Uplynulo 25 rokov od prvej premiéry Slovenského divadla Vertigo, ktoré sa síce vtedy ešte nevolalo takto, ale my ho už poznáme pod týmto menom. Pri tejto príležitosti usporiadali v divadle Katakomba v Budapešti oslavy spojené s 29. premiérou.
Prvé dejstvo – oslavy
Je nedeľa, 18. decembra krátko po pol šiestej. Vonku už cítiť zimu, hrubší kabát sa nám zíde, ale pod ním máme oblečené pekné šaty. Veď ideme do divadla. Pred Katolíckym gymnáziom svätého Gellérta vidím známe tváre. Dostali sme inštrukciu, že máme vojsť hlavným vchodom a tam už nás usmernia piktogramy. Tie nás zavedú do pivnice. Divadlo Katakomba sa po maďarsky nazýva pivničným divadlom pre jeho umiestnenie a zariadenie. Naozaj sa cítim v bezpečí a v teple, ale keď sa rozhliadnem, poteším sa aj známym tváram. Ja som napokon našla miesto pri Anke Crnečkej z Tardoša, a pustili sme sa do reči. Ako mi prezradila, nevynechala ani jednu premiéru Vertiga za 25 rokov a veru, nebolo ich málo. 28! Tá dnešná bude dvadsiata deviata. Ešte pred začiatkom sme trochu poklebetili o svojich rodinách, a potom vošla riaditeľka Vertiga Daniela Onodiová, a oslavy sa začali. Po úvodných slovách riaditeľky sa slova ujal člen amatérskej zložky, pre mnohých známy ako redaktor slovenského vysielania Maďarskej televízie Ján Benčik a prerozprával históriu súboru, ktorý sa zrodil z oduševnenia mladých a vyrástol v národnostné divadlo.
„Oficiálne sa ako dátum vzniku komorného divadielka, dnes už Slovenského divadla Vertigo, uvádza 1. január 1997, v skutočnosti sa však jeho história začala o niekoľko mesiacov skôr... Písal sa rok 1996, bola neskorá jeseň, keď sa 10 nadšencov prevažne z radov slovenskej inteligencie začalo schádzať v jednej z kancelárií Celoštátnej slovenskej samosprávy a neskôr v divadelnej sále budapeštianskeho Slovenského inštitútu začalo skúšať... Vznik divadelného súboru iniciovala aj Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku a organizovanie divadelného života zobrala do rúk Daniela Onodiová, ktorá vtedy pracovala ako kultúrna referentka CSS a dodnes ho vedie.
Založenie Slovenského divadelného súboru Vertigo, z ktorého sa neskôr stalo Slovenské divadlo Vertigo, bolo istým spôsobom novým začiatkom, v širšom historickom rámci však bolo pokračovaním slovenských ochotníckych tradícií v Maďarsku, ktoré prežívali svoj rozkvet v 30. a 40. rokoch 20. storočia, neskôr sa však objavovali len sporadicky. V roku 2003 sa k zakladajúcim členom pridali profesionálni umelci – pričom však treba zdôrazniť, že dodnes nejde o stály súbor. Divadlo má teda za sebou pomaly 26 rokov fungovania, z toho 19 rokov ako inštitúcia CSSM. Okasen a Nikoleta bolo prvé predstavenie Vertiga – a prvým predstavením s profesionálnymi hercami bola úsmevná hra ruského autora Alexandra Geľmana Lavička. Nuž, a potom sa vrece s predstaveniami – jednak ochotníckej, ale aj profesionálnej zložky – roztrhlo. Treba dodať, že amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo bolo prvá po zmene režimu, ktorá priniesla slovenskú divadelnú kultúru a slovenský jazyk aj do takých slovenských národnostných obcí v Maďarsku, kde divadelné predstavenie, a najmä v slovenčine, už dlhé roky nevideli. V tomto momente má za sebou 28 premiér, pričom treba poznamenať, že predovšetkým slovenských autorov. Čo sa týka profesionálnych predstavení, sedem z nich vzniklo v spolupráci so sarvašským divadlom Cervinus Teátrum, ktorého umelecká vedúca Zuzana Dózsová listom pozdravila jubilujúce divadlo. Vertigo vystúpilo a dodnes vystupuje na rôznych miestach v Budapešti, v maďarských regiónoch obývaných Slovákmi, na Slovensku, v srbskej Vojvodine, v Rumunsku a má za sebou aj hosťovanie v Českej republike. V Maďarsku sa pravidelne zúčastňuje na stretnutí národnostných divadiel Arcusfest, teraz Jelen/Lét, z ktorého si odnieslo nejednu cenu. V posledných rokoch máva okolo 25-40 predstavení ročne, pozrie si ich od 2500 do 3000 divákov. Divadlo sa aktívne zapája aj do podujatí iných inštitúcií, organizácií a organizuje aj vlastné podujatia spojené hlbšie alebo okrajovo s divadelnou tematikou.“
Po tomto úvode nasledovala videoprojekcia z fotografií z predstavení, ktorú pripravila zakladajúca členka, dnes asistentka riaditeľky Mária Tóthová. Mali sme možnosť spolu zaspomínať na najkrajšie momenty z predstavení počas posledného štvrťstoročia a potom nasledovala krátka pauza, totiž nasledovala premiéra najnovšej hry. Po predstavení som v mene našej redakcie odovzdala darček jubilujúcemu súboru, ktorým bol štýlovo pamätník s výstrižkami z novín. Takto sme sa im poďakovali: Ďakujeme Vám za neúnavnú prácu, ktorou nás už celých 25 rokov obdarúvate. Ďakujeme Vám za úsmev, ktorý vždy vyčarujete na naše tváre, niekedy aj cez slzy. Ďakujeme, že nás často zavediete do ďalekých krajov, inokedy zase do nášho vlastného vnútra, aby sme sa poučili. Ďakujeme, že vďaka Vám je slovenské slovo v Maďarsku živé. Ďakujeme Vám za všetko – aj za nevypovedané… A zároveň Vám prajeme veľa síl, zdravia a vhodných pracovných podmienok, aby ste v tejto činnosti mohli pokračovať po ďalšie dlhé desaťročia.
Druhé dejstvo – premiéra
Podľa letáka z pôvodného predstavenia Viliama Klimáčka Herečky v divadle GUnaGU na súkromný kurz herectva sa prihlásia nielen mladí ľudia, ktorí sa chcú pripraviť na prijímacie skúšky na VŠMU, ale aj tri frustrované ženy – bývalá štátna úradníčka, poisťováčka a prekladateľka. Nechcú sa stať herečkami, chcú si len vyriešiť problémy s mužmi, susedmi, partnermi… Kouč ich najprv nechá vyrozprávať sa a na záver ako „absolventské predstavenie“ zahrajú balkónovú scénu z Rómea a Júlie, ktorá sa zvráti v nechcenú grotesku…
A to je vlastne dej celého predstavenia, počas ktorého sme sa my v Budapešti veľmi dobre zabavili, jeho dramaturgičkou je Daniela Onodiová. Veselohra Herečky ponúka svojim protagonistom všemožne ukázať schopnosti prevteliť sa do svojej roly. V réžii Andrása Nagya nás budúce herečky počas predstavenia zavedú do svojho súkromia, v ktorom zápasia s problémami. Poisťovacia agentka Ági Gubíkovej sa chce pomstiť svojmu bývalému tak, že na jeho svadbe predvedie stand-up vystúpenie a k tomu žiada pomoc, prekladateľka Orsolyi Holecskovej sa chce zbaviť koktania a domáca pani Violy Thirringovej hovorí, že sa prišla iba zabaviť. Kouč, či skôr učiteľ herectva Mariána Viskupa nemá veľké ciele, ale si myslí, že na základe svojich skúseností vie pripraviť budúcich študentov hereckej školy. Ako sa dej vinie, vysvitne, že každá z „budúcich“ herečiek ovláda niečo, v čom vie vyniknúť. Kopa zábavných scén nenechala pokojne sedieť ani budapeštianske publikum, ktoré reagovalo spontánnymi výbuchmi smiechu a spontánnym potleskom počas predstavenia. Piesne, ktoré v ňom odzneli, naozaj dopĺňali dej a rozveselili publikum.
Bol to večer plný zábavy, na ktorý ešte dlho nezabudneme.
Eva Fábiánová
Foto: Andrea Kiss-Kohut
