Slovenská národnostná samospráva v Čemeri a Tanečný spolok Malá Furmička 26. marca predstavili svoje najnovšie publikácie.
V miestnej knižnici Istvána Sinku „pokrstili“ I. diel knihy Takto vinšuvali v Čemeri a do rúk mohli vziať účastníci podujatia aj CD-platňu nahrávok piesní k textom knihy Takto spievali v Čemeri I. Publikácie mohli uzrieť svetlo sveta vďaka grantu Ministerstva ľudských zdrojov.
Rukopis „profesionálneho“ družbu
– Veľmi som sa potešila, keď na dvere Domu slovenských tradícií v Čemeri zaklopala vnučka Štefana Račka, Anna Szalaiová Palotaiová a odovzdala mi hodnotnú rukopisnú zbierku svojho starého otca, ktorú napísal krásnym perličkovým písmom v roku 1922 – povedala, ba aj napísala v prezentovanej knižke predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Čemeri Alžbeta Szabová. Štefana Račka poznali v Čemeri ako delostrelca, ktorý roky rokúce vykonával úlohu družbu a na tomto svojom poste zozbieral za niekoľko desaťročí veršíky a povedačky, viažuce sa k zvykosloviu svadieb. V tejto nesmierne dôležitej úlohe veršovanými riekankami vítal hostí, svadobčanov, odoberal nevestu a ženícha od rodičov, súrodencov, príbuzných. Na svadbe pred rozličnými vyberanými chodmi obveseľoval svadobčanov zábavnými veršovankami. Prostredníctvom svojich rýmovačiek vytváral radostnú atmosféru na svadobnej zábave, pričom dbal o chod hostiny v duchu tradícií. Čemerský etnograf Ladislav Takács priblížil hosťom obsah knihy, prvý diel zbierky čemerských svadobných zvykov. Často sa opieral aj o svoje vlastné spomienky z detstva. Mimoriadne rád si spomínal na veľkodušnosť a radodajnosť Čemerčanov, ktorí pohostili každého, kto sa v blízkosti svadby ocitol, i keď nebol pozvaným hosťom, len sa obzeral. – Dovtedy vy odtiaľto neodídete, kým misu s vyprážanou kuracinou nevyprázdnite, – hovoril s úsmevom L. Takács. Vyťahoval z pamäti zážitky zo svadby, na ktorej sa ako malý chlapec prizeral spolu s otcom a súrodencami. Vari aj chuť dobrého jedla sa mu pripomenula, ako prehltol. Viackrát sa vrátil k vinšu a modlitbe pred každým chodom jedla a poďakovaní po každom pokrme. Povolávanie k večeri, žartovanie pred polievkou ako: „...Tu sa nesie polievočka, kohútik a sliepočka. Dobrý pozor dávajte, do misky a tanierov sa dívajte!“ K hovädziemu varenému mäsu podávali chren, potom kurací perkelt a pred kuracinou opäť zavinšoval družba, a tiež k vyprážanému mäsu, prasiatku, bravčovému. Tí, ktorí pečienku jedia, vraj dlho žijú, vtipkoval družba a vzápätí pochválil dômyselnosť človeka, lebo „vyhútal“ ako uvariť ryžovú kašu s mäsom i varenú kapustu hustú od mäsa. „...Z dobrej bielej múky piekli babky koláče, zjedzte ich všetky pekne!“ Mal čo riecť aj k torte i nápojom.
Ďalší hosť podujatia, muzikológ a hudobný pedagóg László Ördög, pôvodne tiež z Čemera, sa priznal, že pred šiestimi – siedmimi desaťročiami bol viackrát účastníkom tradičnej dobovej svadby v obci, ktorá mala vtedy 3-4 tisíc obyvateľov. Než sa pustil analyzovať, pripomenul, ktoré piesne a kedy vyspevovali príbuzní a hostia. Povedal tiež, že hostitelia, rodičia nevesty, sa museli postarať najmä o víno, lebo pozvaní všetci poslali, keď nie iné, tak po dve kurence určite. Čo sa mias týka, rodičia museli nanajvýš pol, prípadne jedného brava zaklať na hostinu. V deň svadby donášali v košíku koláče a zákusky, jeden lepší a chutnejší, než druhý.
– Kedysi sme nemali elektrinu, svietili sme si petrolejkou. Vodu sme brali zo studne na námestí. Keď som vodu ťahal a niekto prešiel popri mne, prihovoril sa mi: Ťaháš vodu, ťaháš? Ťahám, odvetil som. A pokračovali sme, ja ťahať, ten druhý kráčať. Neprešiel popri mne bez slova. Ej, či to len boli krásne časy, keď vlastne každý každého poznal! – povzdychol si L. Ördög.
Spievajúce tanečnice Malej Furmičky ukázali, aké slovenské ľudové piesne nôtili kedysi, ba i dnes v Čemeri. Riaditeľka hudobnej školy v Čemeri Ildikó Rádulyová, ktorá režírovala nahrávanie CD, pochvália dievčatá, s akým profesionalizmom pristupovali k tejto práci. Napokon sme knihu aj platňu „pokrstili“ vínom a svadobným koláčom – radostníkom. Podaktorí krstili bez vína, zato si pochutili na snehových bombách, namotaných „loptičkách“ z krehkého cesta, vypražených v oleji, predsa ľahučkých ako snehová vločka, a husto posypaných práškovým cukrom.
etr-
Foto: autorka