Na Turíčnu nedeľu maglódsky evanjelický kostol, ktorý vybudovali v rokoch 1775 až 1778 na základoch v časoch tureckého plienenia rozbúraného svätostánku, od nepamäti každoročne vyzdobujú zelenými ratolesťami.

Do práce sa pustia už v sobotu. Muži majú za úlohu vyťať zelené konáre topoľov a umiestniť ich bezpečne v kostole, okolo oltáru, pod malým a veľkým chórom a popri laviciach od vchodu až po priestor pred oltárom. Potom sa činu chopia ženy a dievčatá, aby ratolesti vyzdobili farebnými stuhami, ručníčkami, vyšívanými vreckovkami s iniciálkami, lemovanými čipkami alebo dierkovanou výšivkou. Okrem zelených konárov odejú do slávnostného šatu aj oltár. Terajšie okrasy sú staré a chránené ako oko v hlave. Na raňajšiu nedeľnú turíčnu bohoslužbu prichádzajú maglódski veriaci do vyzdobeného kostola, ktorý stojí v strede cirkevného cintorína. Tradícia zdobenia kostola zelenými ratolesťami na Turíce je typická predovšetkým pre evanjelikov, predpokladá sa, že si ju priniesli ešte z horného Uhorska pri znovuosídlení vyľudnených území. Ale neraz sa k sláveniu vzniku cirkvi zelenými konármi so šuchotajúcimi listami pripoja aj veriaci z okolia, patriaci k iným vierovyznaniam. Evanjelický cirkevný zbor v Maglóde, kde sa duchovný Mihály Németh stará aj o ovečky zo susedného Ečeru a Gyömrő, vedie aktívny duchovný život.

V kostole 9. júna kázali farári dvojjazyčne, po maďarsky a po slovensky. Najprv M. Németh, potom Hilda Gulácsiová Fabuľová hovorila o tom, že pokračovať v začatom je vždy ťažšie, než začať niečo nové. Zrod cirkvi sa opätovne udial v Jeruzaleme, keď Boh zoslal Ducha svätého päťdesiat dní po Veľkej noci a desať dní po Nanebovstúpení Pána. Slávnostnú bohoslužbu ozvláštnili spevy členov domáceho zboru, ako aj Jasienky z Níže na veľkom a Kultúrny spolok pre Mlynky na malom chóre.

Krojovaný sprievod sa z kostola presunul do kultúrneho strediska Maglódu nazývaného Magház, Dom semiačka, kde už v sále s javiskom prestreli k obedu. Účastníkov počastovali vynikajúcim perkeltom s cestovinou, sladkosťami a pagáčikmi so syrom, aj iným slaným pečivom. Následne všetkých prítomných privítala hlavná organizátorka podujatia, predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Maglóde Katarína Hajdúváriová, ktorá hneď aj požiadala mladučkého a talentovaného speváka Barnabáša Hajnala-Tótha, aby zaspieval na privítanie hymnu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia... Citlivo chlapčekovi pomáhal predseda Kultúrneho spolku za Mlynky Levente Galda, ktorého formácia svojím vystúpením na malom chóre v kostole za sprievodu harmoniky Petra Bereca vyznela slávnostne a dojemne zároveň. Po malom reprezentantovi Maglódu na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Spievanky a veršovačky v Dabaši-Šáre privítal hostí 21. Slovenského dňa vicestarosta mestečka – kde sa zoznámili rodičia Sándora Petőfiho Štefan Petrovič a Mária Hrúzová – László Kérges, ktorý vykonávaaj úlohu dozorcu evanjelického cirkevného zboru. Bez jeho aktívneho prístupu by sa Slovenský deň v Maglóde nebol mohol uskutočniť. Následne obsadili javisko folklórne súbory z Maglódu i susedných obcí.

Ťažký, ale radostný deň Maglódčanov

Domáci mali vskutku ťažký deň. Nielenže sa promenádovali v tropickej horúčave, keď ani kožní lekári neodporúčajú pobyt na slnku, spievali v kostole, vrátili sa naspäť do centra mesta, postarali sa o servírovanie obeda, a ešte aj na javisko nastúpili plní energie a odhodlania. Za profesionálnejší a pripravenejší súbor považovaní mladí reprezentanti folklórneho diania v Maglóde, členovia súboru Kacamajka totiž po celý predĺžený slávnostný víkend zastupovali Maglód v Senondreji, v skanzene, kde sa predstavovali obce a mestá, ktoré sa svojimi tradíciami stali súčasťou Maďarského zoznamu Svetového duchovného a nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Do zoznamu sa dostali Turíčne zvyky vítania jari a krášlenia kostola zelenou ratolesťou v Maglóde.

Z Ečeru prišla na 21. Slovenský deň seniorská zložka Spolku Zelený veniec. Čo ukázali, to s nimi nacvičila Mária Sosoviczová. Štyri tanečné páry z Kerestúru pridali svoje nadšenie z folklórneho prejavu svojimi tancami z Rákoškerestúru. Ľudový súbor Panónia z Malej Tarče pod vedením svojho umeleckého vedúceho a učiteľa tanca Zsolta Szilágyiho predstavil zo svojho repertoáru hneď dve choreografie. Popri už známej tanečnej kompozícii zostavenej z malotarčianskych tancov, sme si mohli vychutnať pekne vypracovaný program tancov Slovákov z Níršégu, aj v krojoch, ktoré patria k tomuto typu tanca.

Vari hádam najväčšie uznanie zo strany divákov si zaslúžili – okrem domácich – spevácke skupiny Rozmarín z Dabašu-Šáre a Jasienky z Níže. Hoci speváci veru ani v jednej skupine nie sú práve najmladší, okrem svetlých výnimiek kráčajú po svete dobrých vyše 70 rokov, dokázali v skutočne úmornom teple veselo spievať a tancovať v krojovanom sprievode, vystupovať v kostole a potom ešte nastúpiť na javisko a predstaviť, čo si starostlivo pripravili. Ba potom ešte vtipkujúc sa pustili po kultúrnom programe do tanca na bále. S Nížanmi prišla do Maglódu aj v detských umeleckých kruhoch známa speváčka ľudových piesní Stela Styevová. Odprevadil ich dokonca aj starosta Níže Gábor Styevó, ale asi skôr v úlohe otecka. Stela sa po vystúpení priznala, že trému nemala, pre silné svetlá však vôbec nevidela publikum, takže sa ani nemala prečo vzrušovať.

Bál za svetla

Speváčky zboru z Dabašu-Šáre sa medzi sebou zhovárali írečitou slovenčinou bez akýchkoľvek zábran. – My sme sa takto vychovali, aj doma sa po slovensky zhovárame, aj medzi sebou. Deti nám všetko rozumejú, ale, škoda, po maďarsky odpovedajú – poťažkala si jedna z Eržík, tá čo jej doma, po slovensky, Böža hovoria. – Tí najmenší sa najviac naučia. Moja vnučka, čo chodí do škôlky, sa ma aj vypytuje, toto či hento je čo, zapraje mi dobrú chuť. Šikovná je, ale musím merkuvať, čo jej môžem a ako povedať, lebo sa učia nie tak, ako my vypráváme. Tí väčší sa aj v škole učili a nerozprávajú.

Chýbala mi medzi nimi teta Jula, Juliana Zeleneková. Necíti sa ešte dobre, povedali mi ženičky. Tri Eržiky, dve Helenky a ďalšie spievajúce ženičky boli už v Maglóde, naposledy na Martina, ale vo vyzdobenom kostole nebola z nich ešte ani jedna. Všetko bolo veľmi pekné, povedali, ale kostol bol najkrajší. Teplo im nepadlo zaťažko, veď doteraz naň čakali. Páčili sa im vystúpenia ostatných súborov a chutil im aj obed. Doma majú tiež veľa slovenských akcií, ale určite máme prísť na ulicu závinov, po šáransky rétešov. Chystajú sa, bude to veľmi dobré, sľubovali. – 10. augusta len dojdite. Potom sa už rozlúčili, že im ide autobus. A predsa neodišli hneď, lebo ich pozvali do tanca. Členovia Panónie z Malej Tarče nie a nie obsedieť. O stupňovanie dobrej nálady sa starajú neustále, kde len chodia. Tí tancujú do úmoru a vôbec im nevadí, čo za muziku hrajú. Zvŕtajú sa na všetko, na folklór, na pop, na večne zelené šlágre, nech len hudba hrá. Preto ani Šáranky neodišli z Maglódu. Hádam len nevynechajú tancovačku! Na bál nemusí byť tma, len bálová nálada. Tá veru bola.

Erika Trenková

Foto: autorka