Pred niekoľkými rokmi aj z vodovodu tieklo konštatovanie, že „národnosti obohacujú kultúrnu studnicu národa”. Zakladalo sa na pravde, lebo v poslednom období sme očitými svedkami rozmachu „dedinskej turistiky”.
Ľudia z mesta čoraz častejšie vyhľadávajú programy menších lokalít. Na radosť nás všetkých, väčšina z nich naozaj pramení z tradícií a uskutočňujú sa na základe pôvodných zachovalých fragmentov. Poznamenávame, že Slováci v Maďarsku sú v tomto veľmi dobrí. Príkladom sú aj podujatia tematicky zamerané na vyhnanie zimy v Číve a Dabaši-Šáre.
Prvé sa konalo 5. apríla. Záujemcovia sa zhromaždili pri Kultúrnom dome Bélu Kálmánfiho v Číve, kde dievčatá obliekli bábku do čiernych šiat. Odtiaľ ju v krojovanom sprievode niesli po uliciach dediny až na dvor základnej školy, k brehu potoka, pričom spievali: „Moréna, Moréna, / za keho si umrela? / Za pána richtára / aj za jeho sina. / Gizelica, Gizela, / štiri roki visela / a na pátí rok odvisla, / šeckich chlapcov oščala.“ Po príchode na určené miesto sa konal tradičný slovenský kultúrny program, v ktorom deti zaspievali miestne ľudové piesne na vítanie jari. Následne bábku vyzliekli, zapálili a hodili ju do potoka. Po samotnom akte sa sprievod mal možnosť občerstviť v priestoroch základnej školy pri čaji a mastnom chlebe s cibuľou. „Na uskutočnenie podujatia sa spojili Kultúrny dom, miestna slovenská samospráva, materská a základná škola ako aj Páví krúžok. Vynášanie Moreny je vhodnou príležitosťou na zblíženie sa našej komunity. Pravdou je, že táto tradícia na dlhé roky zapadla prachom, na niektoré jej časti som sa pamätala len z detstva, až približne na sklonku storočia sme sa rozhodli oprášiť ju a odvtedy sa teší veľkému záujmu. Aj mladým novousadlíkom sa veľmi páčil program, aj celé podujatie,“ povedala nám predsedníčka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a členka čívskej Slovenskej samosprávy Mária Nagyová.
Pastvu pre oči a akýsi duševný pokoj sme zažili aj v Dabaši-Šáre, kde sa konalo tradičné „Vynášanie Kyselice,“ ktoré má podobnú štruktúru ako čívske odohnanie zimy. Aj Šárania, podobne ako mnohí kresťania v pôstnom období dva týždne pred Veľkou nocou na Smrtnú alebo Čiernu nedeľu – nazývanou aj Piatou pôstnou, Predpašiovou, či Šúľkovou nedeľou – sa zišli a symbolicky sa rozlúčili so zimou, zničili choroby, zlo a nešťastie. Za plotom miestneho Oblastného domu a Domu závinov, teda v slovenskom dvore sa 7. apríla zhromaždili malí i veľkí, aby sa vybrali s Kyselicou – ako tu nazývajú do kroja oblečenú bábku – až na druhý koniec dediny k potoku.
Krojovaný sprievod, ktorého sa zúčastnili aj členovia miestnych folklórnych národnostných telies ako citarový súbor Bažalička a tanečná skupina Borovenka, či deti zo škôlok Dúha a Slnečný lúč i žiaci Katolíckej základnej školy sv. Jána a Slovenskej národnostnej základnej školy Františka Rákócziho II., viedol konský záprah, ku ktorému bola pripevnená slamená ženská a mužská figurína, tzv. „čertovo koleso“. „Kiselica kisela, / za dva roki visela, / a na treťí odvisla, / šecek Tabán ochvisla,“ znela rituálna pieseň celou cestou až po potok, kde Šárania vyzliekli Kyselicu a jej zapálenú kostru hodili do rieky so slovami: „Kiselica hibaj ďaleko, odňes šecké ňemoce z tejto našej ďeďini, aby šetci ľuďá boli zdraví.“ V Šáre súčasťou tohto zvyku je aj symbolické máčanie konôp, ktoré tradične vykonávajú deti. Po tomto obrade sa sprievod vrátil späť do slovenského dvora, kde jarnými piesňami privítal jar a pochutnal si na tradičných šárskych maškrtách, predovšetkým závinoch.
Prostredníctvom každoročného vynášania Moreny a Kyselice sa Čívania a Šárania posilňujú vo svojej slovenskosti a tento zvyk je aj pre nich vhodnou príležitosťou na upevnenie slovenskej komunity a zviditeľnenia sa cez neho na domácej pôde ako aj v zahraničí.
Atila Rusnák
Foto: Rózsa Garajszká Bozsiková, Béla Gula