Generálny konzul Slovenska v Békešskej Čabe Emil Kuchár odovzdal 3. septembra striebornú plaketu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Michalovi Lásikovi. Slávnostného aktu sa zúčastnili čelní predstavitelia dolnozemských Slovákov, ako aj primátor mesta Békešská Čaba Péter Szarvas.
Generálny konzul Emil Kuchár pozdravil všetkých zúčastnených. Hoci je Békešská Čaba vari najslovenskejšie mesto Maďarska, nie všetci rozumeli po slovensky. Preto riaditeľka Domu slovenskej kultúry Hajnalka Krajčovičová tlmočila do maďarčiny. Ako povedal generálny konzul, vysoko si cení desaťročia pedagogickej, vedeckej a publikačnej práce Michala Lásika, ako aj jeho veľmi bohatú spoločenskú činnosť, reprezentovanie Slovákov v regióne, ba i celom Maďarsku, a tiež praktickú pomoc, ktorú roky poskytuje pre generálny konzulát. Striebornú plaketu šéf rezortu zahraničných vecí Slovenskej republiky Ivan Korčok udelil Michalovi Lásikovi za dlhoročnú záslužnú činnosť v krajanskom živote a za rozvoj slovenského vzdelávania v Maďarsku. Emil Kuchár dodal, že plaketa nie je ocenením za celoživotné dielo, lebo verí, že „Miško“ bude ešte dlhé roky pôsobiť v prospech celej komunity. Jeho celoživotné dielo by bolo ešte príliš skoro hodnotiť. S odovzdaním plakety generálny konzul zaprial ocenenému zdravie, spokojnosť a ďalšie úspechy.
Dôkaz, že materská krajina si váži krajanov
Zástupca riaditeľky Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe, predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik s dojatím poďakoval za udelenie vyznamenania. „Je to dôkazom toho, že Slovenská republika myslí na svojich krajanov v zahraničí a váži si aj tých, ktorí sa pred stáročiami vzdialili od materského národa. Svoju vďaku vyslovujem aj generálnemu konzulovi, ktorý sa zaslúžil o návrh na vyznamenanie,“ povedal ocenený a zároveň dodal: „Povedal by som, že toto vyznamenanie patrí aj vám všetkým, ktorí tu stojíte. Samozrejme, vďaka patrí môjmu rodnému hniezdu, kde som otvoril oči a kde som sa stal Slovákom, Slovenskému Komlóšu.“ Michal Lásik prezradil prítomným, že v Slovenskom Komlóši sa naučil po maďarsky ako šesťročný. Hovoril tiež o Békešskej Čabe, ktorej vďačí za svoj pracovný život. Vďačný je tiež Čabänom za všetky životné skúsenosti i zážitky, napríklad dlho bude spomínať na dôstojné trojsté výročie znovuzaloženia mesta, ktoré spoločne oslávili všetky národnosti žijúce v meste. S vďakou sa Michal Lásik vyslovil o svojom pracovisku, kde spolu so študentskými rokmi strávil 47 rokov. „Vyznamenanie som síce dostal ja, ale vy ste ma urobili tým, kým som dnes. Vy ste zo mňa urobili človeka,“ ukončil svoj príhovor nositeľ striebornej plakety ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.
Najdôležitejšie je ľúbiť a byť milovaný
Michal Lásik bol triednym profesorom celého radu našich, slovenských osobností v Maďarsku. V novembri sa však plánuje rozlúčiť so školou, v ktorej strávil polstoročie. Odchádza do dôchodku. Možno – ako po slávnosti pri stole povedal – je to aj vekom, hoci si nepripadá byť starý, ale najdôležitejšie v živote je ľúbiť a byť milovaný. Vôbec nie honba za materiálnymi statkami. „Teraz, keď je pandémia, keď panuje vírus, ktorý sme si zapríčinili sami, my, ľudia, si myslíme, že o niekoľko mesiacov budeme pokračovať ako dosiaľ. Príroda nám dala niekoľko mesiacov, aby sme sa nad sebou zamysleli. Nie som pesimista, cítim sa byť realistom, ale vidím, že by sme mali zmeniť náš život. Práve počas ostatných týždňov a mesiacov tejto hroznej a hnusnej choroby by sme mali dôjsť k tomu, čo je najdôležitejšie v našom živote. Aby sme pripustili k sebe ľudí, aby sme sa ľudsky nechali milovať, aby sme boli milovaní. Aby sme nezničili sami seba. Človek je zodpovedný tvor, pretože rozmýšľa. Navyše, príroda nás k rozmýšľaniu aj prinúti.“
Na otázku, čomu sa bude venovať po novembri tohto roku, keď odíde do dôchodku z práce pedagóga a zástupcu riaditeľa inštitúcie, M. Lásik odvetil: „Budem sa oveľa viac venovať spolkovej činnosti v krajanskom živote. Až po 90. roku sme sa znova našli s krajanmi zo Srbska, Chorvátska, Rumunska. Myslím si, že vyznamenanie som dostal aj preto, lebo som bol pri obnovení týchto stykov, ktoré pre pandémiu trocha poľavili. Mojím zámerom bude, aby sa naplnilo moje životné krédo: počítať dni tak, aby sme nadobudli múdre srdcia. Aby sme si na základe poznania vytvorili cit, identitu, vrúcny vzťah k našim blízkym, k slovenským predkom. Mojím zámerom v školstve bolo to, aby sa naše deti naučili, kto sú ich predkovia. Mnoho ľudí slovenského pôvodu stratíme práve preto, lebo nepozná svoje slovenské korene. Hlavne v Maďarsku sa vraví, že národnostnú identitu si voľne vyberáme. Áno, každý si môže vybrať voľne. Môj názor je, aby sme sťažili úlohu voľného výberu. Lebo, keď bude dieťa vedieť, že babka, prababka, či praprastarí rodičia ani nevedeli inak, len po slovensky, tak mu bude asi ťažšie povedať: ja nie som Slovák. Okrem toho si učebnice Slovenskej vzdelanosti zaslúžia svoju obnovu. Nastal čas, aby sme ich prepracovali podľa terajších potrieb, na základe získaných skúseností, aby sme ich urobili príťažlivejšími.“
Erika Trenková
Foto: autorka