Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti na Deň národností 18. decembra umiestnila pamätnú tabuľu slovenskému aktivistovi, národnostnému politikovi Jurajovi Bielikovi na mieste jeho posledného bydliska v Budapešti.
Na podujatí, na ktorom účinkoval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, predsedníčka samosprávy Zuzana Hollósyová pozdravila predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbetu Hollerovú Račkovú, tajomníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Moniku Szabovú, zástupcu veľvyslanca Zastupiteľského úradu SR v Budapešti Róberta Maxiána, vicestarostu Samosprávy XIII. obvodu Budapešti Gergelya Csigu, ako aj rodinu Juraja Bielika: manželku Annu, vnučku Nikolett Czintulovú Kuruczovú a vnuka Miklósa Kurucza. Odovzdanie pamätnej tabule bývalého generálneho tajomníka ZSM poctili svojou prítomnosťou aj bývalá predsedníčka ZSM Anna Divičanováa predsedovia slovenských obvodných samospráv, ale aj obyvatelia domu na ulici Tahi. O významnej osobnosti Slovákov v Maďarsku v 20. storočí sa zaujímali aj gymnazisti Slovenského gymnázia v Budapešti, ktorí prišli na akciu spolu s riaditeľkou a poslankyňou Slovenskej samosprávy Budapešti Júliou Szabovou Marlokovou a zástupkyňou riaditeľky Ruženou Frayovou, ako aj poslankyňou SSB Monikou Szelényiovou.
„Jeho život bol vzorom pre nás všetkých. Odjakživa sa zaoberal slovenskou kultúrou a pomáhal Slovači. Bol vzorom pre nás všetkých, ktorí mohli s ním pracovať. Počas našej 13-ročnej spolupráce som sa naučila od neho veľa. Jeho skromnosť, úcta k národnosti, úcta k jazyku a kultúre, sa mi vryli do pamäti. Je to vzor, ktorý by sme mali mať vždy pred očami. Podobne je to aj s pokorou a úctou k dvom národom,“ povedala Zuzana Hollósyová.
Jeho životnú dráhu priblížili po slovensky a po maďarsky štipendisti Juraja Bielika Brigitta Mészárosová a Ondriš Noszlopy podľa článkov Zoltána Bárkányiho.
Rodiskom Juraja Bielika je Békešská Čaba, presnejšie jej najslovenskejšia štvrť nazývaná Jamina. Tu uzrel svetlo sveta 2. septembra 1926 v chudobnej robotníckej rodine. Toho času väčšina v tejto mestskej štvrti žijúcich obyvateľov hovorila iba po slovensky. Dokonca tu, v Jamine, bola jedna z mála slovenských škôl v celej krajine. Bolo teda samozrejmé, že ho rodičia zapísali do tunajšej slovenskej evanjelickej školy, kde mu uvedomelí slovenskí učitelia vštepovali lásku k materinskému jazyku. Ako dvadsaťročný sa stal r. 1946 pracovníkom Sekretariátu Antifašistického frontu Slovanov (AFS) v rodnom meste a neskôr, keď sa zakladali pobočky organizácie po celej krajine, odišiel pracovať do jej budapeštianskeho ústredia. Juraj Bielik stál pri kolíske Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, o čom svedčí aj jeho členský preukaz s poradovým číslom 9. Od jeho založenia, od 19. decembra 1948, zastával v ňom rôzne funkcie od radového pracovníka až po najvyššiu funkciu generálneho tajomníka. Od roku 1957 zastával funkciu povereného generálneho tajomníka, definitívne ho vymenovali až v r. 1960. Podľa neho najťažšie obdobie organizácia prežívala v čase revolučných udalostí v r. 1956. Aparát Zväzu ostal bez vedenia, poverený tajomník opustil krajinu, vydávanie týždenníka Naša sloboda bolo zastavené a redakčný kolektív rozpustený. Za takýchto okolností bol Juraj Bielik poverený v júli 1957 vedením aparátu. Jeho najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť podmienky pre vhodnú činnosť Zväzu a pre znovuvydávanie jeho týždenníka, čo sa mu podarilo po ťažkých bojoch s vtedajšími vrchnosťami. Periodikum s novým názvom Ľudové noviny začalo vychádzať až po niekoľkomesačnom oneskorení začiatkom októbra roku 1957. Juraj Bielik sa aj osobne vo veľkom pričinil o to, že Zväz mal obrovské zásluhy na zorganizovaní slovenského národnostného školstva, na vytvorení širokej siete kultúrnych aktivistov a referentov, na sprostredkovaní slovenskej ľudovej kultúry v rámci kultúrnych zájazdov po celej krajine, na zorganizovaní slovenskej publikačnej činnosti, na zakladaní slovenských klubov, literárnych scén, na otváraní stálych výstav národopisných zbierok, na organizovaní celoštátnych i miestnych festivalov a na iných, z národnostného života tak prepotrebných veciach. Na historickom IV. zjazde Zväzu r. 1969 ho zvolili, ale nevyplnil celý mandát. Pre neho nasledovali roky diplomatickej služby v Československu. Najprv sa dostal do Bratislavy, kam ho vymenovali za generálneho konzula a o štyri roky neskôr sa stal riaditeľom Maďarského kultúrneho a informačného strediska v Prahe. Po rokoch služby svojej národnosti v zahraničí, v materskej krajine, všetkými svojimi silami slúžil šľachetnej úlohe: nezlomne sa usiloval o zbližovanie a upevňovanie priateľstva dvoch krajín a ich národov, o prehlbovanie maďarsko-československých stykov v oblasti politiky a kultúry. Juraj Bielik po odchode do dôchodku v roku 1987 sa vrátil opäť medzi svojich rodákov. Ako aktivista Čitateľskej služby Podniku vydavateľstva časopisov v Budapešti sa podieľal na propagovaní a rozširovaní nášho slovenského týždenníka Ľudových novín. Svoje bohaté životné skúsenosti potom od roku 1995 až do svojej smrti uplatňoval aj ako poslanec a podpredseda slovenskej samosprávy svojho bydliska, XIII. obvodu Budapešti. O bohatom, prácou naplnenom živote Juraja Bielika svedčí aj viacero štátnych vyznamenaní a vyznamenaní spoločenských orgánov, medzi nimi i najvyššie uznanie našej Slovače, vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Za našu národnosť. Tomuto vyznamenaniu sa zvlášť veľmi tešil, videl v ňom uznanie svojej dlhoročnej svedomitej práce medzi svojimi rodákmi. Juraj Bielik zomrel 13. mája 2008. Odpočíva na budapeštianskom cintoríne na Mederskej ceste, kde Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti v mesiaci november vždy usporiada pietne podujatie. Na jeho počesť pred niekoľkými rokmi založila samospráva aj štipendium, o ktoré sa môžu uchádzať študenti resp. poslucháči denného štúdia, ktorí ovládajú slovenský jazyk, preukážu aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti, sú ochotní zapojiť sa do činnosti slovenskej samosprávy.
Po odovzdaní srdečného pozdravu mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky Pavla Hamžíka Róbert Maxián pripomenul, že osobnosť Juraja Bielika je veľmi dôležitá a je spojená hlavne s diplomaciou. „Zároveň ho vnímame ako človeka, ktorý spravil obrovský kus práce v rámci šírenia slovenského školstva v Maďarsku, ale aj v rámci rozvoja šírenia dobrého mena medzi Maďarmi a Slovákmi. Na Juraja Bielika budeme vždy spomínať, ako na významného človeka, ktorý vstúpil do našich dejín, našej histórie a chcem aj osobne pozdraviť pani Bielikovú a jej rodinu pri tejto príležitosti“, povedal a poďakoval sa organizátorom za to, že sa mohol zúčastniť na významnom podujatí.
„Významnou osobnosťou v histórii Zväzu Slovákov v Maďarsku bol 2. septembra 1926 v Jaminskej časti Békešskej Čaby narodený Juraj Bielik. Osobnosť, ktorá od narodenia vyrastala v slovenskom duchu, hovorila po slovensky, študovala v slovenskej evanjelickej škole, kde bolo prvoradým cieľom učiteľa vštepovať do detí lásku k materinskému jazyku. Identita Juraja Bielika v slovenskom duchu je významná aj tým, že jeho práca vykonaná v prospech Slovákov v Maďarsku bola na tej najvyššej úrovni. Osobnosť Juraja Bielika musí byť vzorom pre nás všetkých, ktorí pracujeme v prospech našich členov, Slovákov. Zväz Slovákov v Maďarsku pokračuje po niekoľkých desaťročiach v uskutočňovaní cieľov, ktoré vytýčil. Zachovávať náš jazyk, kultúru a zvyky je prvoradou úlohou našej celoštátnej organizácie v našich pobočkách,“ povedala pred pamätnou tabuľou tajomníčka ZSM Monika Szabová.
„Keď predsedníčka Zuzana Hollósyová spomenula, že by chceli uložiť pamätnú tabuľu, v rodine sme o tom hovorili, že čo by na to povedal dedko. Celý život žil veľmi skromne a nemal rád veľké veci. Vždy si myslel, že stačí, ak človek robí svoje veci a vykoná svoju robotu a tým ukáže, čím prispeje komunite. Zároveň je úctyhodné, že jeho spolupracovníci, kolegovia, následníci takto naňho spomínajú a to je dedičstvo môjho starého otca. Chcela by som vám pripomenúť jednu jeho myšlienku. On, ktorý prežil vojnu, revolúciu, rôzne spoločenské zriadenia, žil v Maďarsku, na Slovensku a v Československu, vždy nás učil, že sa máme držať mierového spolunažívania, aby v priateľstve a láske každý našiel činnosť vhodnú jeho náboženstvu a kultúre a takto mohol byť šťastný,“ povedala za rodinu Nikolett Czintulová Kuruczová.
Po týchto slovách účastníci položili vence k novej pamätnej tabuli a vzdali hold slovenskému národnostnému politikovi Jurajovi Bielikovi, na ktorého odteraz budú môcť spomínať jeho následníci aj pri budove jeho posledného bydliska.
Podujatie finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku.
(ef)
Foto: Ondriš Havas