Národné divadlo v Budapešti bolo po druhý raz dejiskom najvýznamnejšej prehliadky národnostných divadiel v Maďarsku, divadelného festivalu „Jelen/lét“, ktorý sa tohto roku konal 25.– 29. marca.
Na podujatí organizovanom Zväzom národnostných divadiel a Srbským divadlom v Maďarsku, pričom hlavným organizátorom bol už po druhý raz Milan Rus, sa stretlo s divákmi a navzájom 14 súborov, medzi nimi aj slovenské profesionálne skupiny, Cervinus Teátrum zo Sarvaša a Slovenské divadlo Vertigo. Pred oficiálnym otvorením sa predstavilo budapeštianskemu publiku Zakarpatské župné maďarské dramatické divadlo s komediálnymi jednoaktovkami A. P. Čechova, ktoré režíroval Attila Vidnyánszky. Štyri bulharské herečky, mladé, talentované a krásne, najmä skutočné ženy, skúšajú performance, ktorého hlavnú líniu tvorí súčasný bulharský román, preložený do maďarčiny. V deň otvorenia festivalu si diváci mohli pozrieť výsledok. Ženská línia je o ženách, pre ponaučenie žien i mužov. Hudba, tanec, jav a text unesú do hĺbky odkazu. Herečky síce hrali po bulharsky, divákovi neovládajúcemu bulharčinu však pomáhali titulky a všetky vnemové orgány. V ten istý večer na scéne Hildy Gobbiovej hrali predstavenie členovia Chorvátskeho divadla z Pécsu, na motívy románu Miroslava Krležu Návrat Filipa Latinovicza.
V stredu, 27. marca sa predstavenia začali už popoludní rozprávkovou inscenáciou Zázrak v izbe (Szobacsoda) v podaní Súboru národnostného divadla a Avala Express, ktorý na scénu uviedlo Srbské divadlo v Maďarsku. Rozprávkový príbeh Tünde Trojanovej o bábikách z rôznych krajín sveta v réžii Zsófie Vesztlovej je pre diváka od päť rokov a je plný očarujúcich scénických riešení. Slovenská bábika vyrezaná z dreva dostala za úlohu byť negatívna, nadutá, s rečovou vadou, nielenže najrýchlejšie hovorila, dokonca bola až protivná. A možno 5-ročný malý divák by mal ťažkosti s pochopením pesničiek v gréčtine či arménčine, ba ani poľštinu bábiky-tanečnice na lane nemusí publikum – bez ohľadu na vek – porozumieť. Naopak, slovenskú pesničku „Tancuj, tancuj“ na záver inscenácie sa podarilo textovo pomaďarčiť. Aspoň sme jej všetci, bez ohľadu na jazykovú príslušnosť, porozumeli. Napriek tejto nedôslednosti sa predstavenie zväčša dospelým divákom páčilo.
Mimoriadne pozoruhodný večer sa zrodil vďaka básnikovi a literárnemu historikovi z Budakalászu Petrovi Miloševićovi, ktorý pred viac ako dvadsiatimi rokmi preložil do srbčiny emblematické piesne Tamása Cseha a Gézu Bereményiho. V rámcovom príbehu z roku 1996 prechádza legendárny Expres Avala z Belehradu cez Budapešť do Viedne a na Východnej stanici čaká súpravu chlapec s tablom v rukách. Chce privítať spolužiakov, s ktorými kedysi maturoval. Nikto však neprišiel, lebo v Juhoslávii vypukla vojna. Vedúcim súboru je Milan Rus a jeho cieľom je hrať kvalitné divadelné predstavenia v srbskom jazyku. Zobrať ich všade tam, kde chcú mať divadlo a herca hovoriaceho v srbčine, pre zachovanie jazyka a identity národnosti.
Sarvašský súbor divadla Cervinus Teátrum sa prezentoval hudobno-literárnym pásmom Hashtag LÁSKABOŽELÁSKA. Nemecká scéna v Maďarsku Deutsche Bühne Ungarn uviedla veselohru s hĺbkou myšlienok o klišé, ktorých sme zajatcami, s otázkou, či vôbec vieme prelomiť mantinely, ktoré sme si vybudovali svojimi ošúchanými a bezduchými slovnými zvratmi. V ten večer bola aj Moja Budapešť, interaktívny rozhovor so spisovateľkou Dobrilou Borojevičovou, autorkou knihy o jej budapeštianskom živote v roku 1999, keď Belehrad a Srbsko bombardovali sily NATO. Divadlo Karaván malo tri predstavenia, aj bábkohru pre úplne malé deti. Rómske divadlo Cinkapanna prezentovalo výlet do sveta kočovného divadla a cirkusu. O dojmy a názory sme požiadali riaditeľku Slovenského divadla Vertigo.
– Je to úžasné, že takýto festival existuje, – povedala pre Ľudové noviny hybná sila slovenského divadelníctva v Maďarsku Daniela Onodiová. – Mali sme Arcusfest, potom Arcus, potom bola prestávka, potom sme mali festival Jelen/lét, ale, že je to v Národnom divadle, v národnom stánku divadelného umenia, to je mimoriadne hodnotná vec. Čo mne, ako festivalovej účastníčke chýbalo, to bolo málo spoločne stráveného času. Nielen si pozrieť predstavenia kolegov na jednom mieste, ale po predstaveniach sa porozprávať. Ide mi o to, že – možno z pochopiteľných príčin – nebol galaprogram, kde by sa predstavili všetky národnostné divadlá, ani na konci nebolo oficiálne ukončenie, kde by sme boli poďakovali organizátorom, Zväzu národnostných divadiel, Milanovi Rusovi, Bránimirovi Gyorgyevovi, Srbskému divadlu. Som nesmierne rada aj tomu, že som videla pomerne veľa predstavení. Unieslo ma predstavenie bulharského Malko teatro s úžasným sólo hry na husliach. Videli sme veľmi silné, moderné predstavenie. Niečo podobné by mohli robiť aj naši mladí, keby som ich dala dokopy. Čím som bola úplne uchvátená, to bol Avala Expres Srbského divadla v Maďarsku. Zapôsobilo na mňa sprostredkovanie príbehu na diváka, aranžmánmi piesní, ktoré dostali až balkánsky nádych, hereckým prejavom Milana Rusa a Bránimíra Gyorgyeva. To bolo divadlo s veľkým D. Predstavenie LÁSKABOŽELÁSKA sarvašského divadla, hrala Eva Javorská a Ferenc Polák, by som odporúčala stredoškolákom, lebo montáž úryvkov básní a piesní je pre ľudí mladého veku. Príjemná komédia nemeckého divadla Ako ťa mám nazvať šla pred plnou sálou Javiska Hildy Gobbiovej. Jednotlivé súbory museli mobilizovať svojich fanúšikov, nemohli sa spoliehať na aktivitu nikoho iného. V sále Attilu Kaszása bolo sto miest. My sme s Dámskou šatňou mali úplne plno. Keďže som bola na našom predstavení v piatok, nemohla som si pozrieť grécke predstavenie Dromos – Cesta. Viem, že mali vypredané. Historická dráma Genocída v podaní Arménskeho národnostného divadla Artashat oslovila človeka hrôzou, ktorú zažili Arméni v dobe genocídy pred sto rokmi. Výpoveď bola veľmi silná. Veľmi silne ma zasiahlo predstavenie Divadla Karavan. Myslím, že I’m online by mali vidieť všetci stredoškoláci a vysokoškoláci. Témou je šikanovanie a obťažovanie cez kybernetické systémy. Stredoškoláčka Pálma sa dostane do novej školy a pre svoj napoly rómsky pôvod ju začnú šikanovať cez internet. Je to veľmi dobre urobené a využívajú moderné technológie, aj my sme videli, keď jej prichádzali sms-ky, s otcom sa rozprávala cez skype, je to veľmi dobré. Podľa mňa, to bolo jedno z najlepších vystúpení. Divadlo Karavan sa mimochodom predstavilo viacerými predstaveniami. Na záver festivalu vystupovali moji miláčikovia, rómske divadlo Romano Teatro z Miškovca. Nesmierne obdivujem súbor a Zsolta Horvátha, lebo robia predstavenia, ktoré kritizujú sociálne pomery, pozerajú sa na našu spoločnosť v historickom kontexte, na zaradenie rómskej spoločnosti vo väčšinovej spoločnosti a všetko sú muzikály s nádhernou hudbou, ktorú skladá Zsolt Horváth. Počas inscenovania používajú multimediálne prvky, napríklad projekciu veľkoplošných fotografií. Teraz sa venovali príbehom ľudí, ktorých počas II. svetovej vojny poznačili stereotypy doby. Hrdinovia sa napokon stretli v koncentračnom tábore. Veľmi fandím divadlu Romano teatro. Majú môj hlboký obdiv. Veľmi sa teším, že na našom predstavení bolo úplne plné hľadisko a diváci ho prijali veľmi pozitívne. Verím, že pokračovanie bude rovnako úspešné.
Riaditeľ Národného divadla Attila Vidnyánszky je známy svojím pozitívnym postojom k festivalu, preto možno predpokladať, že o rok sa s národnostnými divadlami stretneme opäť v eklektickej budove na dunajskom nábreží v Budapešti.
Erika Trenková
Foto: autorka