Týždeň u priateľov v Mojmírovciach
Obec z okolia Pešti – Čemer a dedina z okolia Nitry – Mojmírovce uzavreli zmluvu o priateľstve pred 15 rokmi. Čemerčania so svojím folklórnym súborom každoročne koncom leta odchádzajú na sústredenie, pričom v tábore tancujú do úmoru nielen dospelí, ale aj detská zložka, teda Furmička aj Malá Furmička. Obyčajne vedúca súboru, ktorá je zároveň aj predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabová, hľadá miesto, kde sa dá nielen tancovať a skúšať, učiť sa nové choreografie i utvrdzovať staršie čísla, spievať, ba aj nájsť osvieženie v nejakom vodnom zdroji alebo aspoň bazéne. Priatelia z Mojmíroviec, keď boli na oslavách 15. výročia nadviazaného priateľstva, sa dotknuto ohradili, prečo nepríde Furmička do vínom i starodávnymi dejinami vychýrenej dediny. Čemerčania s vďakou prijali pozvanie starostu Martina Palku a na posledný augustový týždeň sa „odsťahovali“ do Mojmíroviec.
Tridsaťšesť dospelých i detských tanečníkov sa nestaralo, že si vybrali za čas náročného tréningu práve jeden z najhorúcejších týždňov tohto leta. Vedeli, že budú tancovať, kým im to nohy, ruky, hlava, telo dovolia. Veď, tak dospelí, ako aj deti, sa pripravujú na súťažnú prehliadku Slovenský škovránok do Séďu. Do tábora v Mojmíroviach sa im podarilo prizvať jedného z najznámejších a najuznávanejších slovenských choreografov, folkloristov, tanečných pedagógov Vladimíra Urbana. Osobnosť folklórneho umenia ako citlivý učiteľ, veľmi milo, srdečne, dôsledne a predsa kriticky poukazoval na nedostatky, ktoré badal, pričom nikoho neurazil. Tanečníci videli, cítili, že jeho snahou je pomôcť. Urobiť krokové variácie, pohyby, svojské pre jednotlivé regióny, odkiaľ parchoviansky, raslavický, šarišský či tanec z okolia Galgy pochádzajú. Naučil ich, ako ten či iný krok urobiť krajšie, možno aj jednoduchšie. Pravda, najprv vyzvedal, kto sa učí po slovensky a veru ich aj nechal využiť svoje jazykové vedomosti.
Hoci všetci účastníci tábora pracovali s nasadením množstva energie, po večeroch ešte našli silu, aby si zaplávali v bazéne kaštieľa i zahrali bowling. Okrem hodín tanca tvorili v remeselných dielňach a spievali.
Možno tohto roku sa unavili trochu menej ako po iné roky. Vďačia za to hre na anjela strážneho. Hneď po príchode si každý vylosoval niekoho zo súboru, komu bol „anjelom strážnym“, o koho sa mal starať, komu mal uľahčiť tvrdé tréningy a bolesť svalov, povedzme, masážou. Pričom jeho chránenec netušil, kto je jeho ochrancom. Mnohí priložili k príboru milú kresbu, poslali po niekom malú čokoládu, ponúkli masáž stuhnutých svalov na krku alebo milé objatie pred začiatkom tréningu. Láskyplné činy, malé milé pozornosti vo forme úsmevu, pozdravu, podania potrebnej veci „dobíjali baterky sŕdc“ deň čo deň. Či napokon vysvitlo, kto pomáhal komu? Áno, v posledný večer v rámci úsmevnej show sa „anjeli“ vyjavili. Chránenci sa najprv pokúšali uhádnuť. Keď sa im to nepodarilo, dostali možnosť – so zaviazanými očami – vyhmatať, kto je ich ochranca. Jeden chlapec si dokonca obliekol sukňu, aby jeho chránenec mal ešte ťažšiu úlohu. Napokon sa to podarilo. Na energetické dobíjanie budú iste dlho spomínať.
Keby na Ministerstve ľudských zdrojov a jeho nadáciách na rozdeľovanie podpôr vedeli, ako dobre použili Čemerčania tohtoročné dotácie, určite by im ich zdvojnásobili.
Erika Trenková
Foto: Fanni Takácsová