V posledný augustový piatok sa zišli Slováci i Maďari z Veľkej Tarče a Peštianskej župy, aby spoločne zatlieskali novej miestnej slovensko-maďarskej publikácii s názvom Slovenské ľudové piesne vo Veľkej Tarči.

Vydavateľom knižky je Kultúrny spolok pre zachovanie tradícií vo Veľkej Tarči pod vedením predsedu Ladislava Bátoriho, a autori, spolu s predsedom spolku, etnologička, riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) Katarína Király, miestna zberateľka ľudových zvykov Mária Galántaiová Slauková a odborný kultúrny referent Samosprávy Peštianskej župy, člen Maďarskej umeleckej akadémie József Terék. V publikácii boli použité archívne fotografie, ktoré urobil evanjelický farár János Győry a učiteľ Lajos Molnár. Z archívu dedinského múzea vo Veľkej Tarči ich vyberal Timóteus András Győry. Zbierka bola vydaná s použitím výskumných materiálov Samosprávy Peštianskej župy a tiež Archívu ľudovej hudby Výskumného centra pre humanitné vedy Ústavu hudobnej vedy Maďarskej akadémie vied. Hlavným podporovateľom vydania bol Národný fond pre kultúru, ale aj finančne sa podieľali Kultúrny spolok pre zachovanie tradícií vo Veľkej Tarči, Samospráva Peštianskej župy a Regionálna pobočka ÚKSM v Ečeri.

Dobrý nápad usmievavej GaliMari

Spevníkom zároveň chceli vzdať Veľkotarčania hold Márii Galántaiovej Slaukovej. GaliMari, ako ju zväčša prezývali, bola nielen jednou z autoriek prezentovaného spevníka, ale aj nositeľkou nápadu vydať takúto knižku. Ako o tom na prezentácii hovoril predseda Kultúrneho spolku Ladislav Bátori, už pred niekoľkými rokmi prišla Marika za ním s myšlienkou, že zozbierané a naspievané ľudové piesne Veľkej Tarče v podobe nejakej publikácie by sa mali stať verejným pokladom. Nápad sa zdal byť dobrý, veď to bolo verejným tajomstvom, že Slovač v Maďarsku hľadá, potrebuje svoje pesničky z jednotlivých regiónov, ba aj výskumníci, zberatelia, folkloristi ich skúmajú, analyzujú. Okrem toho poklad má vtedy hodnotu, keď sa dostane k tomu, komu patrí. Práca na knihe sa však ukázala byť ťažšou, než pôvodne predpokladali. Spočiatku pomáhal zaznamenať noty mladý hudobník Zsombor Újj, potom do Veľkej Tarče poslal osud na pomoc muzikanta hrajúceho na maďarskom nástroji „tárogató“, odborného kultúrneho referenta Samosprávy Peštianskej župy Józsefa Teréka. Veľkotarčania vďačne prijali ponúknutú pomoc a tým udalosti nabrali spád a smer prípravy publikácie. Azda dvadsaťkrát prišiel pán Terék do Veľkej Tarče, buď na skúšky ženskej speváckej skupiny Venčok, alebo domov k Marike Galántaiovej, ktorá k sebe neraz pozvala staršie ženy, ktoré poznali aj ďalšie slovenské pesničky z Veľkej Tarče a boli ochotné sa o ne podeliť. Ženy alebo zväčša len Marika naspievali ľudové piesne. Obývačka GaliMari sa tak stala dočasným zvukovým štúdiom na jeden-dva mesiace. Kým jej neprišlo zle a nezobrali ju do nemocnice. Ako povedal L. Bátori, šokovalo to všetkých, ale nikto nepochyboval, že v práci treba pokračovať. Len to nikto nevedel, kedy. Ešte aj v nemocnici Marika sršala jej príznačnou dobrou náladou, rozosmiala svoju spoločnosť. Potom dostali Veľkotarčania šokujúcu správu: Marika odišla, naveky. Zdalo sa, že všetko, čo dovtedy pripravili, vyjde navnivoč. Vtedy si spomenuli, ako GaliMari zvykla s úsmevom povedať: „Bakker, čo sme začali, to musíme dokončiť!“

Napriek šoku – dokončili

„Zobrali sme na vedomie, že aj bez Mariky, aj napriek „korone“ a finančným ťažkostiam musíme prácu na knihe dokončiť.“ Finančný problém pomohla vyriešiť mimoriadna dotácia ministra rezortu ľudských zdrojov Miklósa Káslera, aj pomoc Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku a jej regionálnej pobočky. Mimoriadnu vďaku si zaslúži okrem každého, kto priložil ruku k dielu, muzikant a odborník József Terék. V úlohe redaktora dôkladne pripravil publikáciu do tlače. Zároveň preštudoval už vydanú literatúru, aby porovnal, ktoré zo zozbieraných piesní boli ešte niekde publikované a kde, či na ne poukazoval vo svojej zberateľskej práci napríklad Béla Bartók. Chcel sa tiež dopracovať na základe ľudových pesničiek k výsledku, odkiaľ prišli pôvodní osadníci Veľkej Tarče.

Mimoriadne dielo vzniklo vďaka neúnavnému úsiliu L. Bátoriho. Pri prezentácii knihy predseda Kultúrneho spolku využil príležitosť, že sú prítomní takmer všetci členovia obecného zastupiteľstva spolu so starostom, a predniesol návrh, aby Máriu Galántaiovú Slaukovú za jej dielo pre obec stanovili čestnou občiankou Veľkej Tarče. Dostala sa k nám správa, že návrh padol na úrodnú pôdu.

Po slávnosti pre Ľudové noviny pán Bátori povedal, že chcú, aby sa kniha dostala všade, do každej dediny i mesta, kde Slováci v Maďarsku žijú. Nech v novinách uvediem jeho telefónne číslo, (06709349053) kde si knihu záujemcovia môžu objednať. V prípade väčšieho počtu ju aj dovezú.

Marikin hlas na nosiči

Počas prezentácie knižky konča stola so zoradenými knižkami, čakajúcimi na svojho budúceho majiteľa, bol položený veniec i kahan so sviečkou. Na pamiatku Márie Galántaiovej Slaukovej, spoluautorky publikácie a zberateľky ľudových piesní vo Veľkej Tarči. GaliMari – podľa vlastného priznania – „nasávala“ slovenské tradície Veľkej Tarče s materským mliekom, či už ide o jazyk, literatúru, hudbu, gastronómiu alebo ľudové kroje. Od detstva milovala spev a tanec. Ešte ako školáčka sa zapísala do miestneho súboru ľudových tancov. Zostala až do smrti. Medzitým ešte založila ženskú spevácku skupinu Venčok, ktorú dlhé roky viedla. Zároveň s Venčokom spoluzakladala slovenskú národnostnú samosprávu, na čele ktorej stála dvadsať rokov bez akejkoľvek finančnej odmeny. Veľká Tarča jej prácu ocenila vyznamenaním Za obec Veľká Tarča.

Svojou priamosťou, čestnosťou a zmyslom pre humor vždy pridala kúsok veselosti do každodenného života. Pre každého mala milé slovo, huncútsku poznámku. Na každú situáciu mala nápad, ako ju odľahčiť. Vždy si našla príčinu usmiať sa. Preto si ani autorka týchto riadkov nikdy nedala ujsť príležitosť zachytiť ju na fotografii. Položartom – polovážne sa neraz ohradila, nech ju už toľko nefotografujem, lebo jej budú zazlievať, že sa zase tlačí do novín. Bola nevyčerpateľným zdrojom informácií o tradíciách Veľkej Tarče, zvykov spojených so slávnostnými príležitosťami, o výšivkách, obliekaní. Za svoje nekonečne vtipné „prednášky“ zožínala obrovský úspech vo forme hlasných výbuchov smiechu. V záujme Slovákov z Veľkej Tarče pracovala nielen v dedine, ale aj mimo nej. Bola zakladajúcou členkou Regionálneho spolku pripeštianskych Slovákov Dolina. Znamenitú prácu vykonávala aj v radoch Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Práca, láska k tradíciám a spev boli jej životom. Jej pozemský hlas utíchol. Marika sa nebude už niesť vo svojich naškrobených sukniach na javisko. V ušiach tých, ktorí ju poznali, bude jej spev znieť dlho. Tí, ktorí ju nepoznali môžu aspoň hlas Mariky Galántaiovej Slaukovej spoznať z CD, priloženého do knihy Slovenské ľudové piesne vo Veľkej Tarči.

Erika Trenková

Foto: autorka