Obec Tardoš, dejisko tohtoročného Dňa Slovákov v Maďarsku leží v Komárňansko-ostrihomskej župe. Najbližšie mestá sú Tatabáňa, Tata, Dunaalmás a Süttő. Samotnú dedinu obkolesujú Gerečské vrchy, vytvárajúce nádherné údolie.

Prvé zmienky o obci pochádzajú z r. 1217. Počas tureckých nájazdov dedinu spustošili. Tardoš znovu osídlili slovenskí usadlíci, ale nie v pôvodnej obci, z ktorej zostal už len názov Stará dedina. Ako hlása kameň v strede obce, Slováci v Tardoši odkazujú: PRIŠLI – SME – BUDEME. Nad obcou sa týči rímskokatolícky kostol, ktorý sa na svoje miesto dostal v roku 1870. Chrám bude jedným z dejísk oficiálnych osláv Slovákov v Maďarsku. Keďže sa doň určite nepomestia všetci záujemcovia, za kostolom budú umiestnené veľkoplošné obrazovky, prostredníctvom ktorých bude možné sledovať udalosti v kostole v priamom prenose.

Na rôznych miestach obce sú stopy jedného z najvýznamnejších stáročných artiklov obce – tardošského červeného mramoru, vlastne vápenca s vysokým obsahom železa. Kameň sa tu doloval už v 12. storočí, odvážal si ho uhorský kráľ Imrich v roku 1487. O dva roky neskôr si údajne kráľovná Beatrix odviezla kameň na budínske stavby za 42 nákladných lodí. V dolovaní červeného mramoru pokračujú v tardošskej bani aj v súčasnosti. A Červený mramor sa volá aj folklórny súbor Tardošanov, ktorý po desaťročia šíri dobré meno obce nielen po rôznych dedinách a mestách v Maďarsku, ale aj v zahraničí, okolitých i vzdialenejších štátoch, kde tanečníci súboru reprezentujú nielen slovenské, ale aj maďarské ľudové tanečné umenie. Po mnohé roky súbor Červený mramor, ako aj spevácku skupinu Gereče sprevádzala niekdajšia obľúbená pani učiteľka Anna Crnečká. Teta Anka, ako Tardošania pedagogičku do špiku kosti nazývajú, si však získala dobré meno aj ako turistická sprievodkyňa. V tejto svojej kvalifikácii si našla čas, aby nás a čitateľov Ľudových novín po Tardoši povodila. Najprv nás však odprevadila na obecný úrad, k svojmu niekdajšiemu žiakovi, starostovi Bélovi Csabánovi.

„Tí tardošské vrhi slnkom zlaťené,
Šťasťá plnej lásky sú posvaťené.“

Tardoš mal doteraz dvoch starostov. Štyri cykly Máriu Moravčíkovú. Teraz 4. Cyklus vedie úrad Béla Csabán. Zanietený starosta pomáha, kde môže. Robí aj zvukára, keď Tardošská slovenská samospráva organizuje župnú slovenskú recitačnú súťaž.

– Zdá sa, že máte dobré vzťahy so slovenským voleným zborom.

– Akoby som nemal, veď aj moji predkovia boli Slováci. Moji starí rodičia, dedko by mal tento rok sto rokov, ani nerozprávali inak. Až rodičia prešli na maďarčinu a preto ja ani neviem po slovensky. Teta Anka ma učila po rusky. Možno, keby ma bola učila slovenčinu, tak dnes by som hovoril plynule. Podporujeme každú činnosť slovenskej samosprávy. Musíme si uvedomiť, že už nikto si z domu nič zo slovenčiny neprinesie. Zastávam názor, že slovenský jazyk by sa mal vyučovať ako cudzí jazyk. Aj tí, ktorí sa prisťahujú s rodinou do Tardošu, by sa radi učili po slovensky. Som o tom presvedčený, lebo slovenčinu musíme zachovať. Potrebné však je, aby sa tento jazyk vyučoval od úplných základov. Doma sa už s deťmi nikto po slovensky nerozpráva. Zachovávanie ľudových tradícií prežíva, malo by prežívať aj používanie jazyka. Zišlo by sa nám to. Teraz vypisujeme listy na ministerstvo, že potrebujeme jazyk predkov, lebo bez jazyka neexistuje pestovanie tradícií. Zatiaľ sme to ešte nezmeškali. Ale musíme sa chopiť príležitosti. Pred päťdesiatimi rokmi nebolo treba zachovávať tradície. Vtedy tradície žili. Dnes je situácia iná. Našťastie, máme aj podporu nášho parlamentného poslanca a vďaka úspešnej spolupráci sa obec vyvíja. A v dobrom tempe. Tardoš má už viac ako 1700 občanov. Zúčastňujeme sa programu Maďarská obec, budujeme nové cesty, odviedli sme dažďovú vodu, opravili sme školu, aj ordináciu domáceho lekára. Napriek ťažkej situácii, aká je teraz na celom svete, môžem povedať, že v Tardoši sa býva dobre. S radosťou očakávame Slovákov zo všetkých kútov Maďarska, ba aj zo zahraničia, aby sme spolu oslávili najväčší sviatok Slovákov v Maďarsku, – povedal starosta hostiteľskej obce Béla Csabán.

„Tí tardošské vrhi samé kamenné,
Tam som s ňú hodíval, mé potešení.“

– Pieseň o Tardoši s názvom Tú rodnú ďeďinku ňesťem zabudnúť... darovala Tardošanom rodina Jeneiovcov, ktorá sa spolu s ďalšími Tardošanmi vysťahovala na Slovensko v r. 1947, – povedala naša sprievodkyňa Anna Crnečká. – Ale Tardošania majú aj svoju hymnu, Naveky Tardoš. Napriek tomu, že sa tu nič okrem šošovice neurodilo, taký to bol chudobný kraj, nadovšetko milovali aj svoje údolie, aj vrch Gorba, aj hory, ktoré dedinu obkolesujú. Kedysi sa tardošskí chlapi venovali furmančeniu s koňmi. Z lesov vozili drevo, z bane kameň. Tunajší červený mramor je vlastne vápenec, ktorý je pre svoj vysoký obsah železa červený. Má také vlastnosti ako mramor, dá sa opracovávať, brúsiť, tesať. Navyše, na rozdiel od mnohých kameňov, predávaných v Maďarsku, je dokonale mrazuvzdorný, – dodala.

– Ba dobre znáša aj horúčosť pece. Ja som na tom kuse, ktorý som tu dostala, piekla chlieb. Dobre sa vyhrial.

– Pôvodne si mala temperovať čokoládu, – smeje sa teta Anka. – Červený mramor dolovali už v 13. storočí. Počas tureckých nájazdov sa prestalo ťažiť, až do 18. storočia, keď sa ťažba obnovila vďaka Slovákom z okolia Nitry, ako aj Nemcom z Alsaska. „Marmorário“ sa prezývali talianski majstri, ktorí si začiatkom 19. storočia prenajímali okolité bane a zaviedli priemyselnú ťažbu. V tej dobe bola postavená Ostrihomská bazilika, ktorá desaťročia poskytovala prácu a živobytie robotníkom v kameňolome a kamenárom. O tejto tvrdej fyzickej práci by iste vedeli rozprávať mnohé generácie Tardošanov. V bani začali kedysi pracovať už v detstve, vo veku 12 – 15 rokov. Svoje vedomosti a skúsenosti odovzdávali z otca na syna. Krvopotne lopotili, napriek tomu však nevedeli vyžiť a v 20. – 30. rokoch mnohí opustili dedinu, – dodala teta Anka.

„Malí kostolíček prostred ďeďini
Tam sme sa učili pekné mollidbi.“

– Krásny je červený mramor, ale máte tu aj nádherné okolie.

– Máme tu prekrásnu prírodu aj budované stavby, – pokračuje naša sprievodkyňa. – Úchvatná je náučná cesta naprieč Mlynskou dolinou s dĺžkou 1,5 kilometra a ôsmimi zastávkami. Nad okolitými vrchmi môžeme zahliadnuť mohutné krídla orla kráľovského. Ani odumreté drevo sa v lese neťaží, veď je tu lesná rezervácia, preto sa v biotope nachádza množstvo chránených chrobákov, napríklad fuzáč alpský. Veľmi bohatá je fauna netopierov. A v bufete pri parkovisku sa oplatí dať si pečenú rybu. Radi sa tam zastavujú alpinisti, ktorí zliezajú skalnú stenu vysokú 8 až 24 metrov so 102 lezeckými trasami. Nielen vo Vysokých Tatrách, aj v Tardoši máme chodník v korunách stromov. Je na hranici medzi Tardošom a Süttő, v prírodnom ochrannom pásme Gereče, na území bývalého kameňolomu. Okruh náučného chodníka má priemer 44 metrov, dĺžku 105 metrov, 9%-ný sklon a najväčšia výška v korunách je 11 metrov. V lese sa nachádza okrem medvedieho cesnaku aj Kaštieľ kardinála primasa Jusztiniána Serédiho, ktorý ho dal postaviť v r. 1935. Kaštieľ, teraz cirkevnú detskú ubytovňu, dobre vidno, ak kráčate po Modrej turistickej trase, vedúcej naprieč celou krajinou.

– V Tardoši máte ešte jednu prírodnú raritu.

– Áno, 400-ročný dub. Popri prírodných krásach máme aj budované pozoruhodnosti, napríklad kalváriu s 18-mi zastaveniami a Mariánske pútnické miesto. Tie sú na okraji dediny, možno aj počas Dňa Slovákov v Maďarsku budú mať hostia osláv príležitosť ich navštíviť. Máme tu tiež jedinečné súkromné múzeum rozhlasových prijímačov. Verím však, že sa zastavíte v našom oblastnom dome, kde zakúrime aj do pece a naše šikovné gazdinky z Klubu dôchodcov pod vedením Kataríny Vízváriovej vykúzlia naše obľúbené lokše. Len pre zaujímavosť, jeden kus je po tardošsky lokeš.

„Čas sa nám uš kráťí, roki odejdú,
Tú rodnú ďeďinku ňesťem zabudnúť.“

Erika Trenková

Foto: autorka