Helverova noc je titul najnovšieho predstavenia profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo, ktorého premiéra sa konala 13. a 14. júna na scéne Srbského divadla v Budapešti.

Komorná inscenácia Ingmara Villqista hovorí prostredníctvom netradičných postáv Karly a Helvera o pocitoch stiesnenosti a smútku, o beznádejnosti v ovzduší, ktorá môže pohltiť všetkých prítomných, divákov i prihliadajúcich. Komorná dráma v réžii Margity Garajszkej je silným príbehom o naplnení materinskej lásky, túžbe po priateľstve a láske, o najsilnejšom pute matky a dieťaťa.

O autorovi

Ingmar Villqist je napriek seversky znejúcemu menu poľský dramatik, vlastným menom Jaroslaw Swierszcz, ktorý sa narodil v r. 1960 a vyštudoval dejiny umenia. Jeho úspešný pochod divadelnými scénami sveta sa začal koncom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Pseudonym dramatika navodzuje zdanie, že ide o škandinávskeho tvorcu, jeho bohaté a brilantné texty vyvolávajú dojem odkazu, že chce pokračovať v stopách tvorby H. Ibsena či A. Strindberga. Jeho diela vari aj nadväzujú na umelecký prúd, ktorý významne ovplyvnil plejádu osobností európskeho divadla a filmu, popri iných aj Ingmara Bergmana, Pera Olova Enquista alebo Larsa von Triera. Stredobodom autorovej pozornosti je utajený a magnetický vnútorný svet postáv, z neho vyplýva vzájomné napätie a expresívny jazyk jeho inscenácií (nedopovedané slová a vety). Vzťah autora k postavám (a divákom) je citlivý a blízky, predsa akoby sa snažil včas konštatovať, dokonca nútil diváka odhaliť nepríjemné pokračovanie. Na záver neponúka šťastné riešenie, hoci by sme si mohli lámať hlavu, ktoré, aké rozuzlenie príbehu by bolo najšťastnejšie v danom historicko-spoločenskom kontexte. Vďaka tomu je dráma ponúknutá v duchu módnych trendov, originálne a pritom univerzálne. Villqist tu rozohráva a obmieňa svoje obľúbené motívy: problém vnímania odlišnosti, pozíciu menšiny, krajné emócie v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, tam kdesi vonku pulzujúce veľkomesto, požierajúcu ľudskú individualitu, samotu v dave, ľudskú závislosť od iných. Spoločné spomienky a princíp detskej hry ako spôsob spolunažívania a komunikácie medzi osamelými protagonistami sú obranným mechanizmom pred krutou realitou prichádzajúcou zvonku. Kde a kedy však končí hra a začína realita?

O protagonistoch

Hlavní hrdinovia sú dvaja, strhaná žena Karla, Margita Garajszká, a Helver, András Nagy. Obaja postihnutí, jeden o druhého sa opierajúci. Helver mentálne retardovaný, s naivnou predstavou o svete a ľuďoch, ktorý si myslí, že keď sa stane vojakom, zaradí sa medzi „normálnych“ ľudí. Karla postihnutá stratou dieťaťa, manželskej lásky, spoločenského postavenia, finančnej istoty. Obaja v biede a strachu, a predsa v bohatstve vzájomnej sily srdečného spolunažívania. Sú atypickými hrdinami, bez akejkoľvek hrdinskosti, v spoločnom priestore plnom spomienok, v rozvášnenej atmosfére spoločenských udalostí, s tušením rozmáhajúceho sa extrémizmu, prevracania kabátov. Mohla by to byť vykreslená metafora európskej histórie so silnejúcou, čoraz výraznejšou xenofóbiou a intoleranciou. Akoby varovný výkričník aktuálnej súčasnosti. Hrdinovia Helverovej noci sú postavení zoči-voči prízrakom, ktoré poznáme, podaktorí osobne, iní z rozprávania. V zdanlivo krátkom príbehu sa odzrkadľuje hĺbka a zložitosť ľudského osudu, chlad i teplo ľudských vzťahov. Napriek premiérovému predstaveniu bola textová pripravenosť oboch hercov dokonalá, sprostredkovanie emocionálneho odkazu hlboké. O úpravu monológov a dialógov sa postarala dramaturgička a riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Jej zásluhou dostalo publikum dynamickú drámu vinúcu sa z minúty na minútu, s gradáciou dramatickej línie. Strhujúca nonverbálna komunikácia protagonistov a publika dospela v istej chvíli k zvýšeniu faktickej teploty komorného divadla. Záverečný aplauz prechádzal od počiatočnej rozpačitosti do hlbokej vďaky.

O režisérke

Margita Garajszká je mladá, talentovaná, všestranná. Píše, režíruje, participuje na rôznych umeleckých projektoch. Nedávno sme ju videli na festivale národnostných divadiel v inscenácii divadla Vertigo Dámska šatňa. V dráme Helverova noc dostala diametrálne odlišné úlohy. Režisérsku i hereckú.

– Aké je hrať vo vlastnej réžii? – zmohla som sa na banálne klišé.

– Veľmi ťažké, – odvetila s úsmevom „Karla“ po premiére.

– Kto vyhráva?

– Na začiatku určite režisér, najprv som to musela postaviť celé režijne. Potom prišla chvíľa, keď som to musela režisérsky uzavrieť, aby som svoju postavu dokázala vybudovať do takej miery a do takej hĺbky, ako je to potrebné. Je to veľmi ťažké v tom, že keďže som vo vnútri toho diania ako postava, a na druhej strane to musím sledovať aj zvonku, akoby nezúčastnený pozorovať, vyžaduje to veľa sústredenej práce. Po skúškach som si vždy premyslela svoje party, snažila som si ich predstavovať.

– Aj ste skúšky natáčali?

– Nie, to som nechcela. Na generálke, deň pred premiérou, fotografka Ágnes Süleová robila fotografie, ktoré som videla až dnes, v deň prvej premiéry. Zábery mi ukázali zvonku celé dianie, javisko, bolo to veľmi podobné tomu, ako som si to sama predstavovala. Som veľmi rada, že to vyšlo, že sa zhmotnilo, čo som si v hlave predstavovala. Dramaturgička Danka Onodiová bola okom počas tvorivej práce. Dodám, že scénu postavila Andrea Árvová.

– Aký partner bol András Nagy?

– Skvelý. Bol veľmi trpezlivý. Dobre sa nám spolupracovalo. Myslím, že rovnako, veľmi podobne rozmýšľame o divadle. Nemusela som siahodlho vysvetľovať, ako si to predstavujem. Veľmi rýchlo sa naladil na moju vlnu, na tú divadelnú artspoetiku, ktorú som si predstavovala pre túto inscenáciu. Keď sme prvýkrát hrali pred divákmi, bolo pre nás pozoruhodné, ako zareagujú, na čo reagujú.

– Ako nastala situácia, že režisérka aj hrá hlavnú rolu?

– Najprv som rozmýšľala režisérsky a potom som prišla na to, že by som si úlohu Karly aj rada zahrala. Chcela by som sa profilovať skôr ako režisérka. Ale mám taký pocit, ba sa mi to aj potvrdilo pri mnohých skúškach, keď som skúšala ako režisérka nejakú inscenáciu, že hercom veľmi pomôže, keď režisér má vlastné herecké skúsenosti. Mám aj ja nejaké finty, nejaké triky, čo používam, čo funguje, čo nie, alebo vnútorne ako sa nastaviť... naladiť. Naozaj sa mi to potvrdilo už viac ráz, že som vedela pomôcť hercom, s ktorými som spolupracovala. Aj preto je to pre mňa vzácna skúsenosť, že som si to teraz opäť mohla vyskúšať a stretnúť sa so všetkými úskaliami, ktoré prináša táto práca.

Erika Trenková

Foto: Ágnes Süleová a autorka