Tabulatura Vietoris je jednou z najvýznamnejších hudobných prameňov spoločnej histórie Maďarov a Slovákov.

(Vietoris patrí do hornouhorskej šľachtickej rodiny, s ktorou sa pravdepodobne spája história knihy. Tabulatúra poukazuje na dávnejší zápis hudby, ktorý sa líši od moderných nôt a používa hlavne písmená a iné znaky.) Zbierka vznikala v rokoch 1675–1680, obsahuje asi 350 krátkych diel, a predpokladáme, že je prácou organistu niektorého mestečka Nitrianskej alebo Trenčianskej stolice. Cenný rukopis sa stal majetkom Maďarskej akadémie vied v roku 1903. Jeho materiál skúmajú rovnako slovenskí aj maďarskí vedci. V posledných desaťročiach aj muzikanti často hrajú melódie z tejto zbierky.

Rukopis vyšiel prvý raz v roku 1986 ako zväzok pramenno-kritickej edície Hudobnovedného ústavu Maďarskej akadémie vied Musicalia Danubiana, vo vydavateľstve OPUS v Bratislave, v maďarsko-slovenskej spolupráci. Veľkú radosť pre nás znamenalo, že autori – hudobné historičky Ilona Ferencziová z Budapešti a Marta Hulková z Bratislavy – v roku 2018 pripravili aj druhé, revidované a rozšírené vydanie zbierky. Takto sa môžeme oboznámiť s najnovšími bádateľskými výsledkami, a tak ešte viac muzikantov sa môže dostať k tomuto nášmu dôležitému a zaujímavému hudobnému prameňu.

V predslove čítame: „Hudobná kultúra na území dnešného Slovenska mala už v období stredoveku osobité regionálne zafarbenie, vyznačujúce sa viacerými kultúrnymi vplyvmi. Keď v 16. a 17. storočí dosiahli turecké nájazdy južnú hranicu tohto územia, prešli tam z krajín zabratých Turkami viaceré inštitúcie, osobnosti, kultúrno-spoločenské a politické aktivity, a tak pestrosť a osobitosť sa stali ešte výraznejšími. Stretli sa tu slovenské, české, maďarské, rakúske, nemecké a poľské tradície (veľmi úzke kontakty boli aj so Sedmohradskom), ktoré vytvorili špecifickú regionálnu kultúru. Vietorisova tabulatura nám poskytuje obraz o hudobnom živote tohto územia.”

Zbierka obsahuje svetské piesne v maďarskom jazyku, tanečné diela, cirkevné spevy v slovenskom a latinskom jazyku a diela komponované pre trúby. Početné melódie nachádzajúce sa v tejto knihe dobre poznáme aj dnes z kostolnej spevnej praxe alebo z folklórnych tradícií Slovákov a Maďarov.

Zapisovateľ rukopisu dozaista bol slovenským rodákom: „…pre maďarské textové incipity vynechal prázdne miesto, oproti tomu slovenský text sám zaznamenal. Aj to bolo pre neho samozrejmosťou, že názvy dobovo všeobecne známych tancov zapísal vo svojom materinskom jazyku” – poukazujú autori.

V knihe môžeme študovať faksimile rukopisu, aj moderné noty melódií zbierky. Úvodná štúdia je napísaná po maďarsky, po slovensky a po nemecky; resumé nájdeme po anglicky a kritickú anotáciu po nemecky.

Druhé vydanie Vietorisovej tabulatury je výsledkom spolupráce Maďarskej akadémie vied a Univerzity Komenského v Bratislave.

Klára Erdélyiová Molnárová