslušnosť, fotografie o tom, ako hľadali v archívoch odpovede na mnohé otázky.
„Veľký Bánhedeš je príkladom toho, že rany spôsobené veľkou politikou sa môžu zahojiť,“ povedal vo svojej prednáške pracovník Maďarskej akadémie vied, vysokoškolský profesor László Szarka. „Presťahovanie nebolo ničím iným, než etnickou operáciou, národnostnou čistkou,“ zdôraznil historik, ktorý sa snažil vo svojej prednáške takpovediac zhrnúť to, čo bolo vedeckou obcou napísané vo viac ako tridsiatich knihách. Autentické výpovede svedkov udalostí zozbierali školáci. Mladí školopovinní autori, ktorí sa podieľali na súbehu s názvom Ako prežívala moja rodina výmenu obyvateľstva v roku 1947, prečítali úryvky zo svojich prác, spomienky svojich starých, ale najmä prastarých rodičov. V radoch divákov sedeli ešte žijúci predkovia a pod dojmom tlačiacich sa spomienok si nejeden z nich utieral slzy z kútika očí. Na záver sobotného večera sa konala láskyplná hostina, na ktorú doniesli ženičky vlastné keksy, oblátky, zákusky, „priševšie“ sladké makové pagáče, „zostavšie“ slovenské pletené koláče, dobro-susedské slané i sladké dobroty či chutné studené misy z miestnej reštaurácie.
V každom prípade sa nazdávam, že sa pán profesor asi mýlil v tom, že by sa rany už boli zahojili. Keby to bolo tak, dnes by sa podieľalo na zbieraní spomienok a dokumentov viac občanov Veľkého Bánhedešu so slovenskými priezviskami, viacerí z nich by figurovali v zborníku vydaného pri príležitosti 70. výročia či vo filme „Stalo sa to pred 70 rokmi v jednej dedine v Karpatskej kotline“. Zdá sa, že tých 20 percent, ktorí v rokoch 1947-48 zostali, sa vlastne pre Slovač na Dolnej zemi „zneviditeľnili“. A možno aj organizátori by na pamätnú tabuľu boli mohli veľkodušne pripísať: na pamiatku vysťahovania z Hornej zeme a odsťahovania z Dolnej zeme, prípadne: Na pamiatku výmeny obyvateľstva, ktorá mala a má ďalekosiahle následky do dnešného dňa.
E. Trenková
Foto: autorka
