Za päť dní z Liptova a Oravy pozdĺž Oravy, Váhu a Dunaja do Budapešti. Približne toľko trvala cesta pltníkom v 19. Storočí, keď sa vybrali do Pešti, aby tam predali svoj tovar a napokon aj plte. Toľko trvala aj cesta Slovákov z Budapešti za slovenskými pltníkmi v polovici augusta.
Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti sa hrdo hlási k pamiatke slovenských pltníkov, o ktorých sa domnieva, že sú zakladateľmi mestskej časti. Ako inak, veď slovenské plte prichádzali do Pešti už aj dávnejšie a viacerí pltníci tu aj ostali. Najprv na sezónne práce, neskoršie už nastálo. Keď sa začala výstavba Pešti, členovia slovenskej inteligencie, na čele s Jánom Nepomukom Bobulom, zavolali do Pešti takých majstrov, o ktorých vedeli, že ich práca je vhodná na výstavbu veľkomesta svetového formátu. S majstrami prichádzali aj jednoduchí robotníci, ktorí sa napokon usadili v našom prekrásnom meste a žili tu svoj ťažký, ale o to plodnejší život.
Vráťme sa však do bližšej minulosti. Spolupráca Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti a obce Nižná nad Oravou trvá už od roku 2014, keď sa prvýkrát vybrala dvojčlenná delegácia na Slovensko, aby sa dohodli na možnom partnerstve. Vtedajšia predsedníčka Zuzana Hollósyová a podpredsedníčka, terajšia predsedníčka Eva Fábiánová sa stretli so starostom Jaroslavom Rosinom a ihneď si našli spoločnú reč. Akú inakšiu, ak nie pltnícku? Vďaka tejto návšteve sa mohol v roku 2015 uskutočniť Pltnícky deň v Budapešti, počas ktorého odhalili pamätnú tabuľu slovenským pltníkom v ulici Tutaj (Pltnícka), vystavili plť skoro životnej veľkosti a usporiadali krátky folklórny program, ako aj sympózium s pltníckou témou. Spolupráca v ďalších rokoch pokračovala táborom pre deti z Budapešti a Nižnej v Neszmélyi, v Skanzene lodí, ktorému sme darovali nižňanskú plť, vydaním dvojjazyčnej publikácie o slovenských pltníkoch, návštevou Nižňancov v Budapešti a Budapešťanov v Nižnej, až v roku 2019 sa Slováci z XIII. obvodu rozhodli usporiadať poznávaciu cestu po stopách slovenských pltníkov.
Liptovský Hrádok a Pribylina
Najprv, žiaľ, snahu Budapešťanov nepodporili granty a potom nastala dvojročná odmlka kvôli pandémii koronavírusu. Napokon prišiel rok 2022, keď v polovici augusta konečne zamieril autobus na Slovensko. K členom slovenskej samosprávy XIII. obvodu sa pridali predstavitelia slovenských samospráv z II., VIII., IX., XV. a XVIII. obvodu Budapešti, ako aj niektorí členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a vytýčili si cieľ: Liptovský Hrádok. K cestovateľom sa pripojil aj štáb slovenskej relácie Maďarskej televízie Domovina na čele s Jánom Benčikom, vďaka čomu je naša cesta zvečnená aj v podobe relácie, resp. relácií, ktoré budete môcť čoskoro vidieť.
Z Dovalova, časti súčasného Liptovského Hrádku, pochádza už spomínaný J. N. Bobula a aj vďaka nemu poznajú Slováci v Budapešti vynikajúcu historičku a ozajstnú znalkyňu histórie slovenských pltníkov Ivetu Zuskinovú. Pani Zuskinová je už na zaslúženom dôchodku, ale kvôli svojim kamarátom vyhľadala Liptovské múzeum a zorganizovala pre nich – pre nás – veľmi zaujímavé poobedie. Dokonca zavolala aj primátora mesta Branislava Trégera, ktorý nás privítal spolu s riaditeľom múzea Michalom Kovačicom. So záujmom sme sledovali prednášku Miroslava Nemca o pltníkoch a pltiach, ktorá bola popretkávaná nielen zaujímavými fotografiami, ale aj ukážkami častí pltníckeho náradia z fondov múzea. Na záver sme sa poďakovali za účasť aj poslankyni Zdenke Jurčovej, ktorá bola už niekoľkokrát medzi budapeštianskymi Slovákmi aj osobne.
Napriek tomu, že naša cesta trvala päť dní, času sme mali skoro všade málo. Preto sme sa po krátkom oddychu a duševnom naplnení novými znalosťami vybrali do skanzenu liptovskej dediny v Pribyline, kde nás už čakali pracovníčky múzea, aby nám v čo najkratšom čase ukázali čo najviac z tohto múzea v prírode. Ako je asi viacerým známe, Múzeum liptovskej dediny sa výrazne odlišuje od ostatných múzeí v prírode predovšetkým formou zástavby a skladbou objektov. Je obrazom stredovekého sídla s výsadami a právami mestečiek. Okrem drevených obytných a hospodárskych stavieb, reprezentujúcich typické znaky ľudového staviteľstva roľníckych a remeselníckych vrstiev, sú tu aj dva vzácne stredoveké kamenné objekty. Všetky stavby spolu vytvárajú jedinečnú skladbu historického a kultúrneho prostredia dávneho Liptova. Goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec je najstarším zachovaným zemianskym sídlom v Liptove zo 14. – 16. storočia a je spájaný s kráľom Matejom Korvínom a jeho synom Jánom Korvínom, kniežaťom liptovským. Atraktívnou expozíciou je ranogotický kostol Panny Márie z obce Liptovská Mara s fragmentmi pôvodných nástenných malieb zo 14. a 15. storočia.
Nižná a Pltnícky deň
Po obsažnom výlete nás už čakala iba cesta do Nižnej, kde v ten večer bola zábava v jednej z miestnych krčiem, na ktorej sme za bubnami spoznali starostu obce. Ako neskoršie vysvitlo, kapela je skôr rodinná, veď aj spevák aj basgitarista sú rodinní príslušníci, a takto spolu hrávajú evergreenové pesničky z 80-tych a skorších rokov minulého storočia. Napriek tomu, že v piatok bola zábava, Jaroslav Rosina nás ráno vítal pri Orave, kde sa práve zbíjala plť – ozajstný symbol Pltníckeho dňa, ktorý je akousi zmesou pamätného dňa a obecných slávností. Tento rok tieto slávnosti venovali dobrovoľným hasičom, ktorí pracujú v osade už sto rokov. Na spomienkovej svätej omši, ako aj na ostatných častiach slávnosti sa zúčastnili aj budapeštianski Slováci. Z kostola sme sa vybrali zase k Orave, kde už starší a mladí pltníci dokončievali plť, na ktorej sa napokon záujemcovia iba fotili, ale Zuzane Hollósyovej a predsedovi Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti Jánovi Kukučkovi sa dostalo tej cti, že sa na nej mohli aj plaviť. Počas dňa nebolo núdze o zaujímavé a rôznorodé programy, či išlo o folklór, kde sa predstavila folklórna skupina Senior Oravan, či o hru na heligónke alebo o dychovú hudbu z Poľska či populárnu hudbu z Česka, takže celý deň sme mali čo pozerať a sledovať. Medzitým som si sadla k stolu pltníkov, bratov Kičinovcov, s ktorými som sa porozprávala o všeličom, ale hlavne o tomto zaujímavom remesle. Avšak to, čo som sa od nich dozvedela, vám prezradím v ďalšom článku v prílohe Lúč, ktorá vyjde 22. septembra. Musím sa však poďakovať každému návštevníkovi a každému obyvateľovi Nižnej, ktorí nás prijali ako svoju rodinu. Ja som sa veľmi dobre zabávala, keď si ku mne počas vystúpenia FS Oravan Senior prisadla skupina mladých ľudí, ktorí sa so mnou bezprostredne porozprávali o každodenných veciach. Pohostinnosť Nižňancov je chýrna a veľmi potešujúca. Zvlášť sa chcem poďakovať aj pánovi starostovi, ktorý keď sa dozvedel, že plť, ktorú darovali pred siedmimi rokmi a ktorú sme umiestnili v Neszmélyi zničilo počasie, ihneď ponúkol ďalšiu, veď ako povedal, z lodného múzea nemôžeme vynechať prvý dopravný prostriedok na vode. Zábava teda bola výborná, tu sa nie iba hovorilo, že potrvá do rána, my sme sa však museli skôr vzdialiť, lebo na druhý deň nás už čakala cesta ďalej.
Oravský Podzámok, Hubová a Lúčky
Dominantou Oravy je Oravský Podzámok, ktorý sa týči majestátne nad riekou. Je teda samozrejmé, že sme sa k nemu vybrali a niektorí členovia našej posádky sa aj vyštverali po vyše 300 schodoch.
Hradná vyvýšenina bola osídlená už v praveku, o čom svedčia nájdené úlomky zbraní a iné dôkazy. V 13. storočí práve tu postavili na mieste kedysi dreveného hrádku kamenný hrad. Ten sa prvý raz písomne spomína už v roku 1267. Hrad striedal majiteľov, medzi ktorými boli aj slávne mená ako Matej Korvín, Matúš Čák Trenčiansky alebo František Turzo. Pevnosť odolala nájazdom Tatárov. V roku 1800 na hrade vypukol požiar, ktorý ho celý zachvátil. Nenechali ho však schátrať, ale neskôr ho zrekonštruovali do pôvodnej podoby.
Počas našej cesty sme sa zastavili aj na takých miestach, ktoré sú z hľadiska pltníčenia dôležité. Takým bola napríklad obec Hubová – dávnejšie Gombáš, kde zaviedli tzv. brežnô, teda poplatky za zakotvenie plte v meste a okolí. Odchod mladého pltníka na prvú plavbu vyžadoval v Gombáši osobitnú prípravu podľa nepísaných tradičných pravidiel. Prvá plavba bola dôležitá slávnosť celej rodiny, lebo sa „pasoval“ nový pltník. Mať zarezala osobitne chovaného čierneho kohúta. Jeho krv zachytila do pripravenej nádobky. Upiekla poplánok a najbližšie príbuzné uvili brezový venček. Bývalo zvykom, že otec vzal do krpky pálenky. I tu platilo, že s „bôrgom“ a pálenkou sa pltník narodil, žil a aj umrel. Potom šla celá rodina na „pltisko“, aby predstavili mladého pltníka vodníkom a vodným pannám-vílam. Mať vyliala do Váhu krv z kohúta a vhodila poplánok. Do Váhu hodili dievčatá aj brezový venček. Krv bola obetou hlavnému vodníkovi a veniec na zoznámenie sa s vodnými pannami. Potom otec podal synovi krpku s pálenkou, aby si odpil a stal sa smelý a silný chlap-pltník. Z obce Lúčky pochádzal posledný faktor – predák, ktorý celú dopravu v danej oblasti organizoval. Určoval pltníkom plavby, mal na starosti financie, uzatváranie zmlúv.
My sme si v Lúčkach pozreli aj Lúčanský vodopád, ktorý je prírodnou pamiatkou a patrí do územia TANAP-u, zaraďuje sa k piatim slovenským vodopádom, ktoré sa môžu pýšiť týmto titulom.
Strečno a Trenčín
Na druhý deň hneď ráno nás čakali v Strečne, aby sme splavili po dvoch pltiach Váh a vypočuli si smutno-pekné príbehy spojené s Váhom, pltníčením a statočnosťou slovenských pltníkov. Pracovníci pltníckej spoločnosti boli veľmi prívetiví, mohli sme si vybrať, či chceme, aby naši sprevádzači – pltníci boli v kroji a tiež sme sa mohli tešiť zo spoločného splavu. Ako viete, v okolí Strečna sa nachádzajú skaly, ktoré sú magické nielen svojimi tvarmi, ale aj príbehmi, ktoré sa o nich rozprávajú. Najznámejšie sú aj v básňach ospevované skaly Margita a Besná tróniaca pod Strečnom. Bralové hrable odpradávna vyvolávali rešpekt i hrôzu pltníkov, ktorí splavovali najdlhšiu rieku Slovenska. V tomto úseku sa totiž Váh najstrmšie valí nadol a pltníci sa len s ťažkosťami vyhýbali ostrým skaliskám a len s veľkou námahou veslovali cez úzke prielazy.
Po prvýkrát vám spomeniem aj náš obed, totiž našli sme štýlový Hostinec U Pltníka v Rajeckej Lesnej, ktorý bol zariadený pltníckymi nástrojmi, plťami a soškami pltníkov.
Do Trenčína sme dorazili až pred večerom, ale ešte stále sa našli takí vytrvalí turisti, ktorí si nechceli nechať ujsť Studňu lásky a výhľad z tohto prekrásneho hradu.
Kolárovo, Komárno a Budapešť
Náš posledný deň sa začal pri Vodnom mlyne v Kolárove. Zaujímavosťou tohto objektu je, že je posledným vodným mlynom na Slovensku. Vedie k nemu najdlhší celodrevený zastrešený most v Európe. V areáli mlyna sa nachádza skanzen ľudovej kultúry a Múzeum vodného mlynárstva, v ktorom možno okrem iného vidieť unikátny stroj na výrobu rybárskych sietí, jeden z prvých na svete. Pre nás, Slovákov v Maďarsku je zaujímavé, že jeho majiteľka pochádza z Veľkého Bánhedeša.
V Komárne sme obedovali v tej časti, kde mohol voľakedy stáť hostinec Reicha. Predtým, ako plť opustila vody Váhu, zakotvila pri Komárne, kde sa posádka zastavila v Reichovom hostinci. Majiteľ ujo Jakub a jeho manželka teta Jetti pochádzali z Horného Uhorska. Tu sa pltníci stretávali so svojimi rodákmi a prinášali im správy od ich rodných. Zároveň sa dozvedeli, v ktorej ulici a v ktorom dome v dnešnom XIII. obvode očakávajú ich príchod. Bola to veľká vymoženosť vopred vedieť, kde nájdu podnájom alebo aspoň nocľah.
Naša cesta končila pri pamätnej tabuli na Pltníckej (Tutaj) ulici v Budapešti, kde po krátkom speve prítomných členov zboru Ozvena sme položili veniec a poďakovali sa za možnosť spoznať cestu slovenských pltníkov.
Eva Fábiánová
Foto: autorka, Beáta Tamášová, László Erdei, Tibor Lantos, Zuzana Hollósyová
Podujatie sa uskutočnilo s finančnou pomocou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Podujatie podporila Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku
