Slovenskí pedagógovia vďaka zanietenej učiteľke a redaktorke, riaditeľke Slovenského gymnázia, základnej škole, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe Edite Pečeňovej môžu vziať do rúk opäť nové číslo periodika Slovenčinár, jediného metodického časopisu mimo územia Slovenskej republiky.
Preto vďaka nej, lebo je hlavnou redaktorkou periodika od samotných začiatkov jeho vydávania a nie je ochotná to vzdať ani, keď si myslí, že by vydávať metodickú tlač na pomoc slovenským pedagógom mala nejaká vysoká škola alebo univerzita, prípadne výskumný ústav, ktoré by možno mohli mať väčší rozhľad v otázkach vedeckej publikačnej činnosti pedagógov, tobôž slovenských.
Na úvod sa čitateľom prihovára predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Zodpovedná vydavateľka v Slovách na úvod konštatuje, že po podpísaní dohody najdôležitejších organizácií Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska o spolupráci nadobudla novú kvalitu. Stelesnením tejto spolupráce je už viac ako 20 rokov Slovenčinár, časopis, ktorý sa stal „inštitúciou“, zrkadlom úsilia vyvíjaného v záujme neustáleho prispôsobovania prostrediu a v konečnom dôsledku: prežitia! Toto číslo je navyše zvláštne tým, že sa v ňom nachádza aj príspevok z ďalšej krajiny dolnozemského priestoru – Chorvátska.
Úvodné strany periodika sa venujú odovzdávaniu ceny Samuela Tešedíka a VIII. semináru slovenských dolnozemských pedagógov, ktorý sa konal 13.-15. októbra 2017. Ako sme o danej udalosti písali aj v našom týždenníku, ocenenie Pamätný list Samulea Tešedíka 2017 získali Mária Kotvášová zo Srbska, Valéria Petőfiová z Maďarska a Alžbeta Vancu z Rumunska. Cenu Samuela Tešedíka v r. 2017 dostali Mária Andrášiková zo Srbska, Anna Kondačová z Maďarska a Ľudmila Šomráková z Rumunska. Z laudácií sa dozvedáme, aké sú to učiteľky, ale predovšetkým, aké sú to pre slovenskú pospolitosť hodnotné osobnosti.
Hoci od prvého ročníka, ktorý uzrel svetlo sveta v r. 1991, keď periodikum zďaleka nebolo ročenkou, veď bolo vydaných viac čísel ročne, uplynulo viac, než 20 rokov, školský rok 2016-2017 sa považuje za dvadsiaty ročník, a to z jednoduchého dôvodu: boli roky, keď nebolo na vydávanie ani ľudí, ani peňazí. Dvadsiatim ročníkom nášho Slovenčinára sa venuje vo svojej štúdii hlavná redaktorka a zároveň iniciátorka jeho založenia Edita Pečeňová. V časti Niekoľko myšlienok na úvod uvádza, že periodikum „...je dodnes jediným metodickým časopisom v Maďarsku, ktorý vychádza v jazyku jednej národnosti a jediným slovenským pedagogickým časopisom vychádzajúcim za hranicami Slovenska.“ V dejinách Slovenčinára môžeme rozlišovať tri obdobia. Prvé od roku 1991 do 1994, druhé v rokoch 2001 až 2007 a tretie od roku 2008 po súčasnosť. Slovenčinár počas svojej existencie postupne rozširoval tematiku a okruh prispievateľov. Venuje sa stále kľúčovým otázkam, ako sú otázka výučby slovenského jazyka v menšinovom prostredí, otázky regionálnej histórie a problematika pestovania národnostnej identity.
V druhej polovici dvadsiateho ročníka Slovenčinára sa môže čitateľ dozvedieť o 10. výročí pôsobenia Združenia učiteliek materských škôl vo Vojvodine, jubileum, ktorého si pripomenuli v septembri minulého roka. Pri tejto príležitosti Národnostná rada slovenskej menšiny v Srbsku, Asociácia slovenských pedagógov a Združenie vychovávateľov (učiteliek materských škôl), osvetových pracovníkov Slovákov z Vojvodiny usporiadali 1. ročník Seminára pre učiteľky materských škôl Dolnej zeme, na ktorom sa zúčastnili učiteľky z Maďarska, Rumunska a Srbska. Božena Levárska vo svojom príspevku tiež uviedla, že v prvý deň seminára si nielen prezreli Predškolskú ustanovizeň Včielka, ale si aj vypočuli správu o 10-ročnej činnosti združenia. V druhý deň seminára sa venovali analýze stavu slovenčiny, potenciálu materských škôl na zachovaní a pestovaní slovenského jazyka a učiteľky zo všetkých zúčastnených štátov prezentovali prácu s deťmi.
Absencia predškolských zariadení s vyučovacím jazykom slovenským sťažuje prácu slovenským pedagógom v školách v Chorvátsku, vysvitlo zo štúdie Sandry Kralj Vukšićovej. Autorka v príspevku Slovenské školstvo v Chorvátsku v poslednom desaťročí konštatuje, že dlhodobé oddelenie príslušníkov národnostnej menšiny od jadra materinského národa sa odzrkadľuje na miere zachovania etnoidentifikačných elementov, hlavne etnickej príslušnosti, prejavov tradičnej kultúry a materinského jazyka. Čitateľ sa okrem iného dozvedá, čo hovoria štatistiky a je mu predložená možná odpoveď na otázku: ako predísť negatívnym javom, s ktorými sa musia v Chorvátku boriť.
Gabriela Gubová Červená zo Srbska píše vo svojom článku o tesnej spätosti slovenského vyučovania a vlastných národných dejín. Tieto hodiny tvoria 30 percent vyučovania dejepisu, neraz sú obohatené aj ukážkami historických prameňov.
Kým článok Júlie Szabovej Marlokovej z Maďarska sa venuje predpisom pedagogicko-odborného kontrolného a hodnotiaceho systému aktérov výchovno-vzdelávacieho procesu, Jaroslav Miklovic zo Srbska skúma, aký vplyv má genealógia a rodokmene na pestovanie národnostného povedomia žiakov základnej školy. Rozoberá, čo je genealógia a prezentuje ciele projektu. Ponúka námety na prácu, dokonca odporúča využitie netradičných foriem prác a počítačovej techniky. V závere článku nechýba rezultát a jasne štruktúrovaný vyslovený cieľ: rozvoj povedomia a spolupatričnosti k slovenskému národu.
Zuzana Kotvášová tiež zo Srbska píše o netradičnej slovenčine, v ktorej pridáva aj 4 zaujímavé ukážky. Ku každej uvádza kladné aj záporné stránky. Tohtoročné číslo Slovenčinára uzatvára štúdia Janka Gubaniho z Rumunska s titulom Projektové vyučovanie frazeológie interkultúrnou konfrontáciou, pričom berie na zreteľ slovensko-rumunský aspekt. V úvode poukazuje na dôležitosť vyučovania frazeológie na hodinách slovenského jazyka, stanovuje konceptuálny rámec problematiky, ktorú posadí do formy projektového vyučovania.
Napriek tomu, že ostatné číslo periodika Slovenčinár je útla knižočka, obsahuje veľa pozoruhodných informácií, ktoré si iste s radosťou prečítajú pedagógovia nielen na Dolnej zemi.
Listovala: E. Trenková
Foto: autorka