Obyvateľov slovenskej národnostnej obce Pitvaroš, ktorá leží v bezprostrednej blízkosti rumunských hraníc, pôvodne až z 95 percent tvorili Slováci. Bolo tu len zopár maďarských rodín a dve až tri židovské rodiny.
V rokoch 1947 – 1948, počas výmeny obyvateľstva, sa z Pitvaroša presťahovalo na Slovensko 80 percent ľudí. Namiesto nich sem prišli Maďari z viacerých miest. Obyvateľstvo sa značne premiešalo, vznikali miešané manželstvá a hranice medzi slovenskými a maďarskými vianočnými zvykmi sa tiež strácali. O týchto obyčajach sme sa porozprávali s predstaviteľkou a dušou pitvarošských Slovákov Annou Lehoczkou, ktorá sa veľmi rada podelila o svoje spomienky. Sama sa priznala, že niekedy ani ona nevie, či niektoré, ešte aj dnes známe obyčaje zanechali po sebe pôvodní usadlíci z 18. storočia, alebo si ich so sebou prinieslo presídlené obyvateľstvo po 2. svetovej vojne.
Vianočné sviatky predstavujú pre ľudí krásny čas. Vtedy zdobíme stromček, tešíme sa z narodenia Ježiša a obdarúvame sa. Na tieto chvíle sa ľudia pripravujú dlho, čo nebolo inak ani v druhej polovici minulého storočia. Súčasné trendy však úplne zmenili niekdajšie rituály, niektorí prevzali americké zvyky, iní im zase ostali verní a praktizujú isté prvky z pôvodných ľudových tradícií, veď pre človeka minulého storočia boli svätými a nezmeniteľnými.
„Prípravy na Kračúň boli také všeobecné úkony. Ľudia piekli medovníky, z pečiva vykrajovali hviezdičky a mesiačiky. Farbili orechy na zlaté alebo strieborné, alebo navliekali na niť pukance, s ktorými zdobili vianočný stromček,“ priblížila nám prípravné obdobie 78-ročná predsedníčka Pitvarošskej slovenskej národnostnej samosprávy A. Lehoczká s tým, že kým boli deti, nevykonávali túto úlohu, lebo Ježiško prinášal stromček a svoj príchod oznamoval zvončekom. Štedrý večer bol aj u nich spojený s magickými rituálmi. U väčšej časti evanjelikov nebol zaužívaný obed, každý si niečo iba zajedol. Príprave štedrovečernej hostiny sa však venovala patričná pozornosť, lebo sa končil tridsaťdňový adventný pôst. „Pôstny deň sme vždy mali 24. decembra. Vtedy prišiel Ježiško. Členovia rodiny sa celý deň venovali príprave večere. Keď vykúrili pec, položili do nej kapustu a aj mäso. Toto upiekli. Keď v rodine už neboli malé deti, druhá časť, mládež, zdobila vianočný stromček. Pamätám sa, že ako deti sme vždy čakali príchod Ježiška, zacenganie zvončeka. Bohatosť večerného stola závisela od toho, kto čo mal doma, či kačku, hus alebo sliepku. Na ňom okrem mäsa z hydiny si našli svoje miesto aj koláč, chlieb, z ktorých upiekli opekance s makom, makovník i tvarohovník. Na stole nechýbalo ani sušené ovocie, pálenka a víno. Zvyšné jedlo sme potom skonzumovali počas sviatkov,“ priblížila nám sviatočné hodovanie Pitvarošanka A. Lehoczká. Dodala, že u nich na Kračúň pod stôl vždy položili jačmeň, kukuricu a žito v slame, cesto, čo ostalo a tam zbierali aj omrvinky. Tieto zvyšky dali po Kračúni dobytku, aby nebol chorý. A. Lehoczká spomenula, že namiesto betlehemských hier evanjelici na Štedrý deň chodili spievať, koledovať. „Pamätám sa, že pod oknami sme spievali evanjelické piesne. Najviac sme chodili so starou mamou. Rodiny nám otvorili okno a ponúkli nás. Potom sme sa vybrali do kostola a neskôr sme sa navečerali.“ Poznamenala, že ako deti už počas dňa chodili koledovať. Za toto dostali od domácich jablko, do ktorého zastokli mincu, ďalej hrušku, orechy alebo grajciar. Samozrejme, hostitelia im vždy dali len drobné peniaze. Rozpamätala sa aj na obľúbený vinš dolnozemských Slovákov na juhovýchode Maďarska: Ja som malá veverička,/pýtam si ja do košíčka/ kus koláča, kus mrváňa,/vypustím vám z chyži vtáča./ A to vtáča štebotalo,/ pána Krista privítalo./ Aj ja ho vítam,/ forint si pýtam./ Forint mi dajte,/zdraví ostávajte./ Pán Boh daj! A. Lehoczká si spomenula aj na to, že ešte pred Kracúňom jej rodičia vždy zhotovili ozdobu, ktorá symbolizovala vo vinši uvedené vtáča: „Moji rodičia každý rok urobili ozdobu. Tá pozostávala z vyfúkaných vajíčok a mala podobu vtáka, ktorého zavesili na motúz. Keď sa dvere zatvárali a otvárali, ozdoba sa hojdala, dvíhala sa a klesala.“ Zaujímavosťou je, že evanjelici, speváci s najlepším hlasom, spievali o polnoci vianočné piesne na kostolnej veži. Táto tradícia sa však už nedodržiava na pitvarošských oslavách narodenia božieho dieťaťa.
Obyvatelia obce zopakovali hodovanie aj na Nový rok. Rozdiel bol vtom, že namiesto hydiny naservírovali na sviatočný novoročný stôl bravčové mäso. V tom období ľudia oveľa viac dbali aj na povery. Všeobecne sa tradovalo, pre celoročnú predpoveď na základe počiatočného dňa roka, že sa nemá na Nový Rok cestovať, lebo v ostatných častiach roka bude človek musieť veľa cestovať. Medzi sviatkami boli zakazáné aj niektoré ženské práce, trebárs pranie alebo šitie. „Okrem zavinšovania šťastného nového roka ľudia svoje sviatočné menu pripravovali v duchu povier. Ženy ťahali štrúdle, aby boli v nasledujúcom roku dlhé a vysoké konope. Rodiny varili šošovicu, aby zabezpečili veľa peňazí. Gazdinky na Nový rok ráno piekli na pekáči údené rebro a bravčový podbradok, jedli kyslú kapustu s pečenou bravčovinou. Robili to preto, lebo prasa ryje šťastie. Samozrejme, na stole by sme našli aj obľúbené makové opekance,“ prezradila Pitvarošanka. V zimnom období nebola núdza ani o zábavu. „Na Silvestra usporadúvali v Pitvaroši zábavy. Treba však dodať, že každú nedeľu v krčmách, a to nielen na sviatky, hrala živá hudba a ľudia sa aj tam bavili. Keďže v zime bolo viac času, nemuseli roľníci chodiť na polia obrábať zem, v krčme začali už popoludní,“ vysvetlila A. Lehoczká. Krčmy mali veľmi dôležitú funkciu v živote gazdov, lebo tam najímali bírešov na celý rok.
Človek 21. storočia si vie veľmi ťažko predstaviť svet pred 60. rokmi. Keď sa však lepšie pozriete na svoje zvyky počas niektorých sviatkov, môžete byť svedkami podobností. Všetko, čo robíme, a čím sme vo svojom živote, má základ v tom, čo sme videli alebo sa naučili od svojich predkov. Buďme im vďační aj tým, že zachováme ich tradície, ktoré sme po nich zdedili. Vianoce sú ideálne na to, aby sme spomínali. Prečo je to dôležité? Čo odsledujú naše deti, to budú odovzdávať ďalej.
AR
Foto – ilustr.: Dolnozemské Vianoce očami insitnej maliarky Evy Husárikovej
