V sobotu 13. augusta nastal ten správny čas, aby opäť otvorili Slovenský pamiatkový dom v Číve. Nielenže bolo krásne slnečné a horúce letné počasie, ale aj všetko pripravené na slávnostné otvorenie. O dobrú náladu sa postaral trubkár Martin Hubaček a harmonikár Dominik Hristov Todorov.

Mladí muži neúnavne vyhrávali jednu slovenskú pesničku za druhou. Na úvod zaspievali niektoré skladby zo svojho repertoáru speváčky Ženského speváckeho zboru v Číve. Úchvatne, ako vždy. Na programe bola prehliadka vynoveného storočného domu, spoločné hodovanie a popíjanie, ba aj spievanie dovedna a trochu tancovačky. V tom sa Čívania vyznajú, to sa musí nechať.

Sobotňajšie popoludnie v Číve bolo také letne lenivé. Ľudia schovaní v tieni domov, možno aj v chlade pivníc, priveľký pohyb v dedine nebolo možné objaviť. Vari sa všetci natlačili do pamiatkového domu, zadumala som sa cestou. Hudba slovenských pesničiek sa rozliehala doďaleka. Nepomýlila som si dátum, uspokojila som sa, keď som sa náhlila k dejisku otvorenia. Nuž, netlačili sa všetci Čívania vo dvore pamiatkového domu. Naozaj si urobili lenivú sobotu. Iba predstaviteľky slovenského voleného zboru sa zvŕtali medzi kuchyňou a dvorom, keď speváčky Ženského speváckeho zboru nastúpili pred vchod do domu. Hoci ani ony neboli všetky, sme zvyknutí na väčší počet speváčok, zato spievali tak výborne, ako sme ich poznali bez ohľadu na počet. Duo trúbka – harmonika, Hubaček – Hristov Todorov sa nedalo zahanbiť ani napriek letnej horúčave.

Chlebík s masťou a cibuľkou

Oslava otvorenia sa začala práve v čas olovrantu. Nedajbože, aby niekto vyhladol, hneď po úvodnom vystúpení Ženského zboru členky samosprávy prejavili svoju starostlivosť hostiteľov. Vlastne okamžite začali hostí ponúkať chutným chlebíkom s voňavou masťou. Ako sa v lete hodí, do pohárov nalievali strek z bieleho i červeného vína. Najmä to červené bolo tmavo-tmavo červené, akoby sódou šetrili. Samozrejme, kto nemohol, alebo nechcel božský nápoj s obsahom alkoholu, tomu načapovali do pohára malinovku alebo minerálku. Horúčava bola, dobre padlo niečo sviežo-chladné z pohára, ba aj mastný chlieb, ale najlepšie padlo dobré slovo v chladnej izbe Slovenského pamiatkového domu. Na Číve ho, tak familiárne, múzeom nazývajú.

Dom s príbehom a modrými okennými rámami

Kým na dvore v tieni ničím nerušení vyhrávali muzikanti, hostia si pod stanmi veselo pochutnávali na občerstvení, podaktorí využili muziku a už sa aj zvŕtali v kole v pároch, trojici, ba i vo štvorici. V jednom krídle pamiatkového domu, voľakedy čistou izbou mohla sieň byť, si nás niekoľkých okolo velikánskeho stola usadila predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Čívu. Mária Voderaczká sa dala hneď do rozprávania. „Keď slovenská samospráva v deväťdesiatych rokoch, presnejšie v roku 1999 prevzala horný dom, kde je aj odvtedy výstavná časť, tu ešte bývala jedna stará pani. My sme odkúpili dom jej rodičov. Dvestoročná budova neustále potrebuje nejaké „injekcie“ na zachovanie stavu, veď jedna strana je v zemi. Do izolačných prác sme už investovali množstvo peňazí. Nad strechou domu je ulica. V tej časti sme umiestnili exponáty miestnej historickej zbierky. To zároveň znamená, aby sme pre zachovanie exponátov nejako vyriešili stálu teplotu okolo 18 °C. Preto sme už pred rokmi dali zaviesť plyn. V tej dobe boli najmodernejším riešením plynové konvektory,“ usmiala sa Mária Voderaczká a hneď aj pokračovala, keď nám prezradila tajomstvo. „Túžili sme mať spoločenský priestor pre menšie skupiny ľudí, asi pre dvadsať osôb. Skúšobňa pre zbory, pre členov speváckej skupiny, pre tanečný súbor, pre škôlkarov národnostného programu, priestory na stretnutia. Vysnívali sme si, ako vynikajúco by sa tu dal oslavovať záver roka pre jednotlivé naše formácie. Zmestí sa tu dvadsať ľudí, máme malú kuchynku, ktorá vyhovuje všetkým potrebám, ak musíme niečo uvariť, či pripraviť. Ako napríklad teraz. Tam natierajú dievčatá chlebíky, kladú na podnos. Krájajú cibuľku. Tam vzadu bola len jedna miestnosť. Tú sme počas terajšej rekonštrukcie prebudovali na tri malé priestory. Máme tam kotolňu, kde je umiestnený kotol na plyn, vďaka ktorému môžeme temperovať teplotu na potrebných stálych minimálne 18 stupňov vo všetkých priestoroch, lebo to potrebujú predmety našej zbierky v múzeu. Kotol nám zároveň aj zohrieva úžitkovú teplú vodu pre kuchynku aj na umývanie v hygienickom zariadení, ktoré sa podarilo vytvoriť. Také malé sociálne zariadenie, s toaletou a umývadlom na umývanie rúk. Všetky investície sú majetkom slovenskej samosprávy. Máme správcu, ktorý to spravuje. Je to jedna členka nášho Ženského speváckeho zboru. Je veľmi starostlivá, svedomitá a poctivo naše priestory udržiava.“

– Vidím tabuľku nasvedčujúcu, že ste získali financie z grantov Fondov Gábora Bethlena. Akú sumu ste mali k dispozícii?

– Získali sme štyri a pol milióna forintov. Počas vybudovania plynového kúrenia, umiestnenia radiátorov sme sa museli postarať o to, aby v starej dvestoročnej budove nebolo radiátory vidieť, veď kedysi sa kúrilo iným spôsobom. V týchto priestoroch sme sa ich snažili aspoň farebne vytvoriť tak, aby boli nebadateľné. Okrem toho sme vymenili celú elektrickú sieť, rekonštruovali sme vodovodnú sieť, všetky vedenia. Vymenili sme podlahy. Sú tu nové podlahové kachličky, dobre známe metlaky, v prednej izbe, aj v zadných priestoroch. „Múrek“, ako na Číve volali múr ohraničujúci pozemok pred domom od ulice, sa nám uvoľnil a začal sa zosúvať. Aj ten sme museli dať súrne spevniť. Okrem toho sme od bočného suseda nemali plot vôbec. Naše priestory boli otvorené len tak, naverímboha. Okrem získaných peňazí z grantov pridala slovenská samospráva ešte aj milión sedemstotisíc forintov z vlastného tohtoročného rozpočtu na nový, slovenský belasý náter okenných rámov a dverí, maľovku výstavnej časti vnútri, aj vonkajšej steny spolu so žltým pásom. A potom sme nakúpili stany, lavice a stoly, aby bolo kde si sadnúť, keď organizujeme podujatia. Tento týždeň sme ešte kúpili aj chladničku. Prácu, ktorú sme vykonali nepočítam, hádam sa ani vyčísliť nedá. Musím dodať, že majstri, s ktorými sme pracovali, sú všetci miestni odborníci a striedali sa jeden za druhým. Vyžadovalo to prísny harmonogram, lebo získať dobrých a spoľahlivých odborníkov je v súčasnej dobe tiež komplikovaná úloha. Priznám sa, už v decembri, ešte pred otvorením sme „otestovali“, či sa nám dobre podarilo odhadnúť rozmery. Osvedčilo sa nám to. Tanečná skupina Trnka tu uskutočnila záverečnú skúšku roka, spolu so všetkými deťmi, ktoré sa medzičasom narodili členom súboru. Skúšajú tu speváčky, stretať sa tu budú dôchodcovia. Chodia sem na hodiny slovenskej vzdelanosti žiaci miestnej školy. Aj tí sa u nás cítia dobre. Srdečne očakávame všetkých, ktorí k nám zavítajú. Len sa musia dopredu ohlásiť, lebo našej správkyni si nemôžeme dovoliť dať taký vysoký plat, aby tu sedela vo dne v noci.

Erika Trenková

Foto: autorka