Jablkový deň organizujú v Čabasabadi od roku 2009. Pripravuje ho Slovenská samospráva v Čabasabadi pod vedením Mateja Kešjára. Hoci v obci nemajú jablkové sady, u priateľov na Slovensku, v Hradišti, pestujú toto voňavé a zdravé ovocie vo väčšej miere, v jablkových záhradách. Preto vznikol nápad raz sláviť deň jabĺčok na Dolnej zemi a inokedy zas na Slovensku. Tohto krízového roku sa Jablkový deň v Čabasabadi konal 10. októbra.
Preložili ho z leta, keď obyčajne toto podujatie organizovali, lebo verili, že na jeseň sa situácia okolo pandémie koronavírusu znormalizuje a v pokoji oslávia novozavedenú tradíciu. Nemôže sa však cestovať. Doposiaľ sa za 12 rokov nepodarilo spojiť sily iba jeden raz. Teraz. Zabojovali však s okolnosťami a aspoň po slovenskej línii v Maďarsku usporiadali Jablkový deň. Bez priateľov zo Slovenska, s obmedzeniami, v skrátenej dobe a so zníženým počtom hostí na podujatí.
Výstava o histórii
Napriek tomu, že tohto roku usporiadal slovenský volený zbor Jablkový deň v skrátenej verzii, v nedávno otvorenom zrekonštruovanom Spoločenskom dome sa zišli päťdesiati. Priestory sú síce pod strechou, ale vzhľadom na to, že spoločenské priestory steny nemajú, možno o mieste akcie hovoriť ako o podujatí pod holým nebom. Preto sa organizátori postarali o retrospektívu uplynulých viac ako desiatich ročníkov. Usporiadali výstavu fotografií zo všetkých Jablkových dní. Dobre padlo vidieť na fotografiách, ako a čo spoločne robili s priateľmi z obce Hradište, na akých bohatých programoch sa spolu zabávali. Okrem fotografií vystavili aj jablkové lekváre, ktoré sa na týchto programoch varili.
Rukopis o sálašskej škole
Tohtoročné jablkové podujatie začali organizátori pripravovať hneď ako skončili s organizáciou vlaňajšieho stretnutia. Podnietil ich aj pán učiteľ jednej zo sálašských škôl Ondrej Novák, ktorý vyhľadal predsedu slovenskej samosprávy. Povedal mu o svojom rukopise, ktorý sa venuje životu na niekdajších sálašských školách. „Mne sa nápad pozdával, veď veľa detí u nás, aj ja som chodil do sálašskej školy,” povedal pre Ľudové noviny Matej Kešjár. „Preto sme sa v samospráve rozhodli, že vydáme rukopis vo forme publikácie. Dohodli sme sa, že sa v máji stretneme a postaráme sa o vydanie. Nepodarilo sa to, lebo vtedy sme sa nemohli stretať, a nestačili sme ani pripraviť publikáciu do tlače.“
Neskôr ju vydali a chceli predstaviť verejnosti. Aj to ich inšpirovalo usporiadať Jablkový deň, ktorého súčasťou mala byť táto prezentácia. „Žiaľ, pán učiteľ Novák sa nedožil predstavenia svojho rukopisu v knižnej podobe, lebo v auguste vo veku 82 rokov nečakavane zomrel. Bol posledným učiteľom v takejto sálašskej škole. Nielen učil, ale sa aj narodil v rodine sálaškého učiteľa, prežil v inštitúcii svoje detstvo, ba zažil aj zatvorenie, zrušenie tejto školy. Škola bola v Čabasabadi. Na jeho území sme mali 4 také sálašské školy ako bola tá, o ktorej písal Bandi báči. Knižka dostala názov Sálašská škola na Gerendášskych pasienkoch, podľa názvu školy. Jedna škola bola na Salaiho majeri, tá fungovala od roku 1945. Ďalšia bola pomenovaná Veľký Gerendáš, tam som chodil aj ja. Potom som pokračoval v centrálnej inštitúcii, ktorá bola tu, v Čabasabadi, aj tá bola sálašskou školou. V závislosti od počtu žiakov v jednej triede sa učil 1. až 4. ročník spolu a potom v ďalšej triede bol 5. až 8. ročník. Dakedy, práve, keď som tam chodil aj ja, boli spolu po dvoch ročníkoch, 5.-6. a 7.-8. Na vydanie publikácie sme dostali podporu od Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku. Aj my sme mali nejaké financie, takže sa nám to veľmi dobre vydarilo. Brali sme do úvahy súčasnú situáciu, preto sme neplánovali celodenný veľký program, len na tri hodiny. Chceli sme ukázať fotografie a predstaviť knižku. Mohli sme debatovať, zaspomínať si na minulé Jablkové dni a fotografie to vynikajúco dokumentovali. Okrem toho sme si zaumienili udeliť cenu Za Slovákov v Čabasabadi. Odovzdáva ju slovenský volený zbor od roku 2013 tým, ktorí sa zaslúžili o zachovanie slovenskosti v obci. Tento rok sme sa rozhodli, že cenu dáme pánu učiteľovi Novákovi, ale, žiaľ, mohli sme mu odovzdať vyznamenanie už iba in memoriam. Bandi báči mal v pláne ním zozbierané pamiatky zo sálašskej školy odovzdať k dispozícii na muzeálne ciele. Dohovárali sme sa s jeho dcérou o osude vecí, ktoré pán učiteľ zozbieral a ochraňoval, nech by ich ponúkla nám a my by sme sa o toto hmotné dedičstvo postarali. Domnievam sa, že tomu je aj ona naklonená. Fotoarchív už máme. So starostkou sme diskutovali o prípadnej možnosti upraviť podkrovie niekdajšej sálašskej školy, kde by vznikli vhodné priestory na vystavenie artefaktov. Jednoznačne musíme nájsť vhodné miesto, aby sme zbierku zachránili,“ zdôraznil Matej Kešjár.
Na otázku, či boli aj jablká, predseda slovenského zboru odvetil, že boli, lebo ich kúpili. Aj tohto roku navarili lekvár, ktorý naplnili do malých pohárov a ponúkli hosťom podujatia. Koláčiky upiekli seniori slovensko-maďarského klubu v Čabasabadi.
-etre
Foto: Matej Kešjár