Inštitút Rubicon, Pedagogická fakulta Univerzity Jánosa Selyeho na Slovensku a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) usporiadali v areáli výchovnovzdelávacej inštitúcie Mathias Corvinus Collegium v Budapešti konferenciu s názvom Stalo sa pred 75 rokmi – História a pamäť československo-maďarskej výmeny obyvateľstva.
Účastníci podujatia mapovali dodnes neuzavreté otázky udalostí spred 75 rokov, ktoré sa začali 12. apríla 1947, ako napríklad zmeny etnických pomerov, motívy rozhodnutia Slovákov v Maďarsku presídliť sa, či osudy Maďarov zo Slovenska, ktorí boli presídlení na miesto Nemcov presunutých z Maďarska do Nemecka. Na podujatí vystúpilo množstvo odborníkov na túto tému, medzi nimi o. i. znovuzvolený parlamentný hovorca slovenskej národnosti v maďarskom parlamente Anton Paulik, vedúci vedecký pracovník Inštitútu Rubicon László Szarka, spolupracovníčka VÚSM Kristína Szudová, či bývalá riaditeľka ústavu, historička Anna Kováčová.
Riaditeľ Inštitútu Rubicon József Csurgai Horváth umiestnil tému konferencie do globálneho aspektu a poukázal na fakt, že po druhej svetovej vojne 40 miliónov ľudí bolo nútených opustiť svoju vlasť. Hoci individuálne sa neskôr mnohí vrátili do svojho rodiska, etnické zloženie strednej a východnej Európy sa radikálne zmenilo v duchu etnickej homogenizácie národných štátov. S prispením víťazných veľmocí takmer 11 miliónov Nemcov vyhnali zo svojho východopruského, sudetského, maďarského a juhoslovanského rodiska, pričom počas úteku z nich prišli o život státisíce. Štáty hraničiace s Maďarskom – medzi ktoré sa získaním Zakarpatska v roku 1945 zaradil aj Sovietsky zväz –, odvolávajúc sa na princíp kolektívnej viny zvažovali aj myšlienku likvidácie, vyhostenia či deportácie maďarských menšín. Aj Československo spravilo veľa preto, aby zlikvidovalo 650-tisícovú maďarskú menšinu na svojom území. Popri jednostrannej deportácii Maďarov presídlených na územia pridelené Maďarsku Viedenskou arbitrážou, popri deportáciách do Čiech a masovej nútenej asimilácii československé vedenie si sľubovalo od výmeny obyvateľstva trvajúceho od 12. apríla 1947 do konca roka 1948, v rámci ktorého plánovali vysídliť 180-tisíc Maďarov, že sa mu podarí zlikvidovať kompaktné maďarské územia.
L. Szarka pripomenul, že československá vláda sa dokonca pripravovala na vyhnanie celého maďarského obyvateľstva, a to do takej miery, že boli vytýčené už aj miesta pre pontónové mosty na tento účel. Keďže veľmoci nesúhlasili s celkovou likvidáciou maďarskej národnosti, na program sa dostala výmena obyvateľstva, ale ako alternatíva zostala v hre aj možnosť násilného vysťahovania. Československý prezident Edvard Beneš použijúc princíp kolektívnej viny zbavil Maďarov na Hornej zemi ich občianskych práv a Slovenská národná rada následne vydala nariadenie o zhabaní maďarských pozemkov. Na prijatie výmeny obyvateľstva nabádali aj deportáciami do Čiech. Napokon maďarský minister zahraničných vecí János Gyöngyösi podpísal dohodu, z jej bodov však československá strana nedodržala ani tie týkajúce sa rovnosti majetku, ani proporcionálneho sociálneho zloženia, naopak, neľudská realizácia výmeny si vyžiadala životy množstva starých a chorých ľudí, viacerí spáchali samovraždu.
Prednáška slovenského parlamentného hovorcu Antona Paulika niesla názov Výmena obyvateľstva v pamäti Slovákov v Maďarsku. Na túto tému zorganizoval aj putovnú výstavu, ale podľa jeho skúseností v radoch druhej či tretej generácie je minimálny záujem o udalosti spred 75 rokov. Benešov príhovor o čistom národnom štáte zaznel 28. októbra 1945 a nasledovala ho kampaň s heslom „Mať volá“, ktorej cieľom bolo prilákať Slovákov zo všetkých susedných štátov. Na nábore sa zúčastnili vedúci miestnych slovenských národností nielen v Maďarsku, ale aj v Rumunsku a Zakarpatsku. Myšlienku presídlenia už v 30. rokoch nadhodili členovia evanjelickej inteligencie v Maďarsku, a to pod vplyvom násilnej maďarizácie prebiehajúcej pred druhou svetovou vojnou. Na základe číselných údajov po Trianone sa v Maďarsku hlásilo k slovenskej národnosti 140-tisíc občanov, kým v roku 1944 už len 80-tisíc. Po podpísaní dohody o výmene obyvateľstva presídľovací výbor mal k dispozícii šesť týždňov na agitáciu v kruhu Slovákov v Maďarsku, medzi ktorými sa začala šíriť aj taká poplašná správa, že ak sa nepozbiera potrebný počet, tak ich odvezú na Slovensko násilím. Výsledkom lákavých hospodárskych možností a národného cítenia bolo napokon 73-tisíc slovenských presídlencov. Podľa A. Paulika tá časť slovenskej národnosti, ktorá zostala v Maďarsku, mimoriadne pocítila dôsledky výmeny obyvateľstva, lebo jej počet sa znížil, strata jazyka sa zintenzívnila a naša národnosť sa dodnes nezotavila z tejto straty. Zároveň ani československá vláda nedosiahla svoje ašpirácie na vytvorenie národného štátu.
Konferenčný príspevok Kristíny Szudovej s názvom „Mal by si zmeniť srdce ten, kto zmení vlasť?“ Odpovede Slovákov v Maďarsku na výzvu československo-maďarskej výmeny obyvateľstva priblížil publiku rôzne typy motivácie Slovákov v Maďarsku počas výmeny obyvateľstva. Je náročná úloha poskytnúť komplexnú prezentáciu rôznych typov motivácií – to znamená dôvodov tých, ktorí sa prihlásili na presídlenie, argumenty tých, ktorí chceli zostať, a dojmy, ktoré nakoniec prinútili žiadateľov o presídlenie ustúpiť. Rozhodnúť sa o tom, či „dobrovoľne” odísť do krajiny svojich predkov, alebo zostať bolo ovplyvnené mnohými faktormi: okrem nádeje lepšieho živobytia, lákajúcej či propagačnej kampane Československej presídľovacej komisie a Antifašistického frontu Slovanov k nim mohli patriť aj zlé skúsenosti s národnostnou politikou Maďarska či už v medzivojnovom období, alebo počas druhej svetovej vojny. Preto si autorka príspevku zvolila sprostredkovať tie momenty zo života a okolnosti, ktoré zohrávali kľúčové úlohy v tom, aby sa Slováci z Maďarska prihlásili na presídlenie, ale priniesla príklady aj na to, prečo sa iní rozhodli zostať alebo odvolať svoju predchádzajúcu žiadosť o presídlenie. Vzhľadom na geografickú, náboženskú a sociálnu diverzifikáciu slovenskej spoločnosti v Maďarsku nie je možné uviesť len jeden dôvod, prečo sa niekto rozhodol presídliť a druhý zostať. Za rozhodnutiami je však viacero podobných argumentov bez ohľadu na miesto bydliska. Preto sa K. Szudová vo svojej prezentácii zmienila o argumentoch propagandistickej kampane, ktorými mohli presvedčiť Slovákov v Maďarsku, aby sa rozhodli presídliť, rozoberala rôzne typy motivácie Slovákov, a na záver prednášky uviedla tri osobné príbehy toho, ako napr. Komlóšania prežívali výmenu obyvateľstva. Vo svojej prezentácii sa zameriavala na motivácie dolnozemských Slovákov a Slovákov z okolia Níreďházy, spomenula historiografiu témy a práce odborníkov, ale čerpala aj z vlastných výskumov v Slovenskom národnom archíve v Bratislave a citovala zopár myšlienok aj zo spomienok Slovákov, ktorí prežili výmenu obyvateľstva buď ako deti alebo neskôr knižne vydali spomienky svojich rodičov. „Podľa mojej mienky, aby sme mohli dostať rozsiahly prehľad o tom, aké motivácie mohli mať Slováci na presídlenie, najvhodnejším spôsobom získania informácií okrem archívnych dokumentov sú dobové spomienky presídlených ľudí, resp. „oral history“ ich potomkov podľa údajov ktoré im poskytli rodičia, starí rodičia, ktorí túto udalosť prežili,“ sumarizuje ponaučenie spolupracovníčka VÚSM.
Agitácia, nábor a antipropaganda. Výmena obyvateľstva v Komárňansko-ostrihomskej župe a v okolí Budapešti – takto znel názov prednášky Anny Kováčovej. Československé vedenie podpísaním dohody o výmene obyvateľstva chcelo o. i. aktivovať svoj hospodársky a ľudský potenciál získaním majetku maďarského obyvateľstva, nahradiť pracovnú silu deportovaných Maďarov a Nemcov v baniach, sklárňach, v poľnohospodárstve či lesnom hospodárstve. V rámci reemigrácie sa do Československa presídlila vyše polovica Slovákov z Rumunska (23400 osôb), kým z Bulharska až 95 % tamojších Slovákov. Cieľovými osobami československej vlády boli aj tie banícke rodiny v Maďarsku, ktoré v rokoch hospodárskej krízy (1923 – 1930) získali pracovné skúsenosti vo francúzskych a belgických baniach. Takými boli napríklad Slováci z komárňansko-ostrihomských obcí Kestúc, Šárišáp, Tardoš, Čív či Bánhida alebo novohradská Lucina. Väčšinu presídlencov tvorili chudobní baníci a sklári, ale našli sa medzi nimi aj pastieri či stolári. Mnohých z nich presídlili do českej časti krajiny. Presťahovanie takmer 150 baníckych rodín znamenalo veľkú stratu napr. pre bane v Dorogu. Motiváciou pre vysťahovalcov boli v tomto období najmä hospodárske a sociálne faktory, veď po vojne ich v Československu čakali lepšie pracovné i sociálne podmienky, vlastná nehnuteľnosť a celkovo lepšia životná úroveň. Československo však rozpútalo aj intenzívnu propagandistickú kampaň, aby prilákalo do republiky čo najviac Slovákov. Dňa 4. marca 1946 začal svoju činnosť v Budapešti Československý presídľovací výbor na organizovanie a praktickú realizáciu presídlenia. Regionálni aktivisti výboru použili všetky dostupné metódy na popularizáciu výmeny obyvateľstva: snažili sa dostať do každej slovenskej obce v Maďarsku, kde agitovali, argumentovali a robili nábory, v čom im členovia Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku aktívne pomáhali. Prvoradým cieľom bolo vzbudiť národnú hrdosť miestnych Slovákov a prízvukovanie lepších životných podmienok v Československu, a to aj pomocou propagačných materiálov: plagátov, letákov, pohľadníc či inzerátov v novinách, ale v repertoári boli aj kultúrne programy, rozdávanie darčekov či agitačná relácia v maďarskom rozhlase. Za šesť týždňov sa podarilo dostať informáciu o možnosti presídlenia k všetkým Slovákom v Maďarsku. Objavila sa však aj antipropaganda v podobe nátlaku, dezinformácií, zastrašovania, ako aj praktické opatrenia: výpovede na pracovisku, odňatie starostlivosti o zranených vo vojne, donucovanie na verejnú prácu alebo násilné opatrenia polície voči tým, ktorí sa prihlásili na zoznam čakateľov na presídlenie.
Viac podrobností s úplným znením prednášok nájdete na youtubovej stránke „Rubicon Történelem“.
Sprac. zp
Foto: Fortepan, YouTube