O Békešskej Čabe sa už všeličo povedalo a napísalo. Určite je už všetkým našim čitateľom známe, že dolnozemské mesto v tomto roku si pripomína 300. výročie svojho znovuzaloženia Slovákmi.
Prípravy na veľkolepé oslavy už začali pred rokom. Je to zvláštna príležitosť aj preto, lebo narodeniny Békešskej Čaby si pripomenuli posledný raz pred 25 rokmi – vtedy uložili kameň prisťahovalectva pred radnicou. Odvtedy už vyrástlo jedno pokolenie! Je to smutné, ale o to s väčším elánom sa teda pustili Čabänia do práce: obnovili slávny Veľký evanjelický kostol, zrekonštruovali Slovenský oblastný dom, a 6. až 8. júla si pripomenú znovuzakladateľov a dejiny Békešskej Čaby trojdňovým festivalom. Na to, aby sme vám obsiahlejšie priblížili dejiny, súčasnosť, hlavných aktérov na slovenskom poli v Békešskej Čabe, by sme potrebovali asi celé noviny. Preto sme sa rozhodli, že ideme pátrať po tom, čo robí čabianskeho Slováka čabianskym Slovákom. Ako sa dostať k srdcu Čabäna? Ako k iným ľuďom: cez žalúdok. No keďže ide o Čabäna, tak rozhodne len s klobásou!
Zohnala som si teda knihu evanjelického farára a etnológa Júliusa Dedinského, aby som sa dozvedela, aká je pravá čabianska klobása – a aby som sa pomocou toho dostala k tomu, aký je pravý čabiansky Slovák – Čabän. Podľa Dedinského prvou a hlavnou podmienkou čabianskej klobásy je kvalitné mäso, a v tom musia byť všetky súčasti brava, aby klobása nebola ani suchá, ani mastná. Domyslieť si správny pomer je zodpovedná úloha.
Veľmi zodpovednou úlohou je aj riadiť v našej dobe národnostnú školu, keďže dobre vieme, že tieto školy pomaly prevzali od rodín slovenského pôvodu úlohu národnostného vzdelávania. Ako by malo vyzerať odovzdanie národnostného dedičstva v škole? Edita Pečeňová už dlhé roky stojí na čele 69-ročného Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe. V inštitúcii pracuje momentálne 38 učiteľov, počet detí na všetkých stupňoch sa pohybuje okolo 360. Fungujú v nej rôzne krúžky od spevokolu až k robotike, pedagógovia na spestrenie školských dní organizujú počas roka rôzne programy a tematické týždne. Dobrá a aktívna je spolupráca so slovenskými gymnáziami v Rumunsku a v Srbsku, ako aj s miestnymi slovenskými organizáciami, kam chodia gymnazisti pomôcť v rámci verejnoprospešnej činnosti. Škola je od minulého roka bázovou inštitúciou Školského úradu, a čo sa týka pridanej pedagogickej hodnoty, už viac rokov sa nachádza v rebríčku najlepších 50 škôl v krajine. Úspešná je aj z toho hľadiska, že maturanti v hojnom počte pokračujú vo svojom štúdiu na Slovensku, viacerí z nich si vybrali pedagogický smer: aj v tomto roku spomedzi ôsmich končiacich študentov prijali do Nitry troch. No aj tu čelia problémom, súvisiacim najmä s národnostným vzdelávaním. „Tá klasická dvojjazyčná výučba je náročná pre žiaka. My sme si vybrali, že pôjdeme po stopách predchodcov a zachováme túto formu. Tie predmety, ktoré sme si vytýčili, že budú vyučované v slovenskom jazyku, sme zachovali. Vedome sme pracovali na tom, aby sme si zabezpečili z bývalých našich žiakov aj odborníkov, ktorí tu budú vyučovať, takže odborníka na dejepis, na slovenskú vzdelanosť, na výchovné predmety. Takto sa môže zachovať dvojjazyčnosť.” Riaditeľka vidí veľké nebezpečenstvo aj v tom, že hosťujúci učitelia zabezpečujú v iných dvojjazyčných školách predovšetkým už aj výučbu slovenčiny. „My by sme potrebovali domácich, našich učiteľov, ktorí v úzkej spolupráci s hosťujúcimi učiteľmi vyučujú našu mládež. Nedá sa nahradiť hosťujúcim učiteľom domáci učiteľ. Národnostná škola nie je ňou vtedy, keď sa v nej vyučuje slovenský jazyk, ale keď vie rôznymi spôsobmi, metódami odovzdať to, čo je slovenské, preto je potrebný domáci učiteľ, ktorý je vzorom, príkladom pre žiaka. Dôležitý je jeho spôsob života, čistota, jeho príklad. Keď on nie je príkladom, tak kto bude príkladom pre ďalšie generácie?”
Táto básnická otázka sa mi opakuje v hlave, kým kráčam smerom k neďalekému Domu slovenskej kultúry, tam, kde sa miestni Slováci schádzajú najčastejšie. K dobrej čabianskej klobáse potrebujeme také kvalitné črevá, ktoré udržia mäso a zachovajú šťavnatosť klobásy čo najdlhšie. S podobnými cieľmi založili DSK ešte v roku 1996: aby sa hodnoty slovenskej národnosti v Békešskej Čabe zachovali čo najdlhšie. DSK je vo vlastníctve Čabianskej organizácie Slovákov a plní tri funkcie: na poschodiach funguje penzión, na prízemí reštaurácia, a poskytuje priestor pre osvetársku činnosť. „Táto činnosť a aktivita ČOS súvisí s viacerými skutočnosťami,” vysvetľuje nám predseda ČOS, zároveň aj štvorčlennej miestnej slovenskej samosprávy Michal Lásik. „V tejto oblasti, v Békešskej Čabe, vlastne sa to vzťahuje aj na celú župu, lepšie povedané na Békešsko-čanádsku oblasť sa stratilo najviac Slovákov. Kedysi bola Békešská Čaba miestom, kde bolo sústredených najviac Slovákov v Maďarsku, kým podľa sčítania ľudu v roku 2011 z celkového počtu 62050 obyvateľov sa tu hlásilo k slovenskej národnosti už iba 616 ľudí,” oboznámil nás so súčasnými pomermi. „Ďalší činiteľ, ktorý vplýva na našu činnosť, je vek týchto Slovákov, väčšina ľudí patrí k najstaršej generácii. Úlohou ČOS je pomocou malých spolkov zjednocovať ľudí. V Dome slovenskej kultúry sa vždy niečo deje,“ dodáva M. Lásik.
Osvetársku činnosť má na starosti úradujúca konateľka ČOS a v jednej osobe i vedúca regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe Hajnalka Krajčovičová. „Jazyk už, žiaľ, pomaly strácame, ale spolky, ktoré u nás fungujú, sa zameriavajú na ďalšie činnosti späté so slovenskou kultúrou”. V DSK je viacero skupín rôznych typov, niektoré sú odborné, iné slúžia na združovanie ľudí. „Najstaršou skupinou je Slovenský klub, ktorý pracuje od roku 1973, je aj najpočetnejší, združuje najstaršiu generáciu, tú, ktorá ešte zažila v rodine aktívnu slovenčinu. O jednu generáciu mladších Slovákov združuje Klub slovenských seniorov, ich veľkou ročnou akciou je usporiadanie Dňa detí pre nastupujúcich prvákov v základnej škole. Stretávajú sa tu aj členovia Klubu pedagógov a Klub ľudí so zmenenými pohybovými schopnosťami. Fungujú tu viaceré odborné spolky. Spevácke skupiny Orgován a Čabianska Ružička pod vedením Ildiky Očovskej, výšivkársky krúžok Rozmarín a pred dvoma rokmi sme znovu oživili niekdajší citarový súbor Boleráz, no s úplne novým názvom Strapce. Jeho mladých členov nazývame bobule, keď bude viac bobuliek, tak to už vydá čabiansku perlu”. Ako je známe, čabianska perla je chýrny druh hrozna, ktoré vypestoval začiatkom 20. storočia Adolf Stark v Békešskej Čabe.
„Máme viacero už tradičných väčších podujatí, akými sú Stretnutie národnostných vedúcich, poznávacie výlety na Slovensku, V pokoji v Békeši, Slovenská klobasiáda, Slovenský ples aj Dolnozemský jarmok,“ menuje M. Lásik, „no v tomto roku sme boli menej aktívni, lebo sme sa sústredili na 300. výročie... Ja sa vraciam teraz do detstva, keď som bol v Békešskej Čabe po prvý raz,“ prechádza na osobnejší tón predseda ČOS, „vtedy všade bolo počuť slovenčinu. Dnes už, žiaľ, to tak nie je… ani na trhu, ani v kostole.”
Obom je ľúto, že sa im nedarí osloviť a aktivizovať mladšie generácie – stredná generácia je vyťažená z práce a trávia čas, pochopiteľne, s rodinou, no v posledných rokoch sa znovu objavili na miestnych slovenských podujatiach, ba mladí dospelí a gymnazisti sa stali aj ich organizátormi.
Och, áno, farbu a štipľavosť klobáse dá paprika! V DSK má sídlo aj jediná slovenská mládežnícka organizácia s celoštátnou pôsobnosťou – Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. „Naším hlavným cieľom je, aby sme vychovali ďalšiu generáciu Slovákov v Maďarsku. Takých ľudí, ktorí poznajú naše dejiny a kultúru a považujú za dôležité ovládať aj slovenský jazyk. Chceme ich usmerniť k tomu, aby sa vrátili ku koreňom a k základom,” hovorí o cieľoch organizácie jeho dlhoročný predseda Ondriš Kiszely. „V predošlých desiatich rokoch sme cestovali po krajine a snažili sme sa osloviť mladých Slovákov. Nechcem byť zaujatý, veď aj ja som Čabän, ale po toľkých rokoch vysvitlo, že tú bázu predsa máme v Békešskej Čabe a v jej okolí: našu doterajšiu činnosť onedlho zveríme do rúk terajších čabianskych gymnazistov,” prezradil O. Kiszely. Podľa jeho slov v tom, že u týchto študentov sa dá nájsť čistá slovenská identita, zohráva veľkú úlohu škola.
A tu by sa mohol kruh uzavrieť, no nezdá sa vám, že niečo ešte chýba? Čo dáva čabianskej klobáse a čabianskemu Slovákovi svojskú chuť a vôňu? Samozrejme, v procese prípravy klobás nesmie chýbať údenie. Ale čo spraví čabianskeho Slováka čabianskym Slovákom?
„Identitu je ťažké opísať. Treba ju chrániť, hovoria mnohí, no je flexibilná, denno-denne ju treba obnovovať. Dať to iba na javisko, to je málo. Slováci v Maďarsku nepovažujú jazyk za dôležitý, zostávajú pri vonkajších znakoch, pri oblečení, gastronómii, výšivkách… Ale je na čo byť pyšným aj tu v Békešskej Čabe. Čabänia sú pyšní na svoje zaujímavé domy s vyrezávanou, čipkovanou podstenou, na oblečenie, gastronómiu, na dejiny: veď do polovice 19. storočia bola Békešská Čaba centrom evanjelického slovenského života, ale čo sa týka jazyka, už ani Seberíniovci a Harruckernovci nehovorili doma v rodine po slovensky,” dodal M. Lásik. H. Krajčovičová sa s ním zhoduje v tom, že jazyk už väčšina, hlavne mladšia generácia, neovláda dobre alebo vôbec, ale aj napriek tomu ostali Slováci v Békešskej Čabe veľmi hrdí na svoj pôvod a snažia sa inak vyjadriť úctu ku koreňom: oživením tradícií, spievaním starých ľudových piesní, vyhotovením výšiviek. „Aký je teda Čabän?“ pýta sa zamyslene Ondriš Kiszely. „Čabianskosť pramení asi z toho, že naši predkovia vybudovali toto mesto z krvi a blata, obetovali za to svoj život. Čabän je preto pyšný a preto iný, že sa nevymedzuje proti niekomu alebo niečomu. Tak, ako sa to tu všetko začalo pred 300 rokmi. A čo všetko sa tu podarilo Slovákom vybudovať za tie storočia. Čabän je taký, ako Veľký evanjelický kostol: veľký, čo sa týka jeho duše, a otvorený.“
Keď padne reč o tom, či sa podarí vo všetkých inštitúciách, organizáciách, kluboch zabezpečiť dorast, všetci na chvíľu zosmutnejú. Nádej vidia v tom, že OSMM zachováva svoje sídlo a členskú základňu tu a že sa im podarí osloviť a zapojiť do práce mladšie generácie. No, keďže OSMM prevezmú študenti, pred ktorými ešte len stoja univerzitné a prvé pracovné roky a sú plní spasiteľných myšlienok, je otázne, či zostanú natrvalo v Békešskej Čabe. Aj keď je to župné mesto, aj jeho zasiahnu problémy, ktoré sú typické na celom vidieku v Maďarsku. Mladí odchádzajú za prácou a lepšie živobytie do Budapešti alebo za hranice. Bývalá študentka slovenského gymnázia Rita Hornoková vyrástla v čabianskej slovenskej rodine, získala diplomy na Slovensku a v Poľsku, momentálne žije a pracuje v Bratislave. V septembri sa vráti do Budapešti a vie si predstaviť aj to, že by niekoľko rokov pracovala v Békešskej Čabe, ale natrvalo by sa už nikdy nevrátila, lebo by jej chýbalo medzinárodné prostredie. No odkedy býva v cudzine, posilnila sa v nej lokálna identita. „Predtým som sa nepovažovala za lokálpatriotku, ale dnes už som veľmi hrdá na veci, ktoré som predtým videla ako obyčajné. Je veľkou hodnotou, že sme sa naučili po slovensky, a osobne som hrdá na súdržnosť mladých ľudí v Békešskej Čabe, a to nezávisí ani od toho, či daný človek pracuje alebo nepracuje na slovenskom poli. Je nepredstaviteľné, že ak sa stretnú na ulici dvaja bývalí slovenskí gymnazisti, aby neprehodili aspoň niekoľko slov, aj po rokoch.“
Ondriš Kiszely je jeden z mála mladých, ktorý si vie predstaviť svoj život v Békešskej Čabe. Jeho kamaráti z detstva, podobne ako Rita, plánujú žiť v hlavnom meste. Podľa neho toto výročie je osudové aj preto, lebo je to aj príležitosť zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, či sa podarí a aký je recept na to, aby tu Slováci prežili. Aspoň ďalších 300 rokov.
Andrea Kiššová
Foto: autorka