Nedávno sa k nám dostala pozvánka s umeleckou perokresbou. Stálo na nej, že Slovenský národnostný súbor Veľká Bukovinka oslávi 1. decembra 65. výročie svojho vzniku.
Podujatie sa bude konať v obecnom dome v Répášskej Hute. Kde sa dožije folklórny súbor takého dôstojného veku, tobôž národnostný, znamená, že tam niekomu na tom nesmierne záleží. Navyše v obci, ktorá má okolo 500 obyvateľov, v niektorých rokoch povedzme o sto viac, v ostatných skôr o sto menej, ktorá je najvyššie položeným obývaným miestom v húštinách Bukových vrchov. A tam organizovane tancujú a spievajú 65 rokov. Keby ste sa pustili do štatistických prepočtov, musíte sa dopracovať k výsledku, že každý obyvateľ musel aspoň krátku dobu pobudnúť v súbore Veľká Bukovinka. Preto sme si nemohli dať ujsť príležitosť zúčastniť sa na oslavách.
V zime sa skoro stmieva, aj v Bukových vrchoch bola už tma, než sme dorazili. Zato stred dediny bol vysvietený a plný ľudí. Podľa toho sa dalo vedieť, že sme na správnom mieste. V horách bolo nasnežené, ako by chceli mať inde na Vianoce. Ešte sa ani zábava nezačala, už sa na diaľku niesol hlas sľubnej veselice. Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Judita Lénártová Orlická sa chopila mikrofónu a slova. Hoci by nebola dbala mať mikrofón až na chodbe, aby ju nikto nevidel, zvládala úlohu moderátorky programu. Najprv sa jej triasol hlas. Potom trému prekonala. Už aj preto možno uveriť, že skoro všetci v obci spievali v národnostnom súbore, že na jej výzvu tak nahlas a čisto zaspievali našu hymnu Daj Boh šťastia... Potom hostiteľka v mene národnostného voleného zboru privítala oficiálnych hostí, predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbetu Hollerovú Račkovú, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženku Egyedovú Baránekovú, starostu obce Tomáša Erdősa, vzácnych hostí z okolia i priateľov zo susedstva, z Novej Huty, ako aj zo zahraničia, z Vranova.
Jubilant aj gratulant vystúpili s programom
Po slávnostnom príhovore prvého muža obce patrilo pomyselné javisko obecného domu najmenším spevákom, Františke Vassovej a Áronovi Vezérovi. Ešte si babičky ani oči nepoutierali od dojatia, už na ich miesto nastúpili členovia súboru Vranovčan. – Len som sa vrátil po skončení učiteľského ústavu, – prezradil mi učiteľ slovenčiny a všetkých ostatných predmetov na dôchodku Karol Orlický, – už sme s Lajkom Szívósom založili tanečný súbor. S bývalým vedúcim Vranovčana Štefanom Kocákom sme sa stretli na kúpalisku v Mezőkövesde. Začuli sme slovenskú reč, slovo dalo slovo a skamarátili sme sa. Vlastne na celý život. Teraz už Vranovčan tancuje pod vedením Petra Kocáka, ale to nám vôbec nebráni kamarátiť sa ďalej.
K tanečníkom sa postupne pridali aj osvetoví pracovníci. Riaditeľka Hornozemplínskeho osvetového strediska Anna Gdovinová si vložila Slovákov z Bukových hôr hlboko do srdca. Aj vďaka čoraz pevnejšiemu priateľstvu a vzájomným návštevám majú všetci Huťania možnosť, ba či skôr nutnosť, komunikovať po slovensky, lebo ich kamaráti z Vranova len a len po slovensky s nimi hovoria.
– My tu všetci vieme po slovensky, – potvrdila aj učiteľka miestnej školy a mnohoročná vedúca súboru Veľká Bukovinka Csilla Petőfiová Szívósová. – Odkedy sa sem dostal môj otec ako 18-ročný učiteľ, všetci, ktorí sme tu chodili do školy, sme tancovali vo Veľkej Bukovinke. Boli nejaké zárodky tanečnej skupinky aj pred ním, ale on to chytil naozaj do rúk a dôsledne pracoval na vzniku a fungovaní kolektívu.Vtedajšie tanečné páry potom vodili na skúšky aj svoje deti. My sme v tom vyrastali, že musíme ísť na skúšku. Až kým sme my nevyrástli, kým som to ja neprevzala od neho, dovtedy viedol tanečnú skupinu v Répášskej Hute môj otec. Každoročne mala skupina približne 20-25 členov. Ani som nezbadala, ako som sa dostala do folklórnej práce až po uši. Poslal ma na niekoľko doškoľovaní. Postupne mi pridával úlohy a prestával chodiť na skúšky, až napokon som viedla skupinu sama. Skúšky máme trikrát do týždňa, vždy pre inú vekovú skupinu. Raz prichádzajú žiaci nižšieho stupňa, raz vyššieho, ktorí už chodia do Novej Huty do školy a v piatok majú tréning stredoškoláci, ktorí študujú poväčšine v Miškovci a doma sú najmä cez víkendy. Tých nie je veľa, len tri páry. Každoročne chodíme do tanečného tábora na Slovensko. Predovšetkým tancujeme, ale máme aj turistické aktivity, spoznávame krásy Slovenska, pozrieme si nejaký hrad alebo iné pozoruhodnosti. Pozývajú nás vystupovať na rôzne národnostné festivaly, tancovali sme v Banke, vo Vranove, aj v Detve. Máme za sebou množstvo vystúpení. Naším cieľom nie je chodiť na kvalifikačné prehliadky, lebo nás nie je toľko, aby som mohla vybrať povedzme z päťdesiatky zanietených tanečníkov niekoľko najlepších. U nás, kto má nohy a vie urobiť krok sem a krok tam, ten tancuje. Snažíme sa zachovať, udržať spoločenstvo mladých Répášskej Huty.
Štvrťstoročné priateľstvo
– S Vranovčanmi sa priatelíte niekoľko desaťročí. Kto by bol povedal, že na kúpalisku sa môže zrodiť priateľstvo na život a na smrť...
– Veru, je to hádam aj 25 rokov. Oni na tom kúpalisku vystupovali. Karol Orlický, vtedajší riaditeľ školy ich pozval k nám na národnostný festival. Štefan Kocák pochodil po dedine, ponavštevoval starších, porozprával sa s nimi, aj s členmi speváckej skupiny a potom nám urobil choreografiu, ktorú sme aj dnes ukázali, Fľaškový tanec. Máme Vranovčanov radi, chodia k nám na návštevu a všemožne nám pomáhajú v čom sa len dá.
– Teraz, v čase vianočných sviatkov, silnejú také energie, ktoré pomáhajú, aby sa plnili želania. Čo by ste si želali?
– Samozrejme, zdravie a pohodu v rodine i dedine. Okrem toho si prajem, aby v Répašskej Hute bolo veľa detí. Keď nebudú deti, zostarne obec až napokon vymrú jej obyvatelia. Musím však dodať, že naše deti sú veľmi talentované a šikovné. Študujú úspešne a preto sa dobre uplatnia v živote. To zároveň znamená, že sa im darí vo svete a nevracajú sa domov v takom počte, ako by sme si to priali.
Po vystúpeniach rečníkov, spevákov a tanečníkov si účastníci oslavy zajedli i popili, ale najmä tancovali až do rána.
Na stole, kde boli naservírované vynikajúce jedlá, horeli tri sviečky. Za niekdajšieho vedúceho súboru Lajosa Szívósa, za dušu slovenského diania v Répášskej Hute Valiku Petőfiovú, s ktorej predčasným odchodom sa Huťania ešte vždy nezmierili, a za všetkých, ktorí už nemohli byť na oslave 65. výročia vzniku Veľkej Bukovinky prítomní.
Erika Trenková
Foto: autorka
