V kultúrnom dome v obci Méhkerék usporiadala župná a miestna samospráva 13. decembra podujatie, na ktorom odovzdali štyri národnostné vyznamenania.
Ocenenia získali: za slovenskú národnosť Mária Edita Csasztvanová Vassová, za nemeckú Mihály Körösi, za rumunskú Anca Liana Bekánová a cenu za prácu vykonanú pre rómsku národnosť si prevzal Ján Papp.
Učiteľka, ľudová speváčka a vedúca speváckeho zboru M. E. Csasztvanová Vassová vyučuje na slovenskej základnej škole v Sarvaši už viac ako štyri desaťročia a vďaka nej si mnohí jej žiaci zamilovali slovenské ľudové piesne. Už takmer 40 rokov je členkou Tanečného súboru Tešedík a Sarvašského slovenského ľudového súboru. Ten viedla tri desaťročia, získal množstvo ocenení a stal sa jedným z najúspešnejších ľudových zborov v krajine. Ako účinkujúca na nespočetných podujatiach a oslavách zanechala svojimi jedinečnými a emotívnymi vystúpeniami vždy hlboký dojem. Okrem spevu a dirigovania sa venuje aj zbieraniu piesní a plánuje vytvoriť štúdiový zvukový materiál pre slovenský ľudový piesňový poklad Sarvaša. Bol jej udelený aj titul Mladý majster ľudového umenia.
Štátny tajomník Úradu predsedu vlády pre cirkevné a národnostné vzťahy Miklós Soltész na slávnosti zdôraznil, že inštitúcie, cirkvi a občianske organizácie sú kľúčové pri zachovávaní národnostného života, a identitu posilňujú návštevy, výlety, tábory a podujatia v materskej krajine. Podľa neho sú dôležité aj investície, či už do cirkevných stavieb, verejného školstva a verejných vzdelávacích inštitúcií. Uviedol, že za posledných 10-12 rokov sa v Békešskej župe zrealizovali rozvojové projekty na pomoc národnostným menšinám v hodnote viac ako 5 miliárd forintov.
Predseda samosprávy Békešskej župy Mihály Zalai označil oslavy národností za jedno z najvýznamnejších podujatí župnej samosprávy, na ktorom sa oceňujú tí, ktorí sa zaslúžili o zachovanie národnostných tradícií, kultúry a jazyka. Pripomenul, že za posledných 300 rokov národnosti Békešskej župy žili spolu v mieri, spolupracovali a učili sa od seba navzájom, pričom sa vytvorila vzájomná tolerancia a úcta. Zdôraznil, že bez ohľadu na národnosť sú obyvatelia Békešskej župy členmi jedného spoločenstva.
Méhkerék je obec v Šarkadskom okrese v Békešskej župe. Je to najväčšia obec s prevahou príslušníkov rumunskej menšiny v Maďarsku.
Starostka Margit Tátová uviedla, že v Méhkeréku sa začala séria programov, v rámci ktorých si pripomenú osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj obce.
M. E. Csasztvanová Vassová sa po odovzdaní vyznamenania vyjadrila nasledovne:
– Myslím si, že je veľmi dôležité, aby si národnosti zachovávali svoje tradície, pretože vďaka tomu bude náš dnešný svet oveľa rozmanitejší a bohatší. Je tiež dôležité nezabúdať na naše zvyky a tradície. Nielen v kultúre, ale aj v gastronómii. Pri výchove detí je tiež dôležité odovzdávať naše tradície. Nehovorím len o školských podujatiach, ale aj o veciach, ktoré sa dajú ľahko začleniť do nášho súkromného života. Veľmi ma potešilo, keď mi zavolali zo župnej samosprávy a povedali, že som si toto ocenenie zaslúžila. Bola som veľmi rada, že som bola ocenená za svoju prácu, ktorú som vykonávala 40 rokov. Veď okrem svojich prioritných kultúrnych aktivít učím aj prváčikov v sarvašskej slovenskej škole čítať a písať, čo je podľa mňa tá najkrajšia vec. Počas tohto obdobia bolo tiež dobré sledovať rozvoj školy, keďže na začiatku to bola malá škola, ale postupom času vyrástla generácia učiteľov pod vedením riaditeľa, ktorý sa zaslúžil o neuveriteľný rozvoj školy.
– Predpokladám, že na začiatku svojej kariéry ste pristupovali k výchove detí z iného uhla, ale dôraz na slovenskosť vždy zostal. Ako ste sa stali učiteľkou slovenčiny?
– Zaujímavé je, že som nikdy nechodila do slovenskej školy. Slovenčinu som počula len doma, a to ešte len z maminej strany, pretože môj otec bol sedmohradského pôvodu. Ale po slovensky hovorili len vtedy, keď nechceli, aby som rozumela, o čom hovoria. Napriek tomu som sa naučila veľa vecí, ktoré mi neskôr veľmi pomohli. Práve som mala maturovať a našu školu navštívili z ostrihomskej univerzity. V tom čase tam bol len kurz pre učiteľov slovenčiny. Povedali mi, že s takým dobrým priemerom sa tam určite dostanem, tak som sa prihlásila. Začalo nás deväť a všetci sme sa začali učiť čítať a písať po slovensky. A po dvoch rokoch som prešla na externé štúdium, pretože ma potrebovali v Sarvaši. Vtedajší riaditeľ ma hodil do hlbokej vody, pretože som musela prevziať triedu po kolegyni, ktorá ochorela. Nebolo to ľahké, pretože som mala 3 kurzy pred žiakmi. Ale veľmi rýchlo som sa do toho dostala, pretože sa mi veľmi páčilo toto povolanie. Teraz, keď som na dôchodku, veľa snívam o škole. Chýbajú mi tie zvedavé iskrivé oči.
– Ako sa vyrovnávate s odchodom do dôchodku? Je ťažké prispôsobiť sa inému životnému tempu?
– Spočiatku to bolo ťažké. Vždy som doma sledovala čas, kedy majú deti hodinu, kedy prestávku, alebo dokonca kedy je čas na desiatu. Doma sa snažím pracovať, pretože vždy je čo robiť. Nevedela som, aké to je, keď na dôchodku nemáte na nič čas. Práve to zažívam. Raz týždenne chodím do školy a rozprávam sa s kolegami a bývalými žiakmi. Som veľmi rada, že na mňa nezabudli.
– Počas tohto obdobia s vami vyrástlo mnoho detí. Ste s nimi v kontakte?
– Neviem presne, koľko študentov som mala za tých 40 rokov, ale mám veľa kolegov v škole, ktorých som učila, napríklad aj terajšiu zastupujúcu riaditeľku školy Teréziu Wéberovú Hanzovú, ktorá si neskôr u mňa urobila pedagogickú prax. Som veľmi rada, keď mi zdôrazní, že to, čo vie, sa naučila odo mňa. Aj keď budúci rok definitívne odídem do dôchodku, možno sa ešte vrátim do školy ako externá učiteľka.
– Na slávnostnom odovzdávaní cien ste vystúpili so svojou dcérou Zuzanou a zaspievali ste krásnu sarvašskú ľudovú pieseň. Máte v pláne spracovať a zozbierať miestne ľudové piesne?
– Od roku 1992 som dlhé roky viedla sarvašský folklórny súbor. Boli sme veľmi úspešní. Boli sme prvý národnostný ľudový zbor, ktorý získal cenu KÓTA. Postupne členovia zostarli a odišli. Spolu s nimi sme zozbierali mnoho ľudových piesní, ktoré sme vydali roku 2001. Moja dcéra sa snaží nájsť finančné prostriedky na nahrávanie týchto ľudových piesní a ich vydanie vo forme zvukových nahrávok. A je tu ešte jedna vec, ktorá v týchto dňoch napĺňa môj život – spevácky súbor Jelenček, ktorý vznikol v roku 2021 pri Slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši. Súbor vedú Jana Brhlíková a Jozef Ivančo, odborne s ním spolupracujem aj ja.
(BPL)
Foto: Adam Bencsik/beol.hu