V predvečer maďarského štátneho sviatku svätého Štefana, Dňa ústavy a nového chleba sa v Slovenskom pamätnom dome v Békešskej Čabe konala vernisáž výstavy viac ako 30 veľkoplošných fotografií svadobných ľudových krojov Slovákov v Maďarsku. V preplnenej Áchimovej sále ju otvoril predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Ondrej Kiszely.

Popri ďalších informáciách prítomným prezradil, že fotografie zaznamenávajú svadobný odev Slovákov žijúcich v rôznych kútoch Maďarska. Dodal tiež, že obrázky predstavujúce širokú paletu slávnostných šiat našej národnosti v Maďarsku boli privezené do dolnozemskej metropoly v snahe ukázať časť nášho bohatého dedičstva a tiež podčiarknuť ďalšiu, nesmierne vzácnu udalosť. V tých dňoch bol totiž privezený do Békešskej Čaby aj svadobný vienok čabianskej mladuchy, ktorý podarovala čabianskym Slovákom Slovenská národnostná samospráva v Tárnoku v Peštianskej župe. Svadobnú okrasu, nevestin vienok, dostal tárnocký volený zbor z pozostalosti rodiny katolíckeho vierovyznania, ktorá sa presťahovala z Békešskej Čaby do okolia Pešti a potomkovia sa rodinné dedičstvo rozhodli venovať do zbierky Slovákov v Maďarsku prostredníctvom reprezentantov našej národnosti v Tárnoku. Venček sa stane trvalou súčasťou stálej expozície čabianskeho pamätného domu. Pamiatku, ktorej miesto bude v sklenenej výstavnej kazete, spoločne so ženíchovým pierkom, po čabiansky „myrtovou pierou“ (piera znamená kvet), ktoré si kedysi pripínal mladoženích na kabát, požehnal čabiansky katolícky duchovný Anton Szigeti. Kňaz pôvodom z Kétšoproňu slúži katolíckym veriacim v Békešskej Čabe aj po slovensky, preto bol pre účastníkov slávnosti úplne prirodzený rituál požehnania v slovenčine. Práve tak, ako slová evanjelického farára Pavla Kuteja staršieho. Prítomní na záver otvorenia výstavy spoločne spievali modlitebné piesne z Tranoscia.

Po vernisáži dožinková veselica

Po otvorení výstavy sa slovenskí záujemcovia presunuli do Domu slovenskej kultúry. Pozvali ich na dožinkovú veselicu na dvore inštitúcie. Oproti tomu, že v preplnených uzavretých priestoroch Pamätného domu sa mohlo z bezpečnostných dôvodov zúčastniť podujatia asi 60 ľudí, na dvore, pod holým nebom sa mohlo zísť viac než trojnásobok účastníkov bažiacich po zábave. Dôstojní páni Kutej a Szigeti požehnali žatevný veniec, ktorý dali pripraviť pri príležitosti dožinkovej zábavy v súčasnej Békešskej Čabe po druhý raz.

Účastníci veselice si s veľkou radosťou vypočuli vystúpenia hudobných a speváckych telies Domu slovenskej kultúry. Predstavil sa citarový súbor Strapce, spievali súbory Orgován a Čabianska ružička, a napokon zatancovala skupina Čabianske perly, seniorská zložka tanečného súboru Čaba. Do tanca vyhrávala čabianska muzika Štefana Luštika Melódie. Na tanečnom parkete, vlastne vydláždenom dvore Slovenského domu, bolo práve toľko ľudí, ako niekoľko hodín predtým v Áchimovej sieni Pamätného domu.

Kultúrny program, krumpľový paprikáš a tancovačka

Predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe pre náš týždenník pripomenul nielen to, že čabiansky mladoženích si pripína na kabát myrtovú pieru, ale aj to, že dožinkové veselice organizovali jednotliví gazdovia na svojich sálašoch či statkoch po skončení žatvy. Na večeru dostali účastníci veselice čabiansky krumpľový paprikáš.

– Čím sa odlišuje čabiansky od bežného „krumplipaprikáša“? – nedalo mi opýtať sa, pričom som bola pripravená zapisovať si tajomstvo.

– Varí sa, samozrejme, s čabianskou klobásou, nie je v ňom inak nič špeciálne, – zasmial sa Ondrej Kiszely.

– Zaviedli ste aj určité povinné oblečenie?

– Kdeže! Išlo o zábavu, ako na prelome 19. a 20.toročia, keď boli takéto veselice nesmierne obľúbené. Keď skončili na sálašoch s kosbou, tak sa žatve u nás hovorilo, gazda si veselicou uctil svojich nádenníkov. Boli aj v centre mesta, aj pri „ligete“. My sa snažíme oživiť dávnu tradíciu, tentoraz po druhýkrát.

– Ako ste informovali záujemcov o veselici, kde a kedy sa bude konať?

– Samozrejme, použili sme silu médií. Písalo sa o nej v mestských novinách i na internete. Okrem toho sme rozširovali zvesť cez naše spolky, skupiny Domu slovenskej kultúry. Naše pozvanie prijali aj významné osobnosti Slovákov v Maďarsku, napríklad predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, aj predstavitelia mesta, viceprimátor Tomáš Varga. Ba prišiel medzi nás aj generálny konzul SR v Békešskej Čabe Emil Kuchár.

– Kto sa postaral o chutnú večeru?

– Máme skupinu bývalých kuchárok slovenskej školy, tie sa nám zvyknú starať o dobré jedlo. Ale máme viac aktívnych a ochotných kuchárov, keď treba, neraz sa hlásia aj sami od seba.

– V kotlíku?

– Teraz v dvoch osemdesiatlitrových kotloch.

– Stačilo?

– Akurát. Práve bolo dosť. Musím povedať, že naša komunita je veľmi aktívna a súdržná. Najmä teraz, keď sme vlastne polrok vynechali pre pandémiu koronavírusu. Ľudia už priam sedeli na ihlách, aby mohli prísť a niečo robiť. Doslova hocičo, len aby už niečo robili. Teraz sa už pomaličky snažíme udržiavať aktivitu pod kontrolou, len aby sme zase nevhupli do ďalšej karantény. Skôr než začnem hovoriť o svojich obavách, rýchlo pripomeniem, že našej nálade v Dome slovenskej kultúry prospelo aj „hosťovanie“ pivárne Hrabal a spolu s ňou penistý mok šiestich malých pivovarov. Boli tu počas celého predĺženého sviatočného víkendu. Na radosť „žatevníkov“ čapovali už aj počas veselice. Naša reštaurácia k tomu pripravila patričné menu, pečenú čabiansku klobásu, bryndzové halušky a ďalšie slovenské špeciality.

E. Trenková

Foto: Magdaléna Péliová