Tohtoročné odovzdávanie Cien a Pamätných listov Samuela Tešedíka a VIII. Seminár slovenských dolnozemských učiteľov sa uskutočnili 13. a 14. októbra v rumunskom Nadlaku.

Porota na čele s riaditeľkou Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe Editou Pečeňovou a členmi Pavlom Hlásnikom, Máriou Katarínou Hrkľovou, Annou Medveďovou, Katarínou Melegovou-Melichovou, Biancou Unc a Svetlanou Zolňanovou sa rozhodla v tomto roku Cenu Samuela Tešedíka udeliť Márii Andrášikovej z Báčskeho Petrovca za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí, Ľudmile Šomrákovej z Nadlaku za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí a spomedzi našich pedagógov za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí, dlhoročnej pedagogičke na dôchodku Anne Kondačovej.

Pamätný list Samuela Tešedíka za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov porota tohto roku udelila Márii Kotvášovej-Jonášovej z Kovačice, Alžbete Vancu z Nadlaku a za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov učiteľke slovenčiny, vedúcej členskej inštitúcie Bukovskej slovenskej národnostnej základnej školy v Répašskej Hute Valérii Petőfiovej. (Laudácie resp. predstavenie našich vyznamenaných nájdete na konci príspevku.)

Z radov vzácnych hostí sa prihovorili podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prochácka, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Adrian Miroslav Merka, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Anna Tomanová-Makanová a predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková. O kultúrnu vložku sa postarali speváčky z Nadlaku Mária Krajčíková Bontea a Andrea Fábriová.

Druhý deň patril VIII. semináru slovenských dolnozemských učiteľov, ktorý otvorila svojím príhovorom riaditeľka Odboru rozvojovej pomoci a služieb pre zabezpečenie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Katarína Čamborová. Po následných príhovoroch Michala Babiaka z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý hovoril o Náboženskom aspekte v kontexte kultúry a školstva dolnozemských Slovákov (k 500. výročiu reformácie) a podpredsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumusnku Pavla Hlásnika, ktorý informoval o príprave kurikulárnych dokumentov k voliteľnému predmetu Slováci vo svete pre stredné školy na Slovensku odznelo osem tematicky rôznorodých referátov učiteľov zo Srbska, Maďarska, Rumunska a Chorvátska. Ako nám riaditeľka čabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová v telefonickom rozhovore prezradila, jej kolegyňa z budapeštianskej slovenskej školy Júlia Szabová Marloková prednášala o pedagogicko-odbornom, kontrolnom a hodnotiacom systéme aktérov výchovno-vzdelávacieho procesu, békeščabianska pedagogička Judita Molnárová-Pribojská predstavila čabiansku slovenskú školu ako bázovú inštitúciu Školského úradu a sama prezentovala prednášku s názvom Môžeme byť skromní? (Dvadsať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár, odraz dolnozemskej spolupráce učiteľov).

Prítomní si ďalej mohli vypočuť referáty Anny Medveďovej, Sandry Kralj Vukšić, Janka Gubániho, Zuzany Kotvášovej a Jaroslava Miklovica. Ako E. Pečeňová zhodnotila, „na seminári boli aktuálne najpálčivejšie problémy dolnozemského školstva. Kolegovia z Vojvodiny predstavili rôzne možnosti vyučovania, akou je napr. „netradičná slovenčina“, alebo ako môžeme rodokmene a ich vplyv využiť na pestovanie národného povedomia. Riaditeľka Gymnázia Jána Kollára z Báčskeho Petrovca Anna Medveďová zase hovorila o nových obzoroch, inováciách v inštitúcii. Zaujímavosťou seminára bolo, že tohto roku sa naň prihlásili aj kolegovia z Chorvátska, ktorí predstavili slovenské školstvo v ich krajine v poslednom desaťročí.“ Veríme, že dvojdňové podujatie splnilo svoj účel, akt uznania a podelenie sa o poznatky a skúsenosti so zahraničnými kolegami pôsobili na pedagógov inšpiratívne a osožné nové poznatky použijú vo svojej pedagogickej činnosti v prospech zachovania našich hodnôt.

Zlatko Papuček

Foto: Anna Rău-Lehotská

Laudácia na Annu Kondačovú

Ctené slávnostné auditórium!

Pripadla mi česť a zodpovedná, ale zároveň radostná úloha predniesť laudáciu na pani PaedDr. Annu Kondačovú, predstaviť jej aktívnu, plodnú a príkladnú učiteľskú dráhu, priblížiť vám jej ľudský a osobnostný profil cez hlavné zastávky jej životnej púte.

Anne Kondačovej porota v roku 2017 udelila Cenu Samuela Tešedíka za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí.

Jedinečnosť a vznešenosť chvíle odovzdania zvyšuje i to, že cenu ako uznanie za jej činnosť odovzdávame pani profesorke, rodenej Kardošanke, dieťaťu ľudu kardošských sálašov, sveta, ktorý učil prísnosti, mravnej čistote, húževnatej pracovitosti, úcte k tradičným hodnotám sveta, v ktorom cez školu a aj v každodennosti aktívne, ale aj latentne žil Tešedíkov odkaz:

„Nemárniť čas, byť užitočným, naučiť sa všetko, čo máš v silách a pomôcť i ostatným.”

Pani Kondačová žila a žije v znamení tohto odkazu, právom ju môžeme považovať za človeka, ktorý napĺňa Tešedíkom vyjadrenú nádej, že „s radosťou a plný nádeje som zasial semená pilnosti, aby zajtra alebo o niekoľko olympiád neskoršie vzišli, ale či sa ich ovocia dožijem, neviem, ale sa celkom nesmú zadusiť a nemôžu prísť navnivoč.”

Odovzdávanie ceny je dôkazom toho, že jeho nádej nebola márna. V činnosti laureátov zo semienka vyklíčia kvety a rodí sa ovocie.

Anna Kondačová sa narodila 22. novembra 1948 v Sarvaši. Svoje detstvo prežila v Irminčoku a Kardoši, na sálaši na Čipkárke. Prežila tam krásne, i keď neľahké detstvo plné zážitkov. Tento dnes už stratený, priam rozprávkový svet pracovitých, otvorených, úprimných, niekedy i tvrdohlavých ľudí v dobrom zmysle slova poznačil jej osobnosť.

„V Kardoši a Irminčoku sa cítim veľmi dobre, často tam chodím, každého tam poznám,” vyjadrila sa pani profesorka.

Rok 1961 bol rokom, keď ukončila základnú školu v Kardoši. S láskou spomína na učiteľov, lebo pod ich vplyvom sa sformovalo jej životné a profesionálne krédo: „Môj učiteľ sa vynikajúco vedel po slovensky pozhovárať s rodičmi, bol veľmi vľúdny a milý človek, od neho som dostala základné vedomosti a spoznanie, že vtedy som dobrou učiteľkou, keď okrem toho, že som v škole od ôsmej do druhej, a vyučujem, poznám deti z triedy, no nielen ich, ale aj rodičov a po slovensky hovoriacich starých rodičov. Slovom: mám poznať všetky drobnosti ich prostredia.”

Z tejto školy meral kroky celý kŕdeľ detí na sálaše. „Vždy sme išli spolu, asi dvadsiati, na konci cesty zostal už iba jeden žiak. Náš sálaš nebol posledný v rade, boli ešte tri...”

„Kardoš nás naučil byť človekom.”

„V detstve v susedstve žil môj krstný otec, mal tri deti. Stále som ich učila, už ako malé deti sme mali rozvrh hodín, hrali sme sa na školu,” spomína Anna.

V rokoch 1963 – 1967 študovala a maturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Okrem zanieteného štúdia sa zapojila do organizovania kultúrneho života, bola aj členkou tanečného súboru školy.

Po ukončení svojich stredoškolských štúdií sa zamestnala na Obecnom úrade v Irminčoku, potom v Sarvaši ako administrátorka.

V roku 1968 sa rozhodla pokračovať v napĺňaní svojich túžob stať sa učiteľkou. Prihlásila sa na Vysokú školu pedagogickú Gyulu Juhásza v Segedíne na odbor slovenčina a ruština. Po získaní diplomu v roku 1972 nastúpila do Slovenského žiackeho domova. Ako vychovávateľka pracovala až do roku 1987, potom začala vyučovať slovenský jazyk a literatúru a ruský jazyk v škole. V tejto inštitúcii odpracovala 41 rokov.

Bola predsedníčkou predmetovej komisie slovenčinárov a triednych učiteľov.

Počas práce škola vždy mohla počítať s jej odbornou erudovanosťou, kolegovia v nej spoznali pracovitú, dobrú, usilovnú učiteľku, ktorá pozitívne ovplyvňovala, „vychovávala” aj rodičov, pomáhala im. S každým dieťaťom sa zaoberala primerane jeho schopnostiam. Deti v nej spoznali prísnu učiteľku, ktorá však v táboroch a mimoškolských aktivitách bola vždy vľúdna, veselá, žiaci s ňou dobre vychádzali. Záležalo jej na tom, aby svojich žiakov usmerňovala na ďalšie štúdium na slovenskom gymnáziu, bola ich mentorkou pri vypracovaní projektových prác v rámci Nadácie pre nadaných.

V rokoch 2005 – 2012 vyučovala aj na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. Budúce učiteľky nižšieho stupňa zasväcovala do majstrovstva výučby a výchovy, odovzdávala im svoj bohatý metodický repertoár a citovo hlboko prežitú vlastnú skúsenosť.

V roku 2005 obhájila na Univerzite Mateja Bela akademický titul doktorka pedagogiky za svoju prácu Slovenčina v menšinovom prostredí. Venovala sa a dodnes sa venuje aj výučbe slovenčiny dospelých, na túto tému vydala učebné texty.

Ako poverená expertka úradu školstva od r. 1992 posudzovala učebnice slovenčiny.

Anna Kondačová sa silou celej svojej osobnosti s veľkým entuziazmom pustila do odovzdávania vedomostí, skúseností, ktoré patria do výbavy, do vena Dolnozemcov a je nenahraditeľnou zložkou identity budúcich generácií. Podieľala sa na vypracovaní učebných osnov, je autorkou učebnice, pracovného zošita, metodickej príručky predmetu slovenská vzdelanosť. Ako mladá učiteľka tancovala v tanečnom súbore Tešedík, zúčastnila sa metodického kurzu tanečnej výchovy. Spolu so žiakmi sa cítila doma v Sarvašskom oblastnom dome, bola schopná na chvíľu zastaviť čas a prežiť, precítiť kus života našich predkov pri tvorivej práci. Tieto exkurzie slovenská škola vydala na elektronickom nosiči.

V novembri 2005 síce odišla na dôchodok, ale vo svojej pedagogickej činnosti pokračovala až do konca školského roka 2012/2013.

Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku jej v roku 2008 udelila najvyššie uznanie slovenskej komunity v Maďarsku, vyznamenanie Za našu národnosť.

V roku 2014 sa rozhodla opustiť svoju milovanú domovinu, presťahovala sa k rodine do Čemeru. Osud jej dožičil, aby sa aj tu dostala medzi Slovákov, a ona sa im odvďačila tým, že vo svojom povolaní pokračuje. Stala sa hybnou silou tamojšej komunity. Podľa M. Twaina sú v živote človeka dve dôležité chvíle. Keď sa narodil, a chvíľa, keď si uvedomí, načo sa narodil, čo je jeho poslaním.

Aristoteles hovorí, že učiteľom máme ďakovať za to, že nás naučili, ako máme rozumne žiť.

Laudo te, Anna Kondačová, chválim ťa, pretože v tvojej osobnosti slovenskej učiteľky, tvoja zakorenenosť v odkaze rodnej zeme i tvoje skoré spoznanie, ktoré ťa povolalo do tvojho povolania, a celoživotné snaženie priviesť zverencov k rozumnému žitiu sa zjednotilo v dielo, ktoré je hodným nasledovania.

Prajeme ti pri tejto sviatočnej príležitosti veľa zdravia, šťastia v rodine a veríme, že vo svojej práci budeš pokračovať a venuješ to najdrahšie, čo človek vrhnutý do časnosti venovať môže, a to je čas tým, ktorí sú tvoji a ktorých miluješ.

Zástupca riaditeľky békeščabianskej slovenskej školy Michal Lásik

 

Predstavenie Valérie Petőfiovej

Pamätný list Samuela Tešedíka v roku 2017 bol udelený učiteľke slovenčiny, vedúcej členskej inštitúcie Bukovskej slovenskej národnostnej základnej školy v Répašskej Hute Valérii Petőfiovej za jej prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov. Ak niekto učiteľke povie, že je tou, ktorá miluje svoju prácu, je to veľká pocta. A takou je pani učiteľka, neskôr pani riaditeľka Valéria Petőfiová. Narodila sa 22. marca 1957 v Miškovci. Po absolvovaní základného vzdelania v základnej škole v Répašskej Hute pokračovala v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Po úspešnej maturitnej skúške v roku 1976 jej kroky viedli na Vysokú školu pedagogickú Gyulu Juhásza v Segedíne. Jej alma mater ju na konci štúdia v roku 1980 obdarila diplomom učiteľky slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovy. Tento rok sa stal rokom návratu do jej školy, jej detstva, v Répašskej Hute. Začínala jednou z najťažších prác v školstve, prácou v školskej družine a ako učiteľka na nižšom stupni základného vzdelávania. Veď základy výchovy a vzdelávania získané v ranom detstve sú tie, na ktorých budujeme celý ďalší život. Po deviatich rokoch tejto namáhavej, ale krásnej práce začala vyučovať slovenský jazyk a výtvarnú výchovu v tej istej répašskohutskej škole, ktorá bola medzičasom premenovaná na Základnú školu Otta Hermanna. Rok 1998 sa stal rokom menovania pani učiteľky Valérie Petőfiovej za riaditeľku školy. V riadiacej funkcii mohla uplatniť získané vedomosti a praktické zručnosti na prvom i na druhom stupni. Základnú školu Otta Hermanna riadila až do zlúčenia tejto inštitúcie so školou v Novej Hute. Od roku 2007 pôsobí ako vedúca členskej inštitúcie Bukovskej slovenskej národnostnej základnej školy v Répašskej Hute. Okrem učiteľského pôsobenia bola činná i verejne. Svojou mnohostrannou činnosťou v prospech slovenskej národnosti žijúcej v Maďarsku a osobným príkladom sa stala vzorom mladej generácie. Je dlhoročnou predsedníčkou miestneho Slovenského klubu a Slovenskej samosprávy v Répašskej Hute, bývalou podpredsedníčkou župnej slovenskej samosprávy, členkou Valného zhromaždenia CSSM a predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová