Ági Jókai je mladá talentovaná herečka, ktorá pochádza z Komárna. Hoci vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, rozhodla sa natrvalo usadiť v Budapešti. Hrá v niekoľkých slovenských aj maďarských divadlách paralelne, no počas karantény si povedala, že okúsi aj možnosti online platforiem a založí si videoblog. Medzi dvoma natáčaniami nového videa na svoj blog KultúRecept si našla čas aj na rozhovor s nami.

- Čo ty a divadlo v súčasnosti? Aké je byť herečkou v karanténe?

- Jedným slovom - nijaké. Posledné predstavenie som mala minulý rok 11. novembra. Vtedy som vlastne hrala naposledy. Je to veľmi zaujímavé a zároveň aj aktuálne, pretože v hre Dáždnik svätého Petra od Kálmána Mikszátha som spievala v postave Madam Kriszbay práve slovenskú hymnu.

- Aký si mala vzťah k slovenskému jazyku v detstve?

- Mám maďarské korene. Pochádzam priamo z Komárna, kde som vyrastala. Chodila som na umeleckú školu ako každá správna miestna malomešťanka (smiech), učila som sa hrať na husliach. Vlastne na ZUŠ-ke som počula slovenskú reč. Mali sme pedagóga, ktorý nám robil malý orchester, on nám všetko hovoril dvojjazyčne. Najskôr nám všetko povedal po maďarsky a potom to zopakoval po slovensky. Do tohto obdobia teda datujem moje prvé aktívne používanie slovenského jazyka. Po maturite ma prijali na VŠMU. Mojimi vedúcimi pedagógmi boli Peter Mankovecký, ktorý nás však v 3. ročníku náhle opustil, a Peter Šimun. Vo štvrtom ročníku som bola na programe Erasmus tu v Budapešti na Univerzite divadelného a filmového umenia (SZFE).

-  Čo ťa viedlo k tomu, že si začala študovať v slovenčine, napriek tomu, že tvojím materinským jazykom je maďarčina?

- Vysoká škola múzických umení bola pre mňa na prvý pohľad veľmi sympatickým miestom, hneď ako som sa zoznámila s pedagógmi. Na mojich prijímačkách bol prítomný Martin Huba, ktorý mi mimoriadne veľa pomohol v tom, aby som sa otvorila a začala hovoriť po slovensky, aj keď to nebol môj materinský jazyk. Už aj na pohovory sme sa museli učiť veľké množstvo textov, čo bolo pre mňa obrovskou prácou a dokonca mi s tým musela pomáhať aj moja mamička. Chodila som do maďarskej školy, kde sme mali hodiny slovenského jazyka a učitelia sa nás snažili naučiť skutočne veľa. Ale to je iné, tú slovenčinu neberú ako angličtinu, neberú ju ako cudzí jazyk, hoci pre maďarské deti žijúce na Slovensku cudzím jazykom je. Chyba je asi v metodike vyučovania slovenského jazyka, o ktorej už dnes veľa hovoria aj profesionáli. Mala som teda veľmi ťažké prijímacie pohovory, ale pán Mankovecký aj pán Huba mi veľmi pomohli. Bol to krásny zážitok. Hneď som vedela, že chcem chodiť sem a učiť sa od týchto pedagógov. Úplne živo som si vedela predstaviť, že sa po skončení štúdia možno stanem herečkou v Bratislave alebo kdekoľvek na Slovensku.

- A kam ťa zaviedli tvoje prvé herecké kroky?

-  Prax som mala v Győri a Stoličnom Belehrade, kde som neskôr začala fungovať ako profesionálna herečka. Počas ďalších rokov som sa objavila v rôznych divadlách, či už na Slovensku alebo tu v Maďarsku.

- Ktoré divadlo považuješ za svoje?

- Tak to je veľmi ťažká otázka. No od minulého augusta, začiatkom septembra som dostala angažmán v novom súbore v Šalgótarjáne (Divadlo Ferenca Zentheho). Za to svoje však považujem aj Jókaiho divadlo v Komárne, veď tam som vlastne doma, aj keď tam momentálne nemám žiadne predstavenie. Samozrejme, za svoje považujem aj Slovenské divadlo Vertigo, do ktorého, mám pocit, akosi patrím. Veľmi ma teší, že môžem v Maďarsku hrať pre slovenské obecenstvo, v slovenskom jazyku. Nemôžem zabudnúť na divadlo Astorka, kde som od roku 2012 až do roku 2019 hrala v predstavení Sen noci svätojánskej. Tu som prvýkrát stála na pódiu ako začínajúca herečka, respektíve ako študentka hereckej tvorby.

- Ale ty nie si len divadelníčka, ale hráš aj vo filmoch. Pred dvoma rokmi si na škandinávskom filmovom festivale získala cenu pre najlepšiu herečku vo filme Pastier. Otvorila ti táto cena nové možnosti? Začala si sa viac zameriavať na film alebo si stále dušou divadelníčka?

- Bohužiaľ, veľmi nie. Ale nedávno som nakrúcala krátky film pod názvom Nehoda. Zhrnula by som to tak, že po cene písali o mne Slováci v Maďarsku a Maďari na Slovensku. No mnohí filmári o mojom ocenení ani dodnes nevedia, hoci by som veľmi rada robila filmy, aj keď v hĺbke svojho srdca zostanem vždy divadelnou herečkou. Stále skúšam nové veci a hľadám nové skúsenosti. Chcem sa to naučiť, veľmi ma to láka. Samozrejme, teraz všetko negatívne ovplyvňuje aj pandémia. Ale robím pre to skutočne veľa, mám aj učiteľa anglického jazyka Altaya Lawrencea z Londýna, ktorý je britským hercom a učí ma umeleckú angličtinu.

- Keď sme už pri tej pandémii, počas prvej vlny si sa začala aktívne venovať blogovaniu v oblasti gastronómie a založila si facebookovú skupinu Čo variť počas karantény? (Mit főzzek karantén idején?) Prečo si si zvolila tému varenia? Je to tvoja záľuba, alebo je za tým niečo iné?

- Nie je to vlastne blog, ale skôr vlog, teda videoblog. Pramení to z toho, že ja si vždy všetko píšem do zápisníka. V marci, keď prišla karanténa, som si začala písať denné menu, napr. obed: ryža plus nakladaný hermelín. Asi 90 dní som si takto všetko písala. Videla som na Facebooku, ako si ženy zdieľajú, čo varia a tak mi napadla myšlienka, že založím skupinu. Robili sme aj živé vysielanie s mojím (dnes už) manželom Danielom Dobrim (ktorý je pôvodne hudobným skladateľom), ktorý napríklad má veľmi rád taliansku kuchyňu. Rada varím a chcela som si vlastne založiť takú komunitu “gastromaniakov”. Pridalo sa tam niekoľko stoviek ľudí, ktorí si začali vymieňať nápady a recepty.

- Prednedávnom si rozbehla svoj ďalší online projekt – vlog KultúRecept. Môžeš nám o tom povedať viac?

- Ešte v Bartókovom divadle som začala robiť rozhovory, reportáže s kolegami – hercami, technikmi, riaditeľmi divadla a všimla som si, že ma to baví. Počas štúdia v Bratislave som chodievala do rozhlasu, kde som mala na starosti literárny magazín a bola som aj hlásateľkou RTVS. Pritom je pravda, že veľmi ma zaujímajú ľudia. A v poslednom čase som si uvedomila, že rada sedím aj na opačnej strane. Radšej sa pýtam, ako odpovedám. Ono to asi vyplýva aj z mojich občas negatívnych skúseností s novinármi. Samozrejme, existujú výnimky, ako napríklad László G. Szabó, ktorý je jedným z najlepších novinárov, s ktorými som sa stretla. Je to síce iná profesia ako moja, a ani si o sebe nemyslím, že som sa stala žurnalistkou. Chcela som iba založiť fórum, kde sa môžem pýtať ja. Takto vznikol KultúRecept.

- Aký je tvoj dlhodobý cieľ, akým smerom sa v KultúRecepte chcete uberať?

- V súčasnosti sú videá v maďarskom jazyku. Keďže mám veľmi dobrý štáb, veľmi rada by som začala časom zapájať zahraničných, napríklad slovenských hostí. Mojím hlavným cieľom je sprostredkovať kultúru na rôznych platformách. Chceme sa zapojiť aj do dobročinnosti a prostredníctvom koncertov pomáhať rôznym nadáciám. Ale mojím, naším dlhodobým cieľom je, aby fórum KultúRecept fungovalo ako kultúrna služba a vedeli sme pre rôzne inštitúcie poskytnúť komplexné služby v oblasti streamovania, vytvárania videí, marketingu. Ale zároveň by sme aj my zostali ako médium. Samozrejme, v popredí môjho záujmu sú rôzne oblasti, ale hlavnými piliermi budú vždy kultúra, umenie, umelci a všetko čo je spojené s kultúrou. Do kultúry národa patrí veľmi veľa vecí, no ja nechcem prezentovať len jednu kultúru. Cítim ako svoje poslanie vzájomne predstaviť maďarských umelcov slovenským a naopak. Sme tu vedľa seba, no mnohí kolegovia napríklad nepoznajú hercov z tej druhej krajiny. To je pre mňa misia, zoznámiť ich, predstaviť ich navzájom.

- Tento rok ťa však v tvojej profesijnej kariére zavial vietor aj na novú pôdu a začala si pracovať v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Čo ťa k tomu viedlo?

- Do Slovenského inštitútu som sa dostala vlastne cez KultúRecept. Oslovili ma vytvoriť spoločný projekt v oblasti gastronómie a umenia a počas rozhovoru som sa dozvedela, že hľadajú nového kolegu. A takto som sa stala kultúrnou referentkou. Budova na Rákócziho triede bola pre mňa vždy príťažlivá. Bola som hrdá, že Slováci majú v centre hlavného mesta Maďarska takúto krásnu budovu. Na Slovensku som bola vždy členkou maďarskej komunity a v Maďarsku som členkou slovenskej. Je to môj životný štýl a vôbec to nie je zlé. Pre mňa je poslaním spájať tieto dve národnosti a slúžiť im. Pri promóciách musíš povedať sľub, že budeš slúžiť slovenskej kultúre. Tak sa tým riadim. Ako hovorí môj kolega András Nagy, dlhujeme to svojim majstrom, učiteľom. A možno to bude znieť ako klišé, ale pre mňa je dôležité vytvoriť akýsi most medzi nami. A umenie nepozná národnosti. Som veľmi rada, že okrem herectva môžem spájať tieto dva národy aj na inej úrovni kultúry, že môžem reprezentovať slovenskú kultúru v Maďarsku.

(DČ)

Foto: Andrea Kiššová