„Ľudový tanec je v Ečeri hádam najvýznamnejší faktor formujúci komunitu.“ Povedal to vo svojom príhovore na úvod jubilejnej slávnosti v obci neďaleko hlavného mesta predseda slovenského voleného zboru Ondrej Csaba Aszódi. Oslava Ečerského folklórneho súboru pri príležitosti 75. výročia vzniku telesa sa konala 10. októbra v obecnom Osvetovom dome Miklósa Rábaiho.
„Ečerský tanec má najsilnejší vplyv na uvedomovanie si vlastnej ečerskej slovenskej identity,” konštatoval vedúci predstaviteľ slovenskej národnosti dediny, do ktorej keď vkročíte, privíta vás slovenská kaplnka s prosbou o Božiu pomoc po slovensky. Najstaršia doteraz známa písomná zmienka o živelnej potrebe Ečerčanov tancovať sa zachovala v zápiskoch miestneho farára, ktorý sa v roku 1760 pohoršoval nad ich zvykmi zabávať sa na svadbe i mimo nej. Pritom sa oplatí uvedomiť si, že sotva pred dvoma, nanajvýš tromi generáciami skôr sa presídlili prvé ečerské rodiny z Trenčianskej stolice do okolia Pešti.
Tancovať odvtedy neprestali
Tanec Ečerčanom zostal potrebou dodnes. Počas storočí si ho pestovali vo všedných i sviatočných dňoch. Bohabojný ľud sa „premaršoval“ storočiami, až do roku 1945, do skončenia vojny. Tesne po vyhlásení mieru sa nadhodila otázka, ako pestovať tanečné tradície v Ečeri organizovanou formou, a 12 dievčat pod vlajkou vtedajšej mládežníckej organizácie, Demokratického zväzu mládeže v Maďarsku (MADISZ), založilo Ečerskú folklórnu skupinu. Svoje prvé vystúpenie mali v auguste 1945, ale už o dva roky vystupovali na slávnosti odhalenia Sochy slobody na Gellértovom vrchu v Budapešti. Podľa zachovaných fotografií tancovali na významných podujatiach štátu, odovzdávali kvetiny rôznym politickým činiteľom, ktorí boli práve na čele krajiny. Spomedzi 12 zakladateliek dnes už žijú len dve. Obe majú vyše 90 rokov. „Mária Pappová, po našom teta Mariška a Mária Hranková, voláme ju Manika, sú už staručké a vetché. V dnešnej situácii sme ich nemohli medzi sebou privítať,“ povedal v mene organizátorov predseda slovenskej samosprávy. Ondrej Csaba Aszódi mimo javiska prezradil, že tetu Maniku pozná od detstva, lebo mu je „ándika“, bola manželkou brata starej mamy. Aj sa hneď zamyslel, vari čím je to, že otcových príbuzných volali strýko, ujček a ich ženy boli buď stryné alebo ujčiné. Po ženskej línii to boli „ándiky“... Keďže má rád príbehy, hneď mi aj porozprával, ako Manika s kamarátkou ešte celkom mladé si skrátili sukne až nad kolená a tak išli na hody. Staršia ujčiná Rajczová ich vyhrešila: „Dievčatá, máte kolená ven, nehanbíte sa?“ Možno sa v tej chvíli zahanbili, ale kratšie sukne sa ujali.
Pruslík nosili kedysi pod blúzkou
Odvtedy sa zachovávali tradície aj vďaka folklórnemu súboru. Podľa zaužívaných zvykov sa odievali do patričného množstva spodničiek i vrchného ošatenia, vo farbách prislúchajúcich cirkevným sviatkom. Keď ešte boli sukne dlhšie, až pod kolená, sa pruslík nosil akoby namiesto podprsenky, pod blúzkou. Potom sa však dievčatám zažiadalo kráčať s módou a mať bohato vyšívanú bielizeň. Aj sa postarali, ako nádherne okrášliť pruslíky. Prečo toľká nádhera, keď ju nikto nevidí, povedali si a obliekli si pruslík navrch blúzky, po ečersky moňašky. Bol z toho veľký hriech, staršie ženy im túto frivolnosť vyčítali, preto si vyšívané pruslíky spočiatku do kostola ani neobliekli na von. Vymysleli však, aby krásu aj vidieť bolo a dievčatá nikoho nepohoršovali, že si zvonku odejú priehľadné blúzky, pod ktorými sa bohato vyšívaný kúsok odevu krásne vynímal. Presne tak ich mali oblečené aj členky 75-ročného Ečerského folklórneho súboru v slávnostnú sobotu 10. októbra tohto roku.
Od roku 1945 bol v Ečeri nepretržite folklórny súbor. Vždy sa znovu a znovu obnovoval. Starší odchádzali, mladší prichádzali. Pred dvadsiatimi rokmi vzniklo teleso Zelený veniec, ktoré zastrešuje všetky zložky, tak dôchodcovskú, ktorá je v súbore s väčšími či menšími prestávkami po desaťročia, tak zložku Zelených, ktorí sa začali venovať zachovávaniu ľudových tradícií pred 20 rokmi, ako aj Petrušku, pomenovanú po Petrovi Szentesim, vedúcom zložky niekdajších tanečníkov, ktorí sa znovu začali schádzať a nacvičovať pred 5 rokmi, pri príležitosti oslavy 70. výročia založenia formácie. Opätovné pravidelné stretnutia sa im tak zapáčili, že sa rozhodli zo slávnostnej príležitosti urobiť všedný zvyk a opäť začať pravidelne tancovať. Seniorskú zložku vedie Mária Šošoviczová, choreografkou je jej vnučka Fanni, absolventka tanečnej vysokej školy. Zelený veniec vedie v Ečerskej svadbe známy starejší, alebo – ako mu na Ečeri hovoria – zváč, Gábor Lukics, ktorý v ruke vytrvale nesie „ratolesť“ plnú salónok. So skúškami mu pomáha tanečník a choreograf Zoltán Szentesi, ktorý chodí z Maglódu a má zásluhy aj na húževnatom výkone folklórnej tanečnej skupiny z Kerestúru, ktorá na slávnosti v Ečeri ukázala, aký má repertoár.
Oslava troch výročí dva razy
Počas popoludnia druhej októbrovej soboty hostia oslavy troch výročí mali možnosť sledovať moderátorov v dvoch jazykoch, aj po slovensky, aj po maďarsky. Po maďarsky uvádzala program tanečnica Ildikó Jármaiová, kým po slovensky nás programom sprevádzal „najmladší“ člen tanečnej skupiny Dávid Kelemen, ktorý je asi najkratšiu dobu vo formácii a posilňuje Ečerčanov nielen na parkete v interpretovaní dedičstva predkov, ale napriek svojim maďarským predkom z okolia Veľkého Krtíša na Slovensku všetky svoje jazykové vedomosti v slovenčine dobrodušne venuje na posilňovanie slovenskej identity slovenskej komunity v Ečeri, kde už, žiaľ, ani najstarší neovládajú aktívne reč predkov. Odevy, tance, piesne a zvyky však usilovne odovzdávajú ďalším pokoleniam. Všetkých členov Ečerského folklórneho súboru spolu s detskou zložkou je toľko, že sa naraz nezmestia na javisko. Členov súboru a ich hostí by bolo dokonca viac ako tristo. Pre pandemické opatrenia nemohli všetci oslavovať 75., 20. a 5. výročie založenia naraz. Rozdelili sa preto na oslavu s oficiálnymi hosťami, keď prišli na návštevu skupiny z Kerestúru, z Veľkej Tarče, delegácie z Cinkoty, Čemeru, Kerepešu, Kerestúru, Maglódu, Malej Tarče, Veľkej Tarče, z mesta Dabaš-Šára. Jubilantom svoje dary odovzdala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baránekováa parlamentný hovorca slovenskej národnosti v Maďarsku Anton Paulik. Samozrejme, všetkých prítomných pohostili, ba aj na obrovitánskej torte s marcipánovým obrázkom si hostia pochutili. Do tanca vyhrávala muzika Bálinta Juhásza z Pišpeku. A súčasťou programu boli dokumentárne filmy Kataríny Király a Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, vedenej ešte predošlým predsedom Ondrišom Kiszelyom. Ondrej Csaba Aszódi nám prezradil aj to, že oslavovať jubileum budú aj druhý raz, s Ečerčanmi 14. novembra. Vtedy bude vyhrávať kapela Újharťánski trubači. Verme, že všetko dobre dopadne a pandémia koronavírusu ustúpi, lebo tancovať v rúškach nie je práve najpríjemnejšie.
Erika Trenková
Foto: autorka
