Príbeh Bánhedešských zošitov je dojemným rozprávaním. Každý jeden spomedzi týchto obľúbených slovensko-maďarských dvojjazyčných publikácií má svoj príbeh v pozadí. Niekto z odsťahovaných alebo presídlených príbuzných našiel v rodinnej almare, v zriedka otváranej zásuvke, medzi starými papiermi a dokumentmi niečo, v čom sa ukáže byť skrytý poklad.

V mnohých rodinách staré, často špinavé tlačivá, s rozfranforcovanými okrajmi, putujú do koša, na smetisko, do zabudnutia. Ktovie, koľký objavený dokument sa napokon dostal do rúk zanietenej vedkyne pochádzajúcej z Veľkého Bánhedešu Márie Žilákovej. Vďaka nadšeniu univerzitnej docentky a neutíchajúcemu podporovaniu práce predsedníčky Verejnoprospešného spolku na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolany Pepovej sa zrodil prvý diel Bánhedešských zošitov. Po ňom o rok druhý, o ďalší rok tretí a vlani štvrtý. Len premiéra, či krst tohto dosiaľ posledného odpadla.

Pandémia koronavírusu neumožnila zísť sa a podeliť sa navzájom o radosť zo vzniku ďalšieho populárneho diela, tentoraz Rodinnej kroniky záhadnej rodiny Kulíkovcov so zápiskami pravdepodobne viacerých generácií. Knižka vznikla, bola vytlačená a siahajú po nej mnohí rodení i odsťahovaní Bánhedešania. Nevedeli sa dočkať, a keďže knižka uzrela svetlo sveta, vedenie spolku a slovenského diania vo Veľkom Bánhedeši rozhodlo o osude zošitu. Poputoval pod vianočný stromček, všade, kde oň požiadali. „Krst“ počká na príhodné časy.

Jeden z najmladších Chovancovcov priniesol poklad

„Pepovci boli na návšteve príbuzných na Slovensku a tam ich vyhľadal najmladší Štefan Chovanec, ktorý im do rúk vložil hneď dva pozoruhodné dokumenty, vojenskú knižku a rodinnú kroniku, ktorá bola vo veľmi zlom stave,“ začala rozprávať príbeh historických podkladov docentka Žiláková. Hovorila o tom, že zlý stav pozostalosti a jej ťažká čitateľnosť spôsobila, že sa najprv pustila spracovať vojenskú knižku. Z tej vznikol 3. diel Bánhedešských zošitov, a až potom sa dala do práce nad domácou kronikou Kulíkovcov. „Kto bol kto v tejto rodine, ťažko je vypátrať, v tom nám možno pomôžu matriky, na ktorých sa pracuje. Toľko vieme, že prvá generácia rodiny sa presídlila do Bánhedešu zo Slovenského Komlóša. Z podoby písma, aj pravopisu slovakizovanej češtiny, možno usudzovať, že kroniku písali viacerí. Pravopis sa menil, používanie písmen sa tiež menilo, aj viacej mien je zapísaných. Kto, ku ktorej generácii patril, to neviem. Možno boli v príbuzenskom vzťahu s Chovacovcami. Možno to raz bude téma nejakého iného textu o Bánhedeši.“

– Vzhľadom na to, že zatiaľ sa publikácia dostala len do rúk „vyvolených“, je trocha tajomstvom, čo obsahuje.

– Je to čiastočne rodinná kronika. V ďalšej časti sú zdroje, ktoré asi kolovali medzi ľuďmi, veštenia, akoby Sybiline proroctvá, kalendár, kedy, čo sa stane vo svete, ale sú medzi zápiskami aj reálne dáta, napríklad o voľbe nového pápeža, ba aj o tom, že bude vidieť kométu, ktorá v tej dobe bola považovaná za zlé znamenie. Táto kronika je najkratšia. Veľmi ťažko sa záznam čítal, aj som to uviedla na začiatku publikácie, že bol natoľko poškodený papier, aj som pridala ilustrácie vo forme fotografií, že bol takmer nečitateľný. Inokedy to nerobíme. Rukopis pozostával z viacerých zošitov, ktoré boli zviazané do knižky. Pritom sa neprihliadalo na to, aby jeden zošit bol spolu a jednotlivé zošity na seba nadväzovali. Je v nich napríklad veľa svadobných vinšov. Jedna ich časť je na začiatku, kým ďalšie sú na konci. Niekto sa už pokúšal dať to dokopy a začal číslovať strany, to je však tiež ťažko čitateľné. Listy sú veľmi špinavé, dokonca v tej najstaršej časti je aj čierna pleseň. Postupovala som podľa možností. Čo sa dalo prečítať, to som prečítala, niektoré časti sú vybodkované, ale napokon sa dá vydedukovať, čo tam vlastne chýba, čo asi mohlo byť napísané.

Druhým lektorom bol Ladislav György, lektor slovenského jazyka a kultúry na národnostnej katedre segedínskej univerzity, a aj on usúdil, že najväčším vkladom rukopisu je práve časť o svadbe. Najarchaickejšie podoby svadieb, celý rituál svadobných zvykov podľa biblie, s množstvom odkazov na sväté písmo. Žiadalo si to spresňovanie miesta, kde tieto odkazy figurujú v biblii. Zošity sú dvojjazyčné. Preklad do maďarčiny bol mimoriadne náročný. Najmä, že v tej dobe sa ľuďom netykalo a v maďarčine som musela hľadať starodávne spôsoby vykania. Napríklad: „Keby ste ráčili nakloniť sa a prísť navštíviť naše prístrešie.“ Bol to tvrdý oriešok. Nesiahala som schválne po veršíkoch, používaných na svadbách po maďarsky. Dosiaľ sa podobné archaické záznamy neuchovali do tejto hĺbky. V doteraz skúmaných textoch informátorov nesiahali až do 19. Storočia. Ženích mal „pytača“, nevesta mala starejšieho, ktorý bol oddávačom. Počas zásnub sa dával ručník. Zachovali sa texty pri podávaní slávnostnej večere. Ku každému chodu bol vinš. Svadby trvali 3 dni, ako to bolo v biblii, ktorá sa aj cituje. Keď po tri dni nemajú rodičia, ani mladomanželia námietky proti páru, mladá žena môže odísť s mužom. Svedkovia tam musia byť po tri dni, aby dosvedčili sobáš. Vráťme sa ale k chodom, posledným jedlom bola kaša, „grízkáša“. Vtedy neboli zákusky, či torty. Prekvapujúce je, že na Dolnej zemi nie je svadba svadbou bez „birkacieho“ paprikáša. Tu sa podával paprikáš, ale nie baraní. Otázkou je, kedy sa „birkacina“ stala obradným mäsom. Ku každému chodu bol vinš a je to tiež dôkladne zapísané: vinš k obedu, prvý deň. Vinš k večeri, 1. Deň, a tak. Ďalším pozoruhodným záznamom je, že okrem hospodárenia aj škopili, robili kastráciu zvierat. Bánhedešania chodili aj po okolí poskytovať túto „službu“. V núdzových rokoch odchádzali pracovať až do Vojvodiny. Zapisovali si účty, koľko „čejderov“ kastrovali v danom roku. Z toho sa dá usudzovať, že to mohlo byť v rokoch druhej polovice 19. Storočia. Dátum sa nedá určiť presne. Objavila som aj skutočnosť, že moji predkovia žili vtedy už v Bánhedeši. Sú spomínaní všetci, starí rodičia z otcovej strany Mokošovci, tiež Čaprdovci a Šemetkovci, jedine Žilákovci sa zatiaľ nespomínajú.

Písomnosti a fotografie z minulosti v Bánhedeši

– Niektoré úlohy vykonávali tí istí ľudia nielen na svadbách...

– Ale aj na pohreboch... Starejší napríklad. Sú také profánne rozlúčky s mŕtvym. V nich sú samé biblické citáty. Veľa mi pomáhala Anna Ištvánová z univerzity ELTE, aby sme našli maďarské ekvivalenty, ktoré aj štýlovo sedia. Boli ešte potrebné ilustrácie. Do toho sa zapojil Bánhedeš. A to je pre mňa najväčší prínos. Otvorili svoje zásuvky a čo tam bolo? Napísané rozpomienky o rozlúčke nevesty, ako družičky išli po „piera“, nevesta mala rozmarín v ruke. Nevesta bola v čiernom, takto pochovávala svoje dievoctvo. A v skrytých zásuvkách sa našli fotografie, i o pohreboch. Teda aj „ďáskoč“ máme zachytený, aj ako sa na dvore lúčili so zosnulým, žena v čepci, čo bolo tiež obligátne. Tiež vinše na kare. Išlo sa opáčiť, bol „virrastáš“ pred samotným pohrebom, potom boli pozvaní na obed a vtedy odznel ďalší vinš. Na fotografii bolo vidieť, ako bola izba upravená, so zakrytým zrkadlom.

– Myslím, že nielen odborníci dostanú do rúk vzrušujúcu publikáciu.

– Vrátim sa ešte k svadbe. Veľa textov je v rukopise, ale o čepčení nič nie je. V lete sme boli s Jolou vo Vlčanoch, kde nás vyhľadal jeden muž a dal nám text, kde je opísaná práve táto časť. Lenže 4. zväzok bol už vtedy v tlačiarni, tento text sme už priložiť nemohli.

– Nedostane sa na verejnosť?

– 5. zväzok Bánhedešských zošitov bude spomienkový. Hneď, ako mám rukopis pripravený do tlače, už začínam pracovať na ďalšom diele. V spomienkovom zväzku sa bude spomínať aj svadba, o ktorej píšu presídlenci. Tam sa bude hodiť zápis o čepčení. Bánhedešania majú výstavy čepcov, samé biele čepce. Ja sa nepamätám, že by ich boli nosili moje staré mamy, či staršie ženy v rodine. Na hlave mali zväčša len „ručníke“, šatky. Ženy nosili čepce už len na výnimočné udalosti. Z textu o čepčení vysvitá, že čepiec mal predovšetkým symbolickú funkciu.

– Máte medzi zväzkami Bánhedešských zošitov svoj obľúbený?

– Všetky sú pre mňa poučné. Odkedy ich robím, naučila som sa viac ako na univerzite, alebo počas celej svojej vedeckej dráhy predtým. Veľmi obdivujem tých jednoduchých ľudí, ktorí skončili štyri triedy, nanajvýš šesť a boli takí inteligentní, že dokázali vytvoriť ohromné dielo, s akým sa stretám. Piaty zväzok sa bude volať My a naši. Dbáme o to, aby boli tieto zväzky nadväzné. A mám materiál aj na šiesty zošit.

Odporúčanie k štvrtému zošitu napísali Júlia Szabová Marloková a Ladislav György. Jolana Pepová nám prezradila, že štvrtý a piaty zväzok bude predstavený naraz, a presne si v duchu premietla, ako bude „krst“ vyzerať. Len nech sa už vírus odprace.

ETre-

Foto: archív ĽN a J. Pepová