V dňoch 9. až 12. septembra sa konala v Nadlaku medzinárodná konferencia organizovaná Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku pod názvom Úloha slovenských stredných škôl v živote dolnozemských Slovákov. Pre nás, dolnozemských Slovákov to bolo zaujímavé aj preto, lebo sa odovzdávali Ceny Ondreja Štefanka, a medzi laureátmi bola aj riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe Edita Pečeňová.
Uznanie si zaslúžila za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikácii kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. Okrem E. Pečeňovej cenu dostala spisovateľka Etela Farkašová a pedagóg Ján Kišgeci za prínos k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry v zahraničí. Rozhodla o tom sedemčlenná porota, v ktorej zaujali miesto predsedníčka Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku Ľudmila Šomráková, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, dcéry Ondreja Štefanka a nositelia ceny Ondreja Štefanka Katarína Melegová Melichová, Ivan Miroslav Ambruš, Michal Babiak a Pavel Hlásnik.
O činnosti E. Pečeňovej hovoril podpredseda DZSČR P. Hlásnik, ktorý vo svojom prejave vyzdvihol dôležitú prácu a kvalitnú pedagogickú činnosť E. Pečeňovej v záujme vzdelania budúcej generácie slovenskej inteligencie v Maďarsku.
Riaditeľka čabianskej slovenskej školy poďakovala za vyznamenanie takto: „Osud mi vyznačil cestu a stala som sa pedagogičkou. Nebola to náhoda, lebo nikdy som nesnívala o inom povolaní. Vo veľmi mladom veku som sa dostala na post riaditeľky jednej z najvýznamnejších dolnozemských škôl. No a aké šťastie ma teraz postretlo, práve v krízovom období tejto drahej školy! Človek nikdy nemôže vedieť, odkiaľ berie silu, odkiaľ má energiu, vôľu do života, do práce a odkiaľ berie schopnosť nevzdávať sa a prekonať prekážky. Ja som túto silu získala v rodine. Vyrástla som v tradičnej trojgeneračnej slovenskej rodine na kardošskom sálaši, neďaleko Sarvaša. Náš život sa zakladal na veľmi prísnych zásadách luteranizmu, kde práca bola nadovšetko. Morálnu a duševnú silu som dostala od svojich drahých starých rodičov, od matky, od otca a patrí im nesmierna vďaka za to. V roku 1982 som sa na SAS-e v Bratislave osobne stretla s Ondrejom Štefankom. Ja ako mladučká študentka, on ako už uznávaný básnik a dolnozemský politik, vedúca osobnosť, a potom neskôr v roku 1990 už na jeho pozvanie a na pozvanie Demokratického zväzu som prvýkrát prišla do Nadlaku. Pocit spolupatričnosti ma elementárnym spôsobom zviazal s dolnozemským svetom. Jasne sa pamätám na ten deň, lebo slovenská Dolná zem je môj domov, ja sem patrím, tu sa cítim doma. Ako pedagogička, riaditeľka školy sa snažím rozvíjať výchovu a vzdelanie na základe vyváženosti uznávaných hodnôt a vzájomnej tolerancie. Strážim slovenské dedičstvo a snažím sa ho odovzdávať žiakom, ukázať im naše skutočné hodnoty. Pritom vám musím povedať, že cítim úzkosť a zodpovednosť za záchranu slovenského jazyka. Často používam sebakritickú vetu: pozrime sa do zrkadla. Áno, to naše zrkadlo je tam, neďaleko Nadlaku v Maďarsku sčasti už rozbité, no ja len vždy poviem, že aj tie čriepky sú naše.“
Po prejave E. Pečeňovej sa ešte prihovorili k prítomným predstavitelia Slovákov v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku. Odzneli krásne slová oceňujúce zásluhy pani riaditeľky, uznanie, že Edita Pečeňová obetovala celý svoj život za dolnozemskú slovenskú komunitu, za rozvíjanie našej kultúry a školstva. Zato jej patrí veľká vďaka.
(BPL)
Foto: Bence Püski-Liker