V Maglóde sa prednedávnom stretli stúpenci folklórneho hnutia, aby oslávili 10. výročie založenia súboru zachovania slovenských tradícií Rosička. Prvá novembrová sobota bola príležitosťou stretnúť sa, osláviť výročie, pozdraviť zakladateľky a – ako to už s partiou ľudí, milujúcich folklórny tanec a ľudový spev obyčajne býva – nemohli si odpustiť po večeri tancovačku. Zisťovali sme aj, ako to so založením Rosičky onoho času bolo.
Potreba slovenského súboru
Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Katarína Hajdúváriová pozdravila na oslave predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbetu Hollerovú Račkovú a Maglóďanom prišli zablahoželať aj riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király a predsedníčka Spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Zuzana Szabová. Hosťom sa prihovoril starosta Maglódu Pál Tabányi, ktorý hodnotil prínos a význam skupiny v pestovaní a odovzdávaní slovenských tradícií v meste. V súčasnosti v skupine kladú väčší dôraz na tanec a autentické oblečenie, ale dôležitú úlohu zohráva aj organizovanie festivalov ľudovej gastronómie, na ktorých pečú kapustníky alebo gerhene, ako v Maglóde nazývajú zemiakové placky.
Terajšie vedenie spolu s predsedníčkou slovenského zboru sa kyticou kvetov poďakovali zakladateľkám folklórneho spolku Márii Pintérovej a Anne Rakitovej za ich snahy a prístup, keď sa pred desiatimi rokmi rozhodli založiť slovenskú formáciu. Po zdraviciach nasledoval slávnostný program. Prirodzene, s maglódskymi tancami vystúpil mládežnícky súbor z Maglódu Kacamajka. Improvizácie mladých zožali veľký úspech. Potom nastúpili z Dabašu-Šáre členky Speváckej skupiny Rozmarín. Následne vystupovali súrodenci Szentesiovci, Zoltán a Nikoleta. Záverečnou formáciou javiska bol oslávenec, spolok Rosička. Choreografiu domáceho súboru oslavujúceho desaťročie svojho vzniku zostavil choreograf Zoltán Szentesi, ktorý oprášil, čo členovia Rosičky už ovládajú, lebo pre nácvik novej zostavy a množstvu úloh, ktoré mali v ostatnom čase, neveľmi majú členovia súboru čas precvičovať už zvládnuté.
Medzi gratulantmi boli priatelia a predstavitelia slovenských samospráv okolitých dedín a mestečiek. Prišli dobroprajníci z Ečeru, Cinkoty, Albertirše, Veľkej Tarče, Malej Tarče a ďalších zoskupení, ako napríklad reprezentantky Speváckeho krúžku pre zachovanie tradícií z Cinkoty.
Dvojposchodovú narodeninovú tortu cukrári z Veresegyházu okrášlili logom súboru. Do tanca hrala skupina pod vedením Ernőa Baka. – Všetci sa dobre cítili, ako som videla a počula. Určite budeme radi spomínať na dôstojnú oslavu,–pochvaľovala si po narodeninovom stretnutí predsedníčka slovenskej samosprávy a členka Rosičky Katarína Hajdúváriová. Hodinu pred polnocou sa oslavujúci folkloristi, ich fanúšikovia, podporovatelia a priatelia rozišli.
Počiatky Rosičky – spomienky zakladateliek
Na zrode folklórneho spolku Rosička majú zásluhu dve členky maglódskeho Ženského klubu Mária Pintérová a Anna Rakitová. Ako si spomína na časy spred desiatich rokov Mária Pintérová?
– Ja som iniciovala založenie Rosičky. Aj sme sformulovali dokumenty a zaniesli sme ich právnikovi. Potom však nasledovali voľby a mňa nezvolili za predsedníčku slovenskej samosprávy. V načatom diele pokračovala Anka Rakitová, ktorá sa stala aj predsedníčkou. Boli síce v meste tanečníci ľudového tanca, slovenský súbor ale neexistoval. My sme sa nazdávali, že ho potrebujeme a preto sme sa pozbierali niekoľkí, ktorí sme slovenského pôvodu, a rozhodli sme sa, že si založíme popri slovenskej samospráve spolok na zachovávanie slovenských ľudových tradícií, ktorý sa bude venovať spevu slovenských ľudových pesničiek a bude tancovať v našich nádherných maglódskych krojoch naše tance. Na jednom slovenskom národnostnom podujatí bola u nás slovenská pani farárka Alžbeta Nobiková. Radili sme sa s ňou, čo by nám ona odporúčala, aké meno by mal mať náš súbor. Jej prišlo na um pomenovanie Rosička. Tak sme ju počúvli a nazvali sme náš súbor Rosička. Zastávala som názor, aby členovia, ale najmä predseda spolku, aspoň rozumeli po slovensky, keď aj nevedia hovoriť. Preto som bola veľmi rozčarovaná, keď na čelo skupiny zvolili niekoho, kto ani nie je maglódsky rodák, ani nemá slovenské korene. Natoľko ma to sklamalo, že na čelo súboru, ktorý som ja zakladala zvolili niekoho podobného, že som sa prestala s členmi súboru stýkať. Ba som sa ani nedala zapísať na zoznam, že som Slovenka a nezúčastnila som sa ani volieb.
– Až natoľko sa vás dotklo, že sa na čelo skupiny dostal niekto, koho ste si vy nepredstavovali? Škoda, lebo figurovanie na celoštátnom zozname národnostných príslušníkov má dopad nielen na situáciu v Maglóde, ale vplýva napríklad na finančné dotácie a ďalšie možnosti všetkých slovenských organizácií.
– Nerozišli sme sa pekne. Držím sa svojich princípov, slovenská skupina nech má na čele vedúceho so slovenskými koreňmi.
– Nie je vám to ľúto, nechýbajú vám nácviky so slovenskými pesničkami?
– Som zakladajúcou členkou v Ženskom klube. Tam chodievam aj naďalej, aj spievame, aj tancujeme v maglódskom kroji, všetky máme svoje: sukne, oplecká, pruslíky, strapcové ručníky, aj bujdoš, jednoducho všetko. Keď vznikol Ženský klub, tak sme sa nesústreďovali na tradične dodržiavané oblečenie. Aj sedemdesiatničky si dali na hlavu bujdoš, lebo sme chceli ukázať, aké odevy sa nosili kedysi. My chodievame vystupovať zriedkavo, dbali sme najmä o to, aby sme boli oblečené rovnako. Aj v bielom, aj s bujdošom. Nešlo nám o vernosť tradičnému odievaniu podľa veku a spoločenskému postaveniu.
Poklady v kufri
– Aj ja som bola členkou Ženského klubu a aj po slovensky sme spievali a tancovali, – spomínala na obdobie spred desiatich rokov Anna Rakitová. – Raz sme mali ísť vystupovať do daktorej dediny obývanej Slovákmi a ženy zo Ženského klubu nemali čas. Vtedy sme sa rozhodli, že my, ktorí máme slovenských predkov sa spojíme a vytvoríme súbor pozostávajúci len zo Slovákov, ako som aj ja. Založili sme spolok, tanečnú skupinu. Najprv nás bolo hádam šesť a potom nás bolo viac a viac. Stala som sa jednou z hlavných organizátoriek, lebo som Maglóďanka a poznám veľa ľudí odtiaľto, najmä však tých, ktorí pochádzajú zo slovenských rodín. Vedela som, kto kde býval. Len v minulom čase, lebo dnes ženy, ktoré chodili v kroji, už vymreli. Potom sme lasom „pochytali“ aj niekoľko chlapov, lebo je, žiaľ, veľmi málo takých, ktorí by chceli tancovať v páre. Chvalabohu, máme už 8 „chlapcov“. Viete, vyzerá to inak, keď sú páry aj s mužmi. Aj z Ečeru k nám chodí jeden tanečník.
– Odkiaľ ste mali spočiatku kroje? Tancovali ste vo vlastných šatách?
– Väčšina z nás mala svoje. Keď niekto nemal, tomu som zohnala. Pozisťovala som, kde by ešte mohli byť nejaké sukne, spodničky. Každého poznám, aj mňa poznajú. Kde som vedela, že už nežije starká, tam som zaklopala a opýtala som sa, či by nám nevenovali kroj. Dali nám ľudia všeličo. Ešte žije niekoľko osemdesiatročných tetušiek, ktoré sme zvykli priviezť do klubu na jednotlivé programy, na spoločné vyspevovanie. Pred dvoma mesiacmi som bola u niekoho, kto povedal, že má za dva kufre šiat. Ani sa nepozreli, čo je v kufroch, lebo ich dcéra nechcela v kroji tancovať. Preto sa rozhodli všetko podarovať tak, ako to v tých kufroch bolo. Vyprané, zachovalé. Keby ste videli, aké poklady boli v tých kufroch! Oplecko, čepiec, čierna sukňa, vystužená sukňa, zástery, obrusy! Nádhera, no čo vám budem hovoriť! Dostali sa ku mne napríklad stokvetované sukne. Dala mi to tetuška so slovami Anka moja, tebe to dám, lebo ty ich budeš dobre opatrovať. Zachovávanie tradícií je mojím životom. Svoje slovenské dedičstvo som zaniesla do Oblastného domu. Príďte sa pozrieť, máme tu krásne veci.
– Kto sa stará o kroje, veď na takom tanečnom vystúpení ich prepotí človek a nie je jedno, ako operiete päťdesiatročné alebo storočné odevy.
– Ja sa starám o tie, v ktorých tancujú pracujúce tanečnice. Ktoré sú dôchodkyne, tie nech sa starajú samy. Majú čas.
Na poli s kosou žali úrodu
Béla Meglécz je predseda spolku Rosička v súčasnosti. Hneď na úvod našej debaty konštatoval, že pochádza zo slovenskej rodiny z okolia Níreďházy. – Anka Rakitová zostala čestnou predsedníčkou spolku na večné časy. Veľa pracovala pre súbor, má veľké zásluhy napríklad v oblasti zozbierania maglódskych krojov. Snažíme sa zachovávať tradície v duchu zvykov spred takmer sto rokov. Najprv sme sa opierali o takzvanú žltú knihu z 50-tych rokov, podľa ktorej boli všetky ženy bez ohľadu na vek poobliekané do bieleho a s bujdošom na hlave. Potom si nás podala riaditeľka ÚKSM Katarína Király a začali sme hľadieť ešte ďalej, až do roku 1910, keď sa sedliactvo stalo sebestačným. Verne sa snažíme zachovávať zvyky. Vraciame sa k farbám zeme, hnedej, zelenej, ako sa u evanjelikov patrí. Nie je to jednoduché, bojujeme, lebo vkus zostal na úrovni socialistického realizmu. Nedávno sa nám vďaka podpore zo súbehu podarilo kúpiť niekoľko párov čižiem. Hoci sme získali aj niekoľko archívnych fotografií, na ktorých boli dievky v sandáloch. Nie každý bol taký bohatý, aby si mohol dovoliť čižmy, – dodal predseda. – Pracujeme na novej choreografii s našou choreografkou Kitti Mózešovou. Nacvičujeme maglódske tance. My sa ich musíme naučiť tak, aby sme ich zachovali pre ďalšie pokolenia. Neustále sa pripravujeme na kvalifikačné prehliadky. Pracujeme na spoločných vystúpeniach s mladými z Kacamajky. Radi by sme s nimi spolupracovali, aj oni sú voči nám otvorení. Mladých sme zapojili do pečenia gerhení na festivale kapustníkov. Zapojili sme ich do národnostnej zabíjačky. Dovtedy nikdy také nevideli. Veľmi veselá bola akcia na tému ľudových dožiniek, s kosou a paberkovaním. Na čo sa chystáme? Na Kodályove Vianoce, ak budú a na zapálenie adventných sviec. Predtým k nám príde náš evanjelický farár Mihály Németh a spoločne si evanjelické cirkevné spevy nacvičíme. Po slovensky. Náš farár veľmi pekne spieva, – dodal vedúci desaťročného spolku Rosička Béla Meglécz.
E. Trenková
Foto: Csilla Földiová