Cinkota 3. marca opäť raz ožila slovenčinou. „Dedina“ je súčasťou XVI. obvodu hlavného mesta Budapešti. Preto nie div, že sa slovenčina v 20. storočí pomerne rýchlo vytratila z ulíc, potom aj z domov. Zachovávať dedičstvo slovenských predkov sa snažia Cinkoťania pod vedením slovenskej samosprávy na čele s predsedníčkou Zuzanou Szabovou.
Súčasťou tejto mnohokrát neľahkej práce je útla dvojjazyčná knižočka pod názvom Obrázky a spomienky z Cinkoty, ktorej prezentácia sa konala tretí marcový deň. Slávnostné predstavenie publikácie sa konalo v Centre miestnej histórie a pamäte záhradného mesta.Popri množstve hostí z miestneho obvodu a predstaviteľov slovenskej národnosti z okolitých obcí, sa podujatia zúčastnil poslanec maďarského parlamentu za miestny volebný obvod Kristóf Szatmáry, ktorý mal za úlohu zastupovať hlavného gestora publikácie, starostu XVI. obvodu Budapešti. Zúčastneným sa prihovoril aj vicestarosta József Szász, ktorý sa pochválil svojím slovenským pôvodom. Konštatoval, že väčšina predsedov slovenských samospráv z okolitých obvodov a obcí sú ženy, pred nadchádzajúcim MDŽ pozdravil nežné pohlavie a zaprial veľa síl a úspechov. V súvislosti s vojnou na Ukrajine poukázal na to, že XVI. obvod je príkladom toho, ako môžu jeden vedľa druhého žiť rôzne národy, Slováci a Maďari.
V mene slovenského voleného zboru v XVI. obvode sa účastníkom slávnosti po slovensky prihovorila predsedníčka samosprávy Zuzana Szabová s nádherne vyšívaným pravým cinkotským ručníkom na ramenách. Ako povedala, „kvôli tým, ktorí náš pekný jazyk nepoznajú,“ prešla na maďarčinu. „Slovenská samospráva sa podujala, aby povyberala fotografie k podujatiam podľa mesiacov,“ povedala a dodala, že Cinkota, jedna z piatich častí tohto mestského obvodu, je osídlená od doby Arpádovcov. Aj kostoly, ktoré sú v obvode, boli pôvodne postavené v čase rozšírenia kresťanstva v krajine. „My, Slováci sme osídlili Cinkotu po tureckej invázii na povolanie rodiny Beniczkých. Na fotografiách je zachytený aj ich kaštieľ,“ dodala predsedníčka. Keď slávili na Cinkote 300. výročie existencie evanjelického zboru a kostola, vybrali sa na Slovensko, aby vyhľadali pôvodné miesta, odkiaľ prišli pred storočiami predkovia. Z Hornej a Dolnej Mičinej na Strednom Slovensku prišla delegácia, aby spoločne oslávili výročie v roku 1999. Aj odvtedy udržiavajú priateľské vzťahy s obyvateľmi obcí, odkiaľ sa presídlilo pôvodné cinkotské obyvateľstvo. Vtedy vznikol aj spevácky krúžok, ktorý si stanovil za cieľ oživovať spevácke dedičstvo predkov a aj dosiaľ sa venuje tomuto krásnemu poslaniu. Z. Szabová dodala, že redakčne sa na vzniku publikácie spolu s ňou podieľali Anna Dernovicsová Tanácsová a Katarína Gazsová. Fotografie poskytli archívy, fotograf Tibor Mészáros a výskumník Richárd Széman, ktorý po prezentácii publikácie sprevádzal obecenstvo výstavou fotografií. Zuzana Szabová zároveň pozvala hostí na návštevu Oblastného domu v Cinkote.
Knižočku Obrázky a spomienky z Cinkoty z odborného hľadiska predstavila riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király. Etnografka vo svojom príhovore spomenula vládneho komisára Pecháňa, ktorý sa postaral, aby sa Slováci v Maďarsku rýchlo naučili po maďarsky. Cinkoťania boli najbližšie k hlavnému mestu a doniesli si domov módu nosenia mestských odevov, odkiaľ sa potom šírila ďalej po kerepešskom jazykovom ostrove. Už v päťdesiatych rokoch 20. storočia začali zbierať pamiatky predkov, napríklad kroje, folklórne odevy, ale najmä tunajšie zvyky a architektúra uchvátili pozornosť výskumníkov.
Možno aj vône, ktoré sa šírili zo susednej miestnosti, pripomenuli K. Király, že sme po fašiangoch. Pripomenula, že fašiangy sa začínali vždy – už na Tri krále – tanečnými zábavami práve na Cinkote.
Hoci prezentácia publikácie sa konala deň po škaredej strede, ktorou fašiangy aj oficiálne končia, dokonalý „maškrtný štvrtok“ bol voňavým ukončením slávnosti. Kto prišiel, vlastne zaskočil na Cinkotu na pampúšky. Práve tak, ako pred svetovou pandémiou.
Erika Trenková
Foto: autorka