Slovenské divadlo Vertigo pripravuje divadelnú hru slovenského dramatika Ondreja Šulaja Fila hľadá vlhu, ktorá vznikla na motívy poviedky slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu Vlha. Niektorí diváci sa možno pamätajú na predstavenie O psíčkovi a mačičke, ktorého autorom je takisto Ondrej Šulaj, mimochodom, často čerpajúci z pôvodnej slovenskej literatúry. O novej hre sme sa porozprávali s riaditeľkou Danielou Onodiovou.

– Na akú divadelnú hru sa môžu diváci tešiť?

– Filu by sme mohli priradiť k divadelným hrám, v centre ktorých stojí „obyčajný“ človek, zmietaný vo víre dejín. Upútala ma už pred rokmi, takže som veľmi zvedavá, ako si s ňou všetci poradíme a ako ju potom prijmú diváci. Režisérom predstavenia je András Dér, s ktorým sme už v minulosti viackrát spolupracovali. Okrem Petra Havasiho a Orsolyi Holecskovej sa v inscenácii objavia mnohým dobre známi herci András Nagy a Viola Thirringová.

– Bolo ťažké nájsť nových hercov do pripravovaného predstavenia?

– Veľmi sa teším, že k činnosti Vertiga sa pripojili herci O. Holecsková a P. Havasi. Obaja sú zo Slovenska, Peter absolvoval herectvo na VŠMU v Bratislave, Orsi školu obdobného zamerania v Budapešti. O oboch som už čo-to počula, Petra som stretla osobne na jeseň roku 2019 na jednej konferencii vo Vacove, Orsi už viackrát spomínal András Dér, vravel o nej ako o dobrej herečke, ktorú by sme mohli obsadiť, doteraz som sa s ňou však nestretla. Petra som takisto mala na mysli ako nášho potenciálneho herca a – opakujem – teším sa, že ponuku prijal. Takže nájsť ich možno nebolo ťažké, ťažšia bude asi realizácia skúšok – pre organizačné problémy a ich zaneprázdneniu „mimo“ Vertiga.

– Aké je skúšať novú inscenáciu počas pandémie?

– Začať skúšať novú hru je vždy veľmi vzrušujúce. Ak môžem hovoriť za seba, som vtedy plná očakávania, jednoducho som zvedavá, ako sa literárne texty zmenia na dialógy a situácie, ako sa z literatúry stane divadlo, ako ožijú slová. Začať skúšať novú hru online je síce vzrušujúce, ale nie som si istá, či aj ideálne. My sme sa, samozrejme, s režisérom Andrásom Dérom na naše nové predstavenie pripravovali už niekoľko mesiacov. Ako dramaturgička som upravovala text a prispôsobovala ho našim hercom, dohodli sme sa, akým smerom by sa mal náš príbeh vyvíjať. Spomínam to len preto, aby bolo jasné, že príprava inscenácie sa nezačína skúšaním. Po takejto dlhej príprave človek očakáva stretnutie s hercami, ktorí vdýchnu život postavám na papieri. Vidieť ich potom len cez monitor, pomocou online platforiem nie je práve to, po čom túžite. My sme takto spoločne absolvovali niekoľko čítačiek, tešili sme sa jeden druhému, s novými hercami sme sa spoznávali, pracovali sme, ale živý kontakt je živý kontakt. Veľmi na to čakám, veď už by sme mali prejsť do priestoru, dúfam, že sa to onedlho podarí... Potom však nastanú nové problémy. Kultúrne zariadenie, kde sme mali skúšať, vyžaduje ako podmienku vstupu do budovy potvrdenie o očkovaní, t. j. covid pas. Ten z nášho tímu ešte nemá každý, resp. nie každý sa chce dať zaočkovať. Takže treba hľadať nový priestor... Okrem toho hercom sa pre pandémiu hore-dole posúvajú skúšky, nakrúcania, a keďže Vertigo nemá stály súbor, nezostáva nám nič iné, len sa prispôsobovať. Skúšobný proces sa tak stále posúva.

– Pripravuje sa divadlo už na živé predstavenia alebo sa orientujete na online programy?

– Ako vyplýva z vyššie uvedeného, pripravujeme sa na živé predstavenie/nia. Ale: kto vie, čo bude o mesiac, o dva? Pôvodne sme novú inscenáciu plánovali dokončiť tak do polovice júna. Doteraz sme prezenčné skúšky odmietali pre stále nebezpečenstvo nákazy, v tomto momente sa situácia zlepšila a hádam už začneme „naozaj“ skúšať, ale v týchto časoch nikto nie je prorokom, treba byť optimistom. Inscenáciu musíme rozhodne dokončiť do začiatku septembra, nakedy je naplánovaný festival národnostných divadiel Jelen/lét. Na dokončenie čaká aj rozprávka Varené vajíčko nespieva, ktorá má (už po druhý raz) pozvanie na festival Divadelné podzámčie vo Zvolene, takisto v septembri. Ak zostanem pri divadle – lebo veď Vertigo má v náplni aj osvetovú činnosť – a prezentácie online, radi by sme sa zamerali na tvorbu slovenských spisovateľov v Maďarsku a predviedli ukážky z ich tvorby.

– Aké sú plány Vertiga po zrušení opatrení? Plánujete pokračovať v hraní inscenácie Noc Helvera, alebo sa zameriate na novú hru?

– Týždne a mesiace bežia úžasným tempom a hoci sa to ešte nezdá, pomaly je tu leto. Doteraz sme nemohli hrať. Vidím, že moje plány zo začiatku roka sa asi nepodarí splniť, konkrétne pokiaľ ide o počet predstavení, ktoré by sme radi odohrali. Bežne som naozaj optimistka, ale v tomto momente musím byť aj reálna: budem sa veľmi tešiť, ak sa podarí naštudovať novú inscenáciu a aj ju hrať a ak sa podarí oprášiť aspoň niektoré z našich starších predstavení: Noc Helvera, drámu, ktorú sme už nestihli odohrať všade tam, kde sme to mali naplánované, ale azda by divákov potešila aj veselohra Dámska šatňa a možno ešte stále Nízkotučný život... Ako mnohým „postihnutým“, aj nám veľmi chýbajú diváci, táto pauza je už veľmi dlhá, a treba len veriť, že nás k nim kľukaté cesty a cestičky onedlho znovu zavedú!

Ako sme už spomenuli, budeme môcť v novej inscenácií privítať aj nového herca a novú herečku. Obaja hrajú v prvom rade v maďarskom jazyku, opýtali sme sa ich, či je pre nich novou výzvou hrať v slovenskom jazyku:

Peter Havasi: – Pre mňa skúšať alebo hrať po slovensky nepredstavuje žiadny problém. Pravdou síce je, že väčšinu mojich predstavení hrám teraz v maďarčine, ale mám v repertoári aj dva tituly po slovensky. Jedným je muzikál West side story v Bratislave a druhým je adaptácia Kafkovej Premeny, ktorú sme vytvorili s Divadlom na Peróne v Košiciach. Popri tom už pomaly desať rokov učím herectvo na jednom z košických konzervatórií. Takže môžem pokojne vyhlásiť, že som v dennom kontakte so slovenským jazykom.

Orsolya Holecsková: – Ešte som nikdy nehrala v slovenčine, maximálne v krátkych reklamných spotoch na Slovensku. Som veľmi zvedavá, ako mi to pôjde. Vyrastala som síce v slovenskom prostredí – v Senci, kde všetci hovoria veľmi dobre po slovensky a aj časť mojej rodiny je slovenská. Ale v hĺbke svojho srdca som vždy túžila hrať po slovensky. Na zahĺbenie sa do materiálu potrebujem oveľa viac času, našťastie, mám ho v súčasnosti dostatok. Zvyčajne sa učím text až po prvej skúške, pretože si ho môžem spojiť s pohybom na javisku, ale teraz si scenár čítam častejšie, aby to šlo bezproblémovo. Je pre mňa veľmi dôležité, aby nebolo počuť môj akcent.

Epidemiologická situácia priniesla pre hercov nové situácie, väčšina predstavení sa zrušila a skúšky sa presunuli na online platformy, nie je tomu inak ani v Slovenskom divadle Vertigo. Nových hercov sme sa opýtali, aké je pre nich skúšať v novom súbore počas pandémie a všeobecne, aké je byť hercom?

P. H.: – Skúšať v novom súbore je stále výzva. Nové prostredie, noví ľudia, nové impulzy, to stále je motivácia navyše. Aj keď v tomto prípade je pravda, že som neprišiel do úplného neznáma. Veď na vysokej škole v Bratislave ma učila Violka a s Andrásom sme hrali spolu už pred zopár rokmi v Komárne. Čo sa týka druhej polovice otázky, tak musím priznať, že byť hercom počas pandémie, nie je vôbec lichotivá vec. Už de facto vyše roka sme nehrali. Výnimku tvorí len zopár vlaňajších letných týždňov. Našťastie, skúšať sa ako tak dalo, ale je zvláštne, keď herec musí byť tak dlho bez publika.

O. H.: – Ešte nikdy som neskúšala nové predstavenie bez osobného kontaktu s kolegami. Vzhľadom na súčasnú situáciu sa všetky skúšky presunuli do online prostredia a ešte k tomu skúšam so súborom, ktorý som doteraz nepoznala. Máme za sebou čítačky, na ktoré sme mali k dispozícii dva týždne. Podarilo sa nám analyzovať dielo a porozprávať sa o postavách. Výhodou bolo, že sme mali čítačky rozdelené aj na deje, pri ktorých nemusel byť prítomný každý. Ale po čase sa minie táto časť práce a bude potrebné vstať od stola. Momentálne už práve čakáme na túto chvíľu, aby sme sa mohli pustiť do skúšania, pri ktorom budeme všetci v jednom čase a na jednom mieste. Ak všetko pôjde podľa plánov, mali by sme začať skúšať už nasledujúci týždeň.

Na záver sme sa opýtali hercov, ako vnímajú svoje postavy a aký k nim majú vzťah?

P. H.: – Hrám dve postavy. Jednou je Jožo, ktorý je Filin brat a druhá je postava gardistu. Zatiaľ máme za sebou iba čítačky, kde sme sa oboznámili s režijnou predstavou inscenácie, takže sme iba na začiatku celého procesu. Predbiehal by som, keby som robil nejaké závery, ale už netrpezlivo čakám na uvoľnenie opatrení, aby sme mohli čím skôr začať skúšať aj v priestore.

O. H.: – Fila je citlivá, mimoriadne sympatická, ale trochu uzavretá postava, ktorá sa musí popasovať s mnohými ťažkosťami, ale vždy sa stavia ku všetkému pozitívne. Okolité ukrutnosti akoby ignorovala a snaží sa ich zobraziť v krajšom svetle. Robí to všetko bez toho, aby si vnucovala túto pozitivitu, ale napriek všetkým ťažkostiam vidí všetko pozitívne. Takže mojou úlohou je zobraziť veľmi sympatickú, veselú ženu.

Veríme, že onedlho si budeme môcť pozrieť novú divadelnú inscenáciu Slovenského divadla Vertigo aj na javisku. Dovtedy prajeme súboru úspešné skúšanie!

(DČ)

Foto: Facebook