V III. obvode hlavného mesta, v Starom Budíne, sa nachádza Kultúrny, turistický a informačný bod Esernyős, čo v slovenčine znamená Dáždnikový, podľa všeobecne známeho názvu populárneho súsošia štyroch dám s dáždnikmi, ktorého autorom je Imre Varga.

(Dámy – profesionálne radodajky čakajúce v daždi na klientov, o akých vo svojich novelách neraz písal Krúdy tráviaci veľa času v blízkej krčme. Oficiálny názov súsošia je však Čakajúce.) Nuž a práve v tomto stredisku sa konajú všelijaké programy. Počas letných stredajších večerov napríklad divadelné predstavenia. V jeden taký augustový večer bola na programe maďarská premiéra najznámejšej absurdnej komédie slovenskej dramatičky, novinárky Táne Kusej. V maďarčine dostala inscenácia s pôvodným názvom A čo ja, miláčik titul Veľkoplošná bombardérka. Predstavenie si prišla pozrieť aj autorka, ktorá si našla chvíľu na rozhovor s nami.

Nebeský úrad vraj posiela na zem anjelov

– Nebeský úrad vraj posiela na zem anjelov, nech naprávajú vzťahy medzi partnermi. Veríte na anjelov?

– Som veriaca, nie som však aktívna katolíčka. Moja rodina sa v tejto otázke rozchádzala. V detstve som poctivo chodila do kostola. Mamička bola veriaca katolíčka, otec bol najprv veriaci evanjelik, potom ateista, komunista. Po smrti otca som stratila vieru, ale keď zomrela mamička, opäť som ju našla. Nad anjelmi som sa až tak hlboko nezamýšľala. Miešajú sa vo mne emócie s raciom. V slovenskom rozhlase pripravujem vzdelávacie programy. V rámci veľkého projektu Parnas som sa venovala čítaniu všetkých troch častí Danteho Božskej komédie Peklo, Očistec, Raj a zaoberala som sa svetom nadzemským, božským. V raji sú anjelské chóry, ktoré sedia v kruhu spolu so svätými. Chcela som sa lepšie orientovať v angelológii, preto som požiadala o pomoc jedného z najfundovanejších odborníkov – religionistov a predstavte si, on mi povedal, že sa v tom až tak nevyzná, lebo to je veľmi ťažké. Je to natoľko sofistikované, natoľko iracionálne, kontrast ako oxymoron. Neviem, či priamo Boh ma stráži, ma chráni, alebo určuje smer mojej cesty, cítim jeho ruku. Zatiaľ som si nemyslela, že by to bol Anjel strážny. Lebo by to mal byť niekto kdesi zhora, kto riadi môj život takým spôsobom, že ak niekedy idem bezhlavo nejakým zlým smerom, tak ma prefackuje, nechoď tadiaľ. Dá mi jednu príučku, potom druhú, tretiu, až ma nejakou prekážkou ako hrádzou zastaví. To vo mne upevňuje pocit, že je nad nami niečo silnejšie, ktoré keď si vyberie nejakého človiečika, môže mu pomôcť. Nechám sa poučiť aj z tragických vecí.

– K téme anjelskej pomoci sme sa dostali vďaka pozvánke na predstavenie, kde sa hovorí o zásahu nebeského úradu, ktorý pošle na zem anjelov na pomoc manželskému páru, dvom intelektuálom. Ktože je to za anjela s úlohou patrične poprevracať život manželov?

– Je to sociálna pracovníčka Slovenského zväzu pre ochranu zanedbaných mužov. Skarlet je očarujúca mladá dievčina, ktorú poverili – dokonca má o tom aj papier, ktorým sa vie preukázať domácej panej – postarať sa o to, aby sa manželka bila o svojho muža a začala si plniť svoje manželské povinnosti. Nemyslím len na sexuálnu časť manželského života, ale najmä na domáce práce. On to, chudák, nedokáže – ani si navariť, ani nakúpiť, ani sa obliecť, a mladá atraktívna sociálna pracovníčka zaneprázdnenej manželke ukáže, ako sa to robí. Potom si dokonca dá podpísať doklad o odovzdaní muža, o ktorého je opäť postarané. Hra v slovenčine mala svoju premiéru v Budapešti v roku 2008. Režíroval ju András Dér, hrali Denisa Dérová, Ági Gubíková, Juraj Benčík a Zsolt Dér.

Na scéne a v zákulisí

– Aj osobne poznáte chlapov, ktorí potrebujú takúto sociálnu pracovníčku?

– Ježišmaria, nie jedného a potrebujú nie jednu takú opatrovateľku! Keď má nejaká ambiciózna manželka pred sebou nejaký životný cieľ a podľahne pracovnej vášni, to je potom úplná katastrofa! Keď túto hru nakrúcali v roku 1986 v televízii, to by ste neverili, ako sa na mňa obracali muži aj ženy, ako na nejakú dôkladne pripravenú psychologičku, ktorá sa vyzná v tom, ako podobné vzťahy riešiť. Jeden český pán doktor mi napísal, že on sa už nemôže dívať na svoju ženu, ako sa stále premáva v tom starom pyžame, v tých rozgajdaných nohaviciach. Konečne ho nejaká žena pochopila, to som bola akože ja. Bola som pri tom, keď točili inscenáciu v televízii. Mala som v štúdiu svoj stolík a sledovala som natáčanie. Bolo to pre mňa úžasné, krásne dobrodružstvo. Všetci za mnou chodili, sťažoval sa mi celý televízny štáb, kameramani, režisér, aj, čo ja viem, rekvizitári, chceli, aby som im radila.

Realita a pokračovanie

– A čo potom?

– Potom som sa rozviedla. Lebo mne to vtedy haprovalo v manželstve. Bola to moja vzbura proti tomu, prečo len žena má povinnosti! Napokon pointa na záver je v tom, že príde mužský „službukonajúci“ a povie: „Prišiel som bojovať o vašu ženu“. Pre mňa je veľmi potešujúce, že režisér a herci, ktorí to hrajú teraz na Slovensku, ma oslovili, aby som napísala ďalšiu časť. Ja teraz píšem pokračovanie, druhú komédiu, ktorá po tridsiatich troch rokoch začína tam, kde sme skončili: ako tam prišiel muž, povedzme anjel, reprezentant Slovenského zväzu pre ochranu zanedbaných žien.

Vzbury ako podnet k tvorivosti

– Napísali ste však aj ďalšie hry. Proti čomu ste sa ešte búrili?

– Najprv bola rozhlasová hra Kto je tu zanedbaný, miláčik? Potom vznikla televízna inscenácia A čo ja, miláčik? Paradoxné je, že na rozdiel od rozhlasovej hry televízna verzia zakrátko získala ocenenie vo svete, Grand Prix na Svetovom festivale filmových a televíznych komédií, okrem toho asi päť prémií za najlepší herecký výkon, za najlepšie hudobné spracovanie a tak, a rok nato špeciálne ocenenie čínskej poroty v Šanghaji. Na festivaloch nominovali perfektne urobené filmy. Toto bola len taká skromnučká inscenácia a napriek tomu bodovala. Potom režisér Franek Chmiel režíroval komédiu v Českom Těšíne a odvtedy si divadelná verzia žije svoj samostatný divadelný život. Ale pýtali ste sa, proti čomu som sa ešte búrila. Druhá komédia bola taká absurdnejšia, volá sa Bozkaj ma, miláčik. Žena programátora, ktorý učí počítač ľudskú reč a sám pritom zabúda reč používať, aj malý syn, matematický génius, na ňu kašlú, je osamelá. Tak si dá do novín inzerát, že hľadá bozkávača na inzerát. „Stačí mi, keď príde dvakrát do týždňa, povie mi, si úžasná, máš dobrý účes, tebe to pristane, zase si schudla a pobozká ma. Stačí 15 minút.“ Príde zverolekár, ktorý tam s nimi normálne žije. Predstaví ho mužovi: „Maxim, to je môj bozkávač.“ Muž, ako obyčajne, si nič nevšíma, ani zverolekára – bozkávača. Také bláznivosti! Nakoniec jej utečie aj zverolekár. Ten má tiež vášeň k práci. Kvôli prechladnutému Dunčovi ide preč. Syn, na ktorého sa mama vrhla celou svojou láskou, priam ho drhla v kúpeľni, ten tiež chce mať svoje súkromie, preto podá inzerát, že hľadá bozkávača pre mamu. Búrila som sa, lebo mi chýbala láska. Ďalšia moja vzbura sa prejavila v hre Bingo-bejby ako moja túžba po dieťati. Nikdy sme dieťa nemali, nemohla som otehotnieť. Tak som sa z toho doslova vyrečnila. Môj bývalý muž odmietal adopciu. Mňa dráždilo, že ľudia rozmýšľajú o adoptovanom dieťati ako o produkte. V komédii je on programátor. Ženská polovička pracovne vyťaženého manželského páru, riaditeľka firmy Zdravý život raz-dva-tri, práve tak ako jej muž nemá na nič čas, ani otehotnieť. Ani na dieťa. Vyberú si naj-, naj-, najkrajšiu, najlepšiu, najšikovnejšiu, najinteligentnejšiu distribútorku, hviezdu, aj som ju pomenovala Astrid, ktorá pod dohľadom manželov vynosí implantované oplodnené vajíčko, zigotu. Keďže je však skutočne talentovaná aj v oblasti podnikania, zorganizuje show, kde si v živom televíznom vysielaní záujemcovia v publiku losujú „svoje nosnice“. V Slovenskom národnom divadle hrali moju drámu S mamou o vzťahu matky chorej na alzheimera a jej dcéry. (Inscenáciu sme videli aj v Maďarsku, pozn. autorky.) Teraz je na programe veľkého divadla so 600 divákmi v hľadisku v Divadle Andreja Bagara v Nitre moja smutno-bláznivá hra Syna či dcéru o ženských kúpeľoch Lúčky.

Sviatočná prozaička

– Okrem toho, že ste novinárka a dramaturgička, píšete aj prózu.

– Prozaička som len taká sviatočná. Pamätáte sa, za socíka boli sviatoční šoféri, ktorí vytiahli auto raz do týždňa, obyčajne v nedeľu. Nuž, ja som taký sviatočný prozaik. Píšem vo voľnom čase a keď sa to vo mne nakopí, tak to potom musí von.

– Kedy vôbec píšete? Pracujete i naďalej v rozhlase. Čo sa musí stať, aby ste sa pustili do písania inej tvorby, než rozhlasovej literárno-dramatickej?

– Je to čoraz ťažšie. Digitalizovaný spôsob práce akoby nám bral aj čas. Zavaľuje nás ďalšími úlohami, najmä administratívne povinnosti sa mi zdajú byť príliš zaťažujúce. Musím byť plná námetu. Pokiaľ ten pretlak nie je taký silný, že zo mňa vytryskne, tak to nemá ani význam. Ja neverím v racionálne písanie. Z toho textu je cítiť, že je vykonštruovaný, napísaný od stola. Sú takí autori. Podľa mňa to musí vytrysknúť a potom sa to aj zauzluje. Je to poctivá drina, ktorá vás napĺňa veľkou radosťou. Ale aj veľkým žiaľom, keď to nejde. Aj zúrivosťou, množstvom sĺz. Ste plná pochybností. Ste ako na hojdačke. Keď sa to vydarí, ste v oblakoch. Keď si to ráno prečítate, vidíte, že je to celé zlé, padnete dole. Môžete sa opýtať môjho muža, on je veľký hrdina, musí to celé znášať.

– Viete na začiatku písania, ako sa príbeh skončí?

– Niekedy si vymyslím celý príbeh a potom tí moji hrdinovia ožijú a robia si svoje. To je fantastické, nevyspytateľné.

Život s anjelom

– Rozviedli ste sa a do Budapešti ste prišli so svojím manželom.

– Môj predchádzajúci muž, ktorý bol mimochodom tiež očarujúci, mal takú teóriu, že správny chlap loví zver a rúbe drevo. Bývame v centre mesta, preto nemal možnosť sa prejaviť. Keby som bola žila celý život s človekom, s ktorým žijem dnes, tak by som nebola napísala Miláčika. Je to muž, s ktorým si ani nemusím deliť prácu, je to prirodzené. Obaja pracujeme v rozhlase, dokonca sme kolegovia, pracujeme v tej istej kancelárii. Peter robí vzdelávacie programy diskusného typu z histórie, ja z literatúry. Dopĺňame sa. Keď má pre vás niekto pochopenie, je všetko iné. Keď má jeden z nás viac práce, ten druhý zaberie viac doma. Priletel mi môj anjel.

– Sedel vo vašej kancelárii, nezavádzajte, prosím.

– Ale aj on má čerta v sebe. Nie je to až také jednoduché...

– Potom by to bola nuda a nemali by ste o čom písať.

– Pri Petrovi vidím, že to ide.

– Čo robíte vo voľnom čase? Keď nie ste v rádiu, nerobíte fíčre, nepíšete, neučíte...

– Teraz už neučím, to som už fakt nezvládala. Zbožňujeme chodiť po pamiatkach, po prírode. Relaxujeme na chalupe. Toho času veľa nemáme, to je pravda. A keď ho máme, nedokážeme tráviť dovolenku len tak nečinne. Keď ideme, povedzme, do Grécka, tak si pár dní poplávame a potom chodíme po pamiatkach. A medzi ľudí. Mňa vždy fascinovali takzvaní obyčajní ľudia, so zdravým sedliackym rozumom, prirodzenou inteligenciou, s vášňou k práci, to je jedno akej. Nenapĺňajú svoj život ničnerobením, ako nejakí jajkači-ochkači. Poznám aj takých, ktorí neurobili nič pre spoločnosť, len sa výdatne ľutujú. To bolo moje veľké hoby, chodiť do terénu a nahrávať obdivuhodných ľudí. S nimi potom zostanete spätá akoby pupočnou šnúrou, naveky.

Za rozhovor ďakuje Erika Trenková

Foto: autorka